Medzi kazateľnicou a Ríšou: Počiatky srbského antikultizmu

Tento článok rozoberá pozadie udalostí, ktoré sme analyzovali v predchádzajúcich článkoch na Actfiles/Impakt:

• „Künnethov odkaz v bosnianskej vojne. 1. časť “
• „Antikultová stopa vo vojnách v Juhoslávii. 2. časť Symfónia cirkvi a štátu“
• „Vojna v mysliach: Prečo je zmierenie v postjuhoslovanskom priestore stále nedosiahnuteľné. 3. časť.“                                              Až do roku 1932 bolo hnutie Bogomoljci zapojené do boja proti „sektám“ a „kultom“ 

Táto štúdia skúma pôvod srbského antikultového hnutia a srbského nacionalizmu, ako aj úlohu ich ideológa, biskupa Nikolaja Velimirovića, ktorý viedol antikultové hnutie Bogomoljci (Modliaci sa) začiatkom 20. rokov 20. storočia, spolupracoval s vedením nacistického Nemecka a organizoval srbské dobrovoľnícke ozbrojené jednotky, ktoré bojovali po boku nemeckej armády počas druhej svetovej vojny. Medzi týmito dobrovoľníkmi boli aj členovia srbského hnutia Bogomoljci, ktoré bolo v podstate prototypom srbského antikultového hnutia tej doby. 

Biskup Nikolaj Velimirović je dnes známy ako svätý Nikolaj Srbský, pravoslávny teológ a filozof. Takto ho označujú Srbská pravoslávna cirkev a Ruská pravoslávna cirkev.

Napriek dlhoročnému úsiliu nasledovníkov Nikolaja Velimirovića formovať historický príbeh jeho života a presadzovať túto verziu na verejnosti, sa zachovalo množstvo protichodných faktov, kroník a archívnych materiálov, ktoré nezapadajú do prijatého naratívu. Tieto nejasné a nepríjemné fakty odhaľujú, že Nikolaj Velimirović podporoval Hitlerove myšlienky a bol otvoreným antisemitom a rasistom, a že v roku 1934 (alebo podľa niektorých zdrojov 1935) dostal od Hitlera vyznamenanie. Dnes tento ideológ srbského nacionalizmu zostáva jednou z najkontroverznejších osobností v dejinách Srbskej pravoslávnej cirkvi v období dvoch svetových vojen.

Je dôležité preskúmať tohto človeka, pretože bol kľúčovým ideológom a mentorom srbských „vojnových jastrabov“, o ktorých sme už predtým písali na stránkach Actfiles/Impakt. Títo muži boli koncepčnými architektmi srbského nacionalizmu, antikultizmu a myšlienky Veľkého Srbska, čo viedlo k radikalizácii a položilo základy pre desaťročie krvavých vojen na Balkáne v 90. rokoch. Medzi nich patrili aj hierarchovia Srbskej pravoslávnej cirkvi — Atanasije Jevtić, Irinej Bulović, Amfilohije Radović a Artemije Radosavljević. Ich úloha v balkánskych vojnách bola predtým analyzovaná v článku „Antikultová stopa vo vojnách v Juhoslávii. 2. časť Symfónia cirkvi a štátu“.

Prvou otázkou je, ako biskup Nikolaj Velimirović prijal nacistickú ideológiu?

Biskup Nikolaj a boj proti sektám

Historický portrét biskupa Nikolaja pozostáva z niekoľkých výrazne odlišných etáp. Jednou z nich bolo vytvorenie hnutia Bogomoljci medzi srbským národom, ktoré sa venovalo boju proti „sektám“. Od začiatku 20. rokov 20. storočia, v období medzi dvoma svetovými vojnami, prevzal biskup Nikolaj vedenie srbského hnutia Bogomoljci. Potvrdzujú to materiály uverejnené na webových stránkach diecéz Ruskej pravoslávnej cirkvi¹: 

„Uvedomujúc si nebezpečenstvo sektárskej propagandy, ktorá v tom čase už naberala na sile, biskup Nikolaj prevzal vedenie takzvaného ‚hnutia Bogomoljci‘ medzi srbským obyvateľstvom, ktorého cieľom bolo priviesť do cirkvi obyčajných, často negramotných roľníkov žijúcich v odľahlých horských dedinách.“

Fakty zo života pravoslávneho biskupa nápadne pripomínajú fakty ďalšieho kľúčového nacistického ideológa — nemeckého protestantského teológa a antikultistu Waltera Künnetha.

Obaja viedli kampane proti „sektám“ vo svojich krajinách a presadzovali ideológiu nadradenosti jednej skupiny nad ostatnými, a to aj prostredníctvom cirkevných a misijných publikácií. Künneth bol šéfredaktorom protestantského periodika Wort und Tat. Velimirović medzitým inicioval založenie diecézneho časopisu Žički blagovesnik, a do redakcie vymenoval členov zo svojho najbližšieho okruhu kňazov (viď nižšie). Obaja získali značnú lojalitu od politického vedenia Hitlerovho Nemecka počas svojich antikultových apologetických aktivít pred druhou svetovou vojnou; obaja boli vyslovení antisemiti a rasisti.

Zaujímavé je, že tak v Nemecku, ako aj v Srbsku vznik antikultového hnutia a nábor ľudí z radov širokej verejnosti začal takmer v rovnakom čase. V Nemecku bolo v roku 1921 založené antikultové centrum známe ako „Apologetické centrum Evanjelickej cirkvi v Nemecku“ (súčasný názov: „Evanjelické centrum pre otázky svetonázoru“), ktoré čoskoro začal viesť teológ Walter Künneth. V Srbsku začalo začiatkom 20. rokov 20. storočia pôsobiť aj hnutie Bogomoljci bojujúce proti „sektám“, na čele s teológom Nikolajom Velimirovićom. Je známe, že už v roku 1921 biskup Nikolaj uverejnil článok na obranu hnutia „Bogomoljci“ s názvom „Neodmietajte ich — Poznámka pre kňazov“ (Velimirović, 1921). Bezprostredne nato bol tento mocný a vplyvný obhajca zvolený za patróna a duchovného vodcu hnutia.

Pod vedením Velimirovića ľudové hnutie „bojovníkov proti sektám“ rýchlo nabralo na sile. Bola zvolená riadiaca rada, známa ako Ústredný úrad, ktorý koordinoval všetky aktivity a privádzal záležitosti bratstiev pod svoj priamy dohľad. V dôsledku tejto centralizácie získalo hnutie nový oficiálny názov: Narodna hrišćanska zajednica (Ľudové kresťanské spoločenstvo). Antikultové hnutie Bogomoljci kontrolovalo aj cirkevnú misionársku tlač, vrátane časopisu Hrišćanska zajednica (Kresťanské spoločenstvo), ktorý v roku 1936 zmenil názov na Misionar (Misionár).

Až do roku 1932 sa boj proti „sektám“ a „kultom“ v rámci hnutia Bogomoljci spájal s inými činnosťami. Od roku 1932 však misionári z hnutia Bogomoljci sústredili svoju pozornosť výlučne na apologetickú a antikultovú činnosť ²: 

„Od roku 1932 však bola príprava ‚misionárov‘, ktorých niekedy nazývali ‚ľudovými kazateľmi‘ alebo ‚horlivcami pravoslávia‘, reorganizovaná a zameraná na apologetiku. Konferencie sa organizovali profesionálnejšie a s konkrétnymi cieľmi, aby pripravili nových misionárov na ich službu. Cieľom bolo umožniť im postaviť sa proti ‚sektárskym kazateľom a predajcom kníh medzi ľuďmi‘.“ — z vedeckej práce austrálsko-srbského výskumníka a teológa Nemanju S. Mrđenovića, „Bogomoljci: Misijné hnutie pravoslávnych laikov ako požehnanie a výzva pre Cirkev.“

Zároveň bol rok 1932 práve tým rokom, keď Walter Künneth prevzal plné vedenie Nemeckého Apologetického centra na boj proti „sektám“.

Dôsledky činnosti nemeckého teológa a srbského teológa, ktorí sa stali ideológmi a učiteľmi svojich nasledovníkov a nástupcov, pociťoval svet počas druhej svetovej vojny a oveľa neskôr, počas desaťročia vojen na Balkáne v 90. rokoch.

Je tiež známe, že v Nemecku, existovalo popri spomínanom hlavnom Apologetickom centre na boj proti „sektám“ ešte jedno zoskupenie podobné srbskému ľudovému hnutiu Bogomoljci — Arbeitsgemeinschaft deutscher Volksmissionare (Združenie nemeckých ľudových misionárov). Toto ľudové hnutie nemeckých misionárov bolo priamo spojené s Künnethovým Apologetickým centrom a jeho cieľmi a zámermi, vrátane propagácie nacizmu, antisemitizmu a antikultovej činnosti. Nižšie je úryvok z listu Arbeitsgemeinschaft deutscher Volksmissionare (Združenie nemeckých ľudových misionárov), z 31. decembra 1937 ³: 

„Každý, kto sa vzdá pozície, akou je Apologetické centrum, bude skôr či neskôr nútený vzdať sa ešte dôležitejších pozícií. Boj o Apologetické centrum je úsek frontu, ktorý sa za žiadnych okolností nesmie vzdať.“

(Pôvodný nemecký text: „Wer eine Position wie die Apologetische Centrale preisgibt, wird gezwungen sein, über kurz oder lang noch wichtigere Positionen aufzugeben. Der Kampf um die Apologetische Centrale ist ein Frontabschnitt, den man unter keinen Umständen preisgeben darf“.)

Za zmienku stojí, že srbský teológ Nikolaj Velimirović, napriek svojmu pravoslávnemu vzdelaniu, bol známy ako anglofil so sympatiami k luteránskej cirkvi. Vzdelanie získal v západnej Európe — vo Švajčiarsku, Nemecku a Veľkej Británii. Po vysviacke v roku 1911 však mladý jeromonach Nikolaj odišiel do Ruska, aby navštevoval Ruský pravoslávny teologický seminár v Petrohrade. Namiesto toho, aby sa venoval štúdiu sa vydal na dlhú cestu po rôznych regiónoch Ruskej ríše, vrátane mnohých kláštorov.

Po návrate z Ruska bol Nikolaj Velimirović menovaný za prednášajúceho na Belehradskom pravoslávnom teologickom seminári a zohral kľúčovú úlohu v živote srbského pravoslávneho ľudu. Otec Nikolaj si rýchlo získal popularitu ako charizmatický rečník so západným vzdelaním. Získal vplyv v rôznych vrstvách spoločnosti a podarilo sa mu zjednotiť a viesť celé hnutie, ktoré zahŕňalo nielen nevzdelané masy a inteligenciu, ale aj intelektuálnu a politickú elitu.

Tiež po návrate z Ruskej ríše otec Nikolaj vydal dielo „Kázne pod horou“— výber prejavov, ktoré predniesol Nikolaj Velimirović v rokoch 1909 až 1912. Zbierka sa v tom čase stala bestsellerom, pretože sa z jeho prvého vydania predalo viac ako 1 800 výtlačkov⁴. Mal zásadný vplyv na radikálne zmýšľajúcu mládež, vrátane členov rôznych tajných nacionalisticko-teroristických alebo undergroundových revolučných organizácií. O čom boli tieto kázne a komu boli určené?

Kázne otca Nikolaja vyzývali na oživenie srbského nacionalizmu. Vo svojej práci „Náboženstvo a národnosť v Srbsku“, ktorá bola neskôr vydaná ako brožúra v roku 1915 a ako súčasť zbierky „Duša Srbska“ v roku 1916, Velimirović vyjadril pro-juhoslovanské názory.

Niektoré jeho výroky, ako napríklad „Juhoslovania — Srbi, Chorváti a Slovinci“ sú „jeden a ten istý národ, čo sa týka jazyka, krvi, osudu a ich túžob“ ⁴, niesli konkrétne posolstvo. Nebola to výzva na jednotu, rešpekt k iným národom, kultúram a náboženstvám alebo priateľské vzťahy medzi Srbmi, Chorvátmi a Slovincami, ale ideológia nadradenosti a presadzovanie myšlienky vytvorenia „Veľkej Juhoslávie“, alebo, presnejšie, „Veľkého Srbska“. V týchto kázňach Velimirović označil výlučne „krutý a krvilačný islam“ za najväčšieho nepriateľa srbskej kresťanskej civilizácie.

Zároveň Velimirovićov verejne deklarovaný medzináboženský kresťanský dialóg medzi katolicizmom, luteránstvom a pravoslávím bol len populizmom a demagógiou zo strany srbského teológa. Toto potvrdzujú súkromné rozhovory otca Nikolaja s jeho spolupracovníkmi, v ktorých vyzýval na úplné prerušenie vzťahov s Vatikánom a vytvorenie samostatnej národnej (juhoslovanskej) katolíckej cirkvi⁴. Práve pravoslávna cirkev však vo Velimirovićovej doktríne zaujala privilegované postavenie. Mala zachovať a v konečnom dôsledku upevniť svoj status hlavného štátneho náboženstva v budúcej „Veľkej Juhoslávii“, postavenie, ktoré už mala v Srbskom kráľovstve.

Práve vďaka dlhoročnej činnosti biskupa Nikolaja medzi srbským národom sa ideológia srbského nacionalizmu nakoniec sformovala, upevnila a bola prezentovaná širokým masám.

Vyvrcholenie tejto ideológie možno vidieť v prejave biskupa Nikolaja z roku 1939 „Čí ste vy, malí Srbi?“ („Čiji ste vi, mali Srbi?“), prednesenom na slávnostnom ceremoniáli pri príležitosti 550. výročia bitky o Kosovo. Prejav oslovil Srbov ako „Božie deti a ľud árijskej rasy, ktorým bola udelená čestná úloha byť hlavným pilierom kresťanstva vo svete“ (Velimirović, 2001, s. 40). Biskup Nikolaj vyhlásil, že „sme Árijci podľa krvi, Slovania podľa priezviska, Srbi podľa mena, kresťania v srdci a duchu“ ⁴.

Zároveň, rovnako ako to bolo v Srbsku a nacistickom Nemecku v tom čase (a ako sa to deje dnes v Srbsku a Rusku), je radikálny nacionalizmus neustále sprevádzaný antikultizmom, ktorý slúži ako kľúčový kanál na vnucovanie ideológie nadradenosti obyvateľstvu. A práve Nikolaj Velimirović viedol antikultové hnutie medzi srbským ľudom začiatkom 20. rokov 20. storočia.

Predtým, než sa Nikolaj Velimirović ujal vedenia antikultového hnutia, zohral ideologickú úlohu pri radikalizácii skupiny Srbov, ktorí spáchali sarajevský atentát, ktorý viedol k vypuknutiu prvej svetovej vojny. Toto je dôležité obdobie v dejinách ľudstva, ktoré je potrebné stručne preskúmať predtým, než sa obrátime na hnutie Bogomoljci.

Atentát v Sarajeve a Vidovdan

Atentát na arcivojvodu Františka Ferdinanda v Sarajeve sa odohral 28. júna 1914 — na Vidovdan, práve na sviatok pripomínajúci bitku o Kosovo, ktorú Nikolaj Velimirović v tých istých rokoch používal ako ústredný symbol vo svojich kázňach a ideológii. Mnohí ľudia poznajú hlavných páchateľov tohto politického atentátu — členov srbskej nacionalistickej skupiny Mlada Bosna (Mladá Bosna) a s ňou spojenej organizácie Čierna ruka. Ideologická úloha biskupa Nikolaja Velimirovića však dodnes zostáva do veľkej miery nezverejnená.

Výskumníci poukazujú na to, že Nikolaj Velimirović bol obzvlášť populárny v Bosne okupovanej Habsburgovcami a že jeho prejavy vyvolali senzáciu medzi revolučnou mládežou. Mal tam značný vplyv medzi členmi Mladej Bosny. V roku 1912, na oslave v Sarajeve pri príležitosti 10. výročia Srbského kultúrneho spolku Prosvjeta, Nikolaj Velimirović predniesol prejav, ktorý mal rozhodujúci vplyv. Dnes viacerí výskumníci citujú slová biskupa: „Svojou veľkou láskou a veľkým srdcom bosnianski Srbi, pripojili Srbsko k Bosne“ („svojom velikom ljubavlju i velikim srcem Srbi Bosanci anektirali Srbiju Bosni“)⁵. V tom čase bola Bosna a Hercegovina pod rakúskou nadvládou, takže takéto vyhlásenie srbského teológa a rečníka bolo nielen priamou výzvou pre rakúsko-uhorské úrady, ale aj silným katalyzátorom, ktorý inšpiroval radikálne zmýšľajúcich mladých ľudí ku konkrétnym činom.

Na oslave 10. výročia spoločnosti Prosvjeta v roku 1912 Nikolaj Velimirović predniesol tieto dnes už legendárne slová:„Prišiel som zo Srbska, toho ostrova slobody, aby som vám, našim bratom v otroctve, priniesol pozdravy z Belehradu“ („Dolazim iz Srbije, tog ostrva slobode, da vama, našoj braći u ropstvu, donesem pozdrave Beograda“)⁶. Privítali ho búrlivým potleskom ako proroka a jeho slová mali účinok explodujúcej bomby. Inšpiroval najmä mládež v Bosne a Hercegovine a členov Mladej Bosny⁴.

V dôsledku takýchto prejavov rakúsko-uhorské úrady zabránili Velimirovićovi navštíviť Záhreb nasledujúci rok, aby vystúpil na spomienkovej slávnosti venovanej Njegošovi. Napriek tomu prejav srbského ideológa dorazil do Záhrebu a tam bol prečítaný.

Okrem Velimirovićových ideologických prejavov, častých návštev a osobných stretnutí vedci poukazujú aj na vplyv jeho publikovanej zbierky „Kázne pod horou“.

V predvečer sarajevského atentátu, večer 27. júna 1914, sa členovia organizácie Mlada Bosna, vrátane Gavrila Principa, budúceho atentátnika na rakúskeho arcivojvodu, zišli pri hrobe nacionalistu Bogdana Žerajića. Tam, nad zbierkou „Kázne pod horou“ od Nikolaja Velimirovića, členovia Mladej Bosny zložili prísahu vernosti a vytrvalosti, zaobchádzajúc s knihou, ako keby to bolo samotné evanjelium⁷.

Nasledujúci deň, 28. júna 1914, na Vidovdan (deň Kosovskej zmluvy alebo Kosovskej obete), teroristická skupina piatich Srbov a jedného Bosniaka, vedená Gavrilom Principom, členom Mladej Bosny, zavraždila arcivojvodu Františka Ferdinanda, dediča rakúsko-uhorského trónu, a jeho manželku, vojvodkyňu Sofiu z Hohenbergu. Atentát sa stal katalyzátorom vypuknutia prvej svetovej vojny.

Stojí za zmienku, že dnes, presne na mieste, kde bol arcivojvoda zavraždený, stojí múzeum venované pamiatke atentátnikov, ktorých mnohí dnes poznajú ako „vidovdanských hrdinov“.

Je dôležité poznamenať, že druhou skupinou, ktorá sa spolu s organizáciou „Mlada Bosna“ podieľala na vykonaní tohto politického atentátu, bola „Crna Ruka“ (Čierna ruka). V súvislosti so sarajevským atentátom existovalo medzi týmito dvoma organizáciami priame operačné, praktické a vykonávacie prepojenie. Bol to však Nikolaj Velimirović, kto tomuto spojenectvu a jeho kľúčovým členom poskytol ich duchovný symbol.

História vodcu Čiernej ruky Dragutina Dimitrijevića, známeho pod prezývkou  „Apis“ (Býk). Bol jednou z najvplyvnejších osobností v Srbsku a organizátorom sprisahaní, no sám bol popravený v roku 1917.

Režim, ktorý pomohol vytvoriť, ho zničil ako obyčajného člena, keď už nebol potrebný, rovnako ako to bolo s inými členmi ako on. Medzitým ideológovia, ako to často býva, naďalej pôsobili slobodne a beztrestne. Čoskoro dostali nové úlohy, ktoré sa na verejnosti objavili vo forme „boja proti sektám“ prostredníctvom hnutí, ako bolo hnutie Bogomoljci a podobných. Táto epizóda ukazuje brutálnu logiku revolúcie alebo vojny, ktorá môže ľahko pohltiť vlastné verejné figúrky.

Je zaujímavé, že zárodky ideológie nadradenosti, ktorú Nikolaj Velimirović zasial do sŕdc a myslí srbského národa, možno vysledovať aj vo svetonázore Dragutina Dimitrijevića. Podľa Apisa boli Chorváti a Slovinci „podradní Srbi, skazení katolicizmom“. Na základe informácií, ktoré sa zachovali dodnes, je známe, že Dragutin Dimitrijević pred svojou popravou zvolal: „Nech žije Veľké Srbsko! Nech žije Juhoslávia!“

Naratív o vytvorení „Veľkého Srbska“, ktorý presadzoval Velimirović, sa stal ústredným o mnoho rokov neskôr, počas desaťročia juhoslovanských konfliktov v 90. rokoch. Opakovane ho vyjadrovali srbskí náboženskí a politickí lídri, najmä študenti a ideologickí nasledovníci biskupa Nikolaja Velimirovića.

V tom čase pôsobil na ideologickom fronte Srbskej pravoslávnej cirkvi (SPC) úzky okruh biskupových ideologických nástupcov z radikálneho krídla kňazov SPC. Zoskupili sa okolo niekdajšieho najbližšieho spolupracovníka a verného žiaka Nikolaja Velimirovića, disidentského mnícha Justina Popovića.

Popri Justinovi Popovićovi zohrali štyria jeho žiaci kľúčové úlohy v pokračovaní Velimirovićovej práce: Atanasije Jevtić, Amfilohije Radović, Irinej Bulović a Artemije Radosavljević, spolu s biskupovým synovcom Jovanom Velimirovićom.

Hnutie Bogomoljci a spolupráca s Treťou ríšou

Pred vypuknutím prvej svetovej vojny zohrávala osobnosť Nikolaja Velimirovića ako liberálneho modernistického teológa dôležitú úlohu v kruhoch mladých srbských revolucionárov, radikálov a teroristických skupín, ktoré sa nestotožňovali s etablovaným pravoslávnym duchovenstvom a jeho konzervatívnymi názormi. Rýchlo prijali vedenie tohto mladého charizmatického rečníka, predstaviteľa „progresívneho“, prozápadného a anglofilného krídla cirkvi, ktorý sa pre nich stal prorokom a mysliteľom.

Po prvej svetovej vojne sa však rétorika Nikolaja Velimirovića zmenila, posunula sa k rigidnému pravoslávnemu tradicionalizmu, antimodernizmu a izolacionizmu, pričom si zachovala rovnakú ideológiu srbského mesiášskeho nacionalizmu. V 30. rokoch 20. storočia sa k tomuto nacionalizmu pridala ideológia nadradenosti kresťanstva nad nekresťanmi, pravoslávia nad nepravoslávnymi kresťanmi a nadradenosti Srbov nad Židmi. Biskup Nikolaj sa stal vplyvným národným ideológom pre celý srbský národ.

Ideologický základ, ktorý vybudoval počas predchádzajúcich rokov vojny, založený na kulte utrpenia, kosovskej obeti a národnej nadradenosti, sa aj po skončení prvej svetovej vojny naďalej vtláčal do vedomia srbského národa. Aby túto ideológiu šíril medzi masami, biskup Nikolaj prevzal vedenie hnutia Bogomoljci (Bogomoljački pokret). Hnutie Bogomoljci existovalo už nejaký čas pred príchodom biskupa, no medzi ľuďmi išlo o neorganizovaný, heterogénny a neštruktúrovaný jav. Pod biskupovým vedením však získalo štruktúru, koordináciu a ideológiu, ktorá sa verejne prejavovala pod rúškom „boja proti sektám“.

V 20. rokoch 20. storočia Velimirović oficiálne vzal Bogomoljcov pod svoje krídla a premenil ich z amorfnej, roztrieštenej masy veriacich na disciplinovanú, hierarchickú organizáciu. Pre členov tejto organizácie sa biskup Nikolaj stal jej nepopierateľným duchovným vodcom.

Stojí za zmienku, že hnutie Bogomoljci (Bratstvá Bogomoljci) je dnes na pravoslávnych portáloch prezentované ako pravoslávne hnutie, no súčasníci, vrátane niektorých zástupcov samotnej Srbskej pravoslávnej cirkvi na Bogomoljcov hľadeli s nesúhlasom a odmietaním, keďže v ich praktikách videli prvky okultizmu a pohanstva⁸. Spočiatku významná časť SPC bola proti hnutiu, a to ako medzi biskupmi, tak aj medzi nižším klérom na úrovni farnosti. Farskí kňazi boli znepokojení prítomnosťou laikov vo svojich zboroch, ktorí sa navzájom oslovovali „bratia“ alebo „sestry“ a ktorých praktiky sa zdali pravosláviu cudzie.

V roku 1924 hnutie založilo misijný rád pozostávajúci z laických kazateľov a „obhajcov pravoslávia“. Títo laickí kazatelia však boli obviňovaní z neúcty voči kňazom a ignorovania cirkevnej jurisdikcie a hierarchie. Keďže Bogomoljci (Bratstvá Bogomoljci) predstavovali hlavný zdroj nových členov, z ktorých cirkev dopĺňala svoje vyprázdnené kláštory mníchmi a mníškami, cirkev sa od nich nemohla úplne dištancovať a namiesto toho naďalej zachovávala neutrálny postoj. Mimoriadna oddanosť Bogomoljcov ich misii proti sektám šokovala dokonca aj cudzincov.

Výskumníci poznamenávajú, že čo sa týka štruktúry a obsahu, Bogomoljci oveľa viac pripomínali „sektu“ než skupiny, proti ktorým bojovali. Hnutie používalo rétoriku „boja proti sektám“ na stigmatizáciu každého, koho považovalo za nežiaduceho, a na zakrytie vlastnej sektárskej a deštruktívnej povahy, ktorá mala za cieľ podporovať jednotnú totalitnú ideológiu. Pre Nikolaja Velimirovića sa Bogomoljci stali aktívnou, disciplinovanou a poslušnou silou, kľúčovým zdrojom personálu, ktorý mu umožnil vybudovať rozsiahlu sieť verných podporovateľov a verných agentov v najrozmanitejších a najodľahlejších regiónoch Srbska. S ich pomocou biskup Nikolaj významne prispel aj k ďalšiemu rozvoju fašisticko-nacistického hnutia v predvojnovom období a počas druhej svetovej vojny.

Koncom 30. rokov 20. storočia malo hnutie Bogomoljci približne 200 000 členov po celej Juhoslávii. Hnutie prispelo k popularizácii a propagande srbského nacionalizmu a antikultizmu, a vo všeobecnejšom zmysle k šíreniu ideológie nadradenosti. Prispelo to tiež k náboru ľudí, ktorí následne vstúpili do fašistických organizácií a politických strán, ktoré tiež udržiavali priame väzby na biskupa Nikolaja či jeho blízkych spolupracovníkov a boli voči nim ideologicky podriadené.

Verejne Bogomoljci pôsobili v misijnej a apologetickej činnosti, bojovali proti „sektám“ a „kultom“, vrátane adventistov, ako aj proti nástupu komunizmu a sekularizmu. Táto antikultová rétorika sa priamo prelínala s antisemitskou propagandou: Adventistická cirkev bola opisovaná ako „plod židovského slobodomurárstva v kresťanstve“ ⁹, a zaznievali výzvy na jej zákaz. Ideológia biskupa Nikolaja sa odzrkadľovala aj v jeho odmietaní „povrchných západných tradícií“, vrátane demokracie, rovnosti, náboženskej tolerancie a ďalších hodnôt spojených s humanizmom a osvietenstvom.

Rovnako ako v nemeckej nacistickej propagande, vrátane materiálov šírených Künnethovým Apologetickým centrom, publikácie Bogomoljcov citovali pasáže z „Protokolov sionských mudrcov“ a zároveň označovali tých, ktorí boli považovaní za nežiaducich, hanlivým výrazom „sekta“.

Svoju úlohu zohrávala aj cirkevná misijná tlač, prostredníctvom ktorej biskup Nikolaj šíril myšlienky antikultizmu, nacionalizmu a vyvolenosti srbského národa. Jedným z takýchto informačných kanálov a prostriedkov šírenia nacistických myšlienok medzi pravoslávnymi Srbmi bol diecézny časopis Žički Blagovesnik. Časopis bol založený z iniciatívy biskupa Nikolaja Velimirovića. Do roku 1938 vychádzal pod názvom Pregled crkve Eparhije Žička („Prehľad Žičskej diecéznej cirkvi“). Následne bol premenovaný na Žički blagovesnik („Žičský hlásateľ“).

Redakčná rada časopisu pozostávala z ľudí, ktorí sa k nej pripojili s požehnaním biskupa Nikolaja. V priebehu rokov boli členmi redakcie: arcikňaz Živoin Aleksić (1919–1921; 1922–1936), arcikňaz Vitomir Vidaković (január 1921–júl 1921), arcikňaz Milan Tuković (august 1921–august 1922), arcikňaz Hranislav Đorić, neskôr srbský patriarcha German (1936–1937), arcikňaz Milan Stamenić (1937), hieromučeník kňaz Dragoslav Obučina (1937–1939) a arcikňaz Aleksa Todorović (1939–1941).

V tomto zozname kňazov SPC si osobitnú pozornosť zaslúži arcikňaz Aleksa Todorović. Bol tiež pravou rukou Velimirovića a druhým vodcom antikultového hnutia Bogomoljci. Spolu s Nikolajom Velimirovićom a Aleksom Todorovićom bol tretím lídrom hnutia Bogomoljci Dimitrije Najdanović.

Vznik srbskej fašistickej organizácie ZBOR a spolupráca s nacistami

Dimitrije Ljotić, zakladateľ a líder srbskej fašistickej organizácie Zbor, je považovaný za ideologického žiaka a blízkeho priateľa Nikolaja Velimirovića.

„V jednom zo svojich posledných rozhovorov, uverejnenom v Spojených štátoch v 50. rokoch 20. storočia, Velimirovič trval na tom, že je duchovným vodcom a šedou eminenciou srbského populizmu, ktorého príkladom je Ljotićov časopis Zbor. Velimirović naznačil, že Ljotić bol jeho ,žiakom a verným nasledovníkom v Kristovi‘, ktorý v rámci celkového kresťansko-nacionalistického projektu iba ,podával kadidelnicu‘“ (citované v Popov, 1993, s. 6).¹⁰ — z vedeckého článku „Kanonizácia ‚proroka antisemitizmu‘“ britsko-srbského vedca Jovana Byforda, ktorý skúma jeden z posledných rozhovorov, ktoré biskup Nikolaj Velimirović poskytol v 50. rokoch počas pobytu v exile.

Vyššie citované svedectvo naznačuje, že Velimirović sám nevykresľoval svoj vzťah s Dimitrijem Ljotićom ako vzťah medzi dvoma nezávislými politickými osobnosťami (ako sa to dnes snažia prezentovať súčasné pravoslávne zdroje), ale skôr ako hierarchický vzťah v rámci jedného kresťansko-nacionalistického projektu. Jeho metafora je obzvlášť výstižná: podľa Velimirovića Ljotić „podával kadidelnicu“. V tomto opise sa Ljotić javí iba ako prostredník a vykonávateľ nábožensko-politickej myšlienky, zatiaľ čo jej ideológmi boli iní.

Táto charakteristika je pozoruhodná, pretože sa týka vodcu Zboru, hnutia, ktoré spájalo prvky talianskeho fašizmu, nacizmu, srbského pravoslávneho fundamentalizmu, autoritárstva a radikálneho antisemitizmu, a ktoré spolupracovalo s nacistickými okupačnými úradmi počas druhej svetovej vojny. Velimirovićove slová preto vyvolávajú otázky nielen o jeho osobných sympatiách voči Ljotićovi, ale aj o úlohe, ktorú skutočne zohral pri formovaní ideologických základov nacionalistického hnutia.

Je obzvlášť významné, že o niekoľko rokov neskôr, po páde nacistického Nemecka a konci druhej svetovej vojny, sa Velimirović od tohto vzťahu nedištancoval. Naopak, otvorene ho opisoval v súvislosti so svojím vlastným mentorstvom a vodcovstvom: Ljotić sa javil ako „žiak“ a „verný nasledovník“ v Kristovi, zatiaľ čo samotný Velimirović bol duchovnou autoritou stojacou nad nacionalistickým hnutím ako celkom. To umožňuje vnímať ich vzťah nielen ako politickú alianciu alebo vojnovú epizódu, ale ako dôkaz určitej duchovno-politickej a ideologickej kontinuity.

To vyvoláva otázku: ako ďaleko vlastne siahal „celkový kresťanský nacionalistický projekt“, ktorý spomína Velimirović? Myslel výlučne srbský politický kontext, vrátane hnutí ako antikultové hnutie Bogomoljci, Zbor, SDK (Srbský dobrovoľnícky zbor) a ďalšie? Alebo mal na mysli širší nadnárodný model, ktorý mal význam pre iné európske krajiny tej doby, ako napríklad Hitlerovo Nemecko?

Aj v užšom srbskom kontexte sú tieto výroky Velimirovića veľmi výstižné: biskup Nikolaj sa postavil do pozície duchovnej autority a ideologického vodcu celkového kresťanského nacionalistického projektu. Citát sa tak stáva ďalším dôkazom potvrdzujúcim názor, že Velimirovićovo spojenie so Zborom a ďalšími fašistickými organizáciami vedenými Ljotićom bolo pre samotného biskupa neoddeliteľnou súčasťou jeho života, projektov a stratégie. Bola súčasťou štruktúry, ktorú sám vybudoval pre novú klerikálno-nacionalistickú spoločnosť Svetosavlje (spoločnosť svätého Savana), ktorá v praxi zahŕňala ideológiu nacizmu a fašizmu, ako aj priame velenie ozbrojeným fašistickým jednotkám.

Doktrína hnutia Zbor bola ideologicky inšpirovaná a v praxi takmer úplne prevzatá zo spisov biskupa Nikolaja. Zbor získaval svojich členov z radov hnutia Bogomoljci, ktoré sa verejne zapojilo do „boja proti sektám“. Navyše, od roku 1937 Zbor dostával finančnú pomoc od nacistického Nemecka. Práve v tejto organizácii boli kľúčové prvky zjednotené do jedného systému: antikultové hnutie ako zdroj personálu; Velimirovićova ideológia, ktorej antikultová ideológia bola neoddeliteľnou súčasťou; a finančné toky z nacistického Nemecka.

Dnes sa nástupcovia a žiaci Velimirovića snažia zľahčovať úlohu svojho ideológa v tomto období, alebo dokonca túto kapitolu z jeho života úplne vymazať. Napriek tomu zostáva verejne dostupné dostatočné množstvo materiálov, ktoré poukazujú na to, že biskup a teológ Nikolaj Velimirović bol skutočne duchovným mentorom Ljotića aj celého fašistického hnutia.

Zachovali sa aj materiály, ktoré dokumentujú skutočnosť, že prax „dvojitého členstva“ bola rozšírená medzi srbskými „antikultistami“ a členmi Zboru:

„… príklady prípadov, keď boli Bogomoljci súčasne členmi organizácie Narodna hrišćanska zajednica (Ľudové kresťanské spoločenstvo, ĽKS) aj hnutia Zbor. Skutočné životné príbehy týchto jedincov zreteľne poukazujú na to, že hranice medzi týmito hnutiami boli nejasné, navzájom sa prelínali a ovplyvňovali. Do hnutia Bogomoljci patrili muži aj ženy, kňazi i laici, radoví členovia, ba dokonca aj členovia vedenia ĽKS. K osobám s ‚dvojitým členstvom‘ patril už spomínaný Dimitrije Najdanović a tiež Djoko Slijepčević, autor významného diela o dejinách Srbskej pravoslávnej cirkvi. Obaja začiatkom 30. rokov 20. storočia aktívne spolupracovali s teologickým časopisom Svetosavlje, ktorý vydávala Belehradská univerzita. Vedúcim správy ĽKS bol arcikňaz Aleksa Todorović, už spomenutý v tejto štúdii, pravá ruka Jeho Milosti biskupa Nikolaja v hnutí Bogomoljci. Narodil sa v roku 1899. Pôsobil ako farár v Arilje, Bresnici a Guči a neskôr ako biskupský dekan v Kraljeve a Belehrade. Bogomoljci si ho veľmi vážili. Medzi nimi bol známy ako veľký rečník.“ ¹¹

Je známe, že aktivisti Zboru, z ktorých mnohí pochádzali z radov Bogomoljcov, sa aktívne pridávali k ďalším srbským kolaborantským jednotkám a priamo spolupracovali s nemeckou vojenskou správou. Preto je dôležité preskúmať činnosť Srbského dobrovoľníckeho zboru.

Srbský dobrovoľnícky zbor

Keď nastal čas nacistickej okupácie, hnutie Zbor získalo vlastné ozbrojené krídlo — jednotky SDK (Srbský dobrovoľnícky zbor). Tento srbský dobrovoľnícky zbor viedol taktiež Dimitrije Ljotić. SDK úzko spolupracoval s nemeckou vojenskou správou, bojoval na strane nemeckej armády, po boku Nemcov bojoval proti partizánom a prenasledoval Židov i Rómov. Srbský dobrovoľnícky zbor tvorili predovšetkým aktivisti hnutia Zbor, naverbovaní z antikultového hnutia Bogomoljci.

Ak bol biskup Nikolaj Velimirović duchovným vodcom Zboru, potom duchovným vodcom a vojenským kaplánom SDK sa stal arcikňaz Aleksa Todorović, druhý vodca antikultového hnutia Bogomoljci a najbližší spolupracovník Velimirovića.

Za svoju efektivitu v boji proti partizánom počas druhej svetovej vojny získal Srbský dobrovoľnícky zbor uznanie od Nemcov. SDK bola jedinou srbskou formáciou, ktorá od Nemcov dostávala zbrane. Dňa 9. októbra 1944 bol SDK oficiálne začlenený do štruktúr SS pod názvom „Srbský dobrovoľnícky zbor SS“.

Jednotky SDK boli spolupáchateľmi vojnových zločinov. Medzi nimi bol aj neslávne známy masaker v Kragujevaci v októbri 1941, do ktorého sa zapojil 5. oddiel SDK pod velením Marisava Petrovića. V dôsledku tejto operácie zahynulo približne 7 000 ľudí¹².

Okrem Zboru a Srbského dobrovoľníckeho zboru založil Ljotić protiklad Hitlerjugend — mládežnícku organizáciu s názvom Radna Služba (Pracovná služba). Rovnako ako jeho ideologický mentor a učiteľ, biskup Nikolaj Velimirović, Ljotić napísal množstvo antisemitských a profašistických kníh a článkov.

Je tiež známe, že 22. októbra 1941 ľudia, ktorí prišli z hnutia Zbor, vrátane bývalých aj aktívnych členov, zorganizovali najväčšiu antimasonskú výstavu v Belehrade, ktorá Židov dehumanizovala. Výstava sa uskutočnila s finančnou podporou Nemecka. Jej súčasťou bolo približne 200 000 brožúr, 108 000 kusov obálok deviatich rôznych druhov, 100 000 letákov, 60 000 plagátov dvadsiatich rôznych typov a 176 propagandistických filmov, vrátane tých, ktoré boli predtým premietané na výstavách „Der ewige Jude“ (Večný Žid) v Mníchove a Viedni.

Noviny ako Obnova a Naša Borba („Náš boj“) hodnotili výstavu pozitívne. Naša Borba bola založená Dimitrijem Ljotićom začiatkom toho istého roku a jej názov bol zvolený ako priamy odkaz na Hitlerovu knihu „Mein Kampf“ („Môj boj“). Tieto noviny označovali Židov za „odvekých nepriateľov srbského národa“ a na svojich stránkach hlásali, že „Srbi by nemali čakať, kým Nemci začnú s vyhladzovaním Židov“. Dimitrije Ljotić a jeho spolupracovníci boli zodpovední za vydanie najmenej 50 titulov antisemitskej literatúry.

V apríli 1945, keď už bola porážka Nemecka zrejmá, Srbský dobrovoľnícky zbor slávnostne oslávil Hitlerove narodeniny. Hitler bol vykreslený ako misionár, vodca globálneho boja proti komunizmu a polobožská bytosť.

Táto história jasne ukazuje, ako bolo ľudové náboženské cítenie obratne zneužité na podporu srbského fašizmu. Hnutie Bogomoljci, ktoré pôsobilo pod zámienkou „boja proti sektám“, slúžilo ako personálna základňa a ideologický pilier na zavádzanie nacistickej ideológie¹⁰ do Srbska.

Vyššie uvedené zdokumentované skutočnosti ilustrujú zločinnú činnosť fašistických nacionalistických organizácií, ako boli Zbor a SDK pod velením Ljotića, ideologického žiaka srbského biskupa Nikolaja. História opakovane odsúdila tieto i podobné udalosti, ktoré ukazujú, do akej hĺbky môže spoločnosť klesnúť, keď je poháňaná propagandou a ideológiou nadradenosti.

Dôsledky sú dobre známe: nakoniec to vždy viedlo ku genocíde a holokaustu.

Spoločnosť však stále nevenuje dostatočnú pozornosť kľúčovému poučeniu, ktoré si treba osvojiť pri skúmaní príčin nacizmu, pôvodu ideológie nadradenosti a koreňov násilia, náboženskej intolerancie a etnickej či národnostnej diskriminácie a nepriateľstva. Tieto príčiny neležia len na páchateľoch — často sú jednoducho produktom nacistickej ideológie a indoktrinácie. Vždy treba upriamiť pozornosť na ideológov a koncepčných architektov, ktorí stoja za formovaním nacistickej doktríny, bez ohľadu na to, v akej podobe je spoločnosti predkladaná alebo v akom období sa objavuje.

V tomto kontexte sa treba opäť vrátiť k ideologickej úlohe Velimirovića. Podľa vzoru nemeckých nacistických ideológov, ktorí skonštruovali mýtus o „árijskej rase“, vytvoril biskup Nikolaj, vodca hnutia Bogomoljci, pre Srbov osobitný rasový mýtus.

Podľa jeho predstáv tvorili Srbi osobitnú „svetosavskú rasu“, ktorá stelesňovala čistotu pravoslávnej viery a krvi. V jeho spisoch možno badať jasné rozdelenie národov na „nadradené“ a „podradené“. Na vrchole tejto hierarchie stáli Srbi, ktorých Boh povolal viesť križiacku výpravu proti bezbožnému svetu.

Názory biskupa Nikolaja boli aktívne šírené prostredníctvom cirkevnej tlače, vrátane periodík spojených s hnutím Bogomoljci. Tieto publikácie pravidelne uverejňovali články odhaľujúce „židovsko-slobodomurárske sprisahanie“ a vyzývajúce na boj proti „židovskému nebezpečenstvu“.

Ako sa ukázalo o desaťročia neskôr, počas rokov, keď Nikolaj Velimirović aktívne pracoval medzi srbským ľudom, rozširoval antikultové hnutie Bogomoljci a mentoroval fašistické jednotky, boli položené základy ideológie, ktorej plody dozreli v 90. rokoch 20. storočia — počas desaťročia krvavých vojen na Balkáne.

To vytvorilo akúsi ideologickú matricu, v ktorej mohol byť „Žid“ nahradený akýmkoľvek „podčlovekom“: či už moslimom (ako sa to stalo počas vojny v Bosne a genocídy v Srebrenici v júli 1995); katolíkom (dehumanizácia katolíkov bola použitá proti katolíckym Chorvátom počas chorvátskej vojny za nezávislosť v rokoch 1991–1995); „adventistom“ označeným za „sektárov“; alebo jednoducho kýmkoľvek, kto nebol pravoslávny. Tento jav pretrváva v celom Srbsku už roky a desaťročia a pokračuje dodnes, ako je podrobne opísané v článku „Vojna v mysliach: Prečo je zmierenie v postjuhoslovanskom priestore stále nedosiahnuteľné. 3. časť.“ na portáli actfiles/impakt.

Dnes v hagiografickej literatúre podporovatelia a nasledovníci Velimirovića — z ktorých mnohí, treba poznamenať, patria k súčasnému medzinárodnému antikultovému hnutiu — pestujú mýtus o biskupovi Nikolajovi ako „obeti nacizmu“ a vytvárajú jeho obraz „mučeníka“ a „antifašistu“. Na tento účel citujú jeho trojmesačnú internáciu v koncentračnom tábore Dachau ako „čestného väzňa“ (Ehrenhäftling). Zatajujú však fakt, že počas väznenia v tábore biskup Nikolaj napísal knihu „Reči srpskom narodu kroz tamnički prozor“ (Slová srbskému ľudu cez okno žalára). Toto dielo úplne rezonovalo s nacistickou ideológiou, zatiaľ čo jeho očividný antisemitizmus bol zahalený do náboženského a teologického antijudaizmu.

Rozprávanie o mučeníctve biskupa Nikolaja v Dachau, dnes dobre známy v pravoslávnych kruhoch, bol pravdepodobne vytvorený tak, aby odvrátil pozornosť od kontroverzie okolo Velimirovićových spisov z tohto obdobia, vrátane „Slov k srbskému ľudu cez okno žalára“ s ich antisemitskou a pronacistickou rétorikou.

Je tiež dôležité poznamenať status „špeciálneho väzňa“ (Ehrenhäftling), ktorý Velimirović držal v Dachau. Títo „špeciálni väzni“ mali špeciálne podmienky, vrátane jedla porovnateľného s tým, ktoré mali nemeckí dôstojníci, ako aj otvorený prístup do samostatného dvora v tábore.

Podľa jednej správy Nemci uväznili srbského biskupa Nikolaja v Dachau, aby ho ochránili pred zajatím Spojencami a Titovými juhoslovanskými partizánmi, ktorí v tom čase aktívne postupovali na Balkáne.

Po necelých troch mesiacoch strávených v Dachau bol biskup Nikolaj v roku 1944 prepustený Nemcami. Po prepustení cestoval Velimirović spolu s Milanom Nedićom a nemeckým generálom Hermannom Neubacherom do Slovinska na územie kontrolované srbskými kolaborantskými silami — Mihailovićovými četnikmi a členmi Ljotićovho Zboru, ktorí tam ustúpili spolu s Nemcami. Tam týmto jednotkám požehnal v ich pokračujúcom boji.

Tento konzistentný súbor textových, biografických, politických a ideologických dôkazov umožňuje rekonštruovať život, činnosť a svetonázor biskupa Nikolaja, ako aj jeho trvalé politické väzby. Je dôležité skúmať fakty jeho života nie jednotlivo, ale chronologicky. Treba zvážiť celý vývoj srbského nacionalistického ideológa: počnúc jeho úlohou pri radikalizácii členov Mladej Bosny a organizovaní antikultového hnutia Bogomoljci; pokračujúc v tom, že Velimirović dostal od Hitlera rád⁶ v roku 1934 a chválil Hitlera v roku 1935; no vyvrcholilo to jeho povojnovou podporou Ljotića a fašistických formácií. Tieto skutočnosti spolu potvrdzujú, že Velimirovićove pronacistické názory v 20. a 30. rokoch 20. storočia boli súčasťou jedinej, súvislej a zámernej línie, ktorá sa neskončila ani pádom nacistického Nemecka.

Skôr než prejdeme k ďalšej časti tejto analýzy, je dôležité osobitne poukázať na vyjadrenie Nikolaja Velimirovića týkajúce sa Hitlerovej politiky:

„Napriek tomu treba vzdať úctu nemeckému vodcovi, ktorý ako prostý remeselník a človek z ľudu pochopil, že nacionalizmus bez viery je anomáliou, chladným a neistým mechanizmom. A tu, v 20. storočí, prišiel s myšlienkou svätého Sávu a ako laik vykonal vo svojom národe to najvýznamnejšie dielo, aké prislúcha svätcovi, géniovi a hrdinovi,“ napísal Nikolaj Velimirović.^6.1

Ďalšie vyjadrenie Velimirovića, ktoré je pre analýzu predkladanú v tomto článku nemenej významné, znie:

„Všetky moderné európske myšlienky vymysleli Židia, ktorí ukrižovali Krista: demokraciu, štrajky, socializmus, ateizmus, toleranciu voči všetkým vierovyznaniam, pacifizmus a všeobecnú revolúciu, kapitalizmus i komunizmus. To všetko sú výtvory Židov, alebo ich otca diabla.“ ^6.2

Po druhej svetovej vojne

Po porážke nacistického Nemecka a jeho spojencov v roku 1945 sa zdalo, že spolu s vojenskou porážkou zanikol aj samotný nacizmus. Avšak ani v Juhoslávii, ani v Nemecku, ani v iných krajinách neviedla porážka nacistického režimu k zániku jeho ideológie, tá naďalej pretrvávala a nadobúdala nové podoby.

V novej socialistickej Juhoslávii, ktorá verejne presadzovala ideály „bratstva a jednoty“ medzi všetkými národmi, nebolo formálne miesto pre klerikálny fašizmus, antisemitizmus či „svetosavský nacionalizmus“. Samotná ideológia však nezmizla. Jej myšlienky sa naďalej uchovávali a šírili medzi najbližšími nasledovníkmi a ideologickými nástupcami Nikolaja Velimirovića.

V nasledujúcich desaťročiach sa metastázy antikultizmu a nacionalizmu naďalej prejavovali ako v srbskej nacionalistickej diaspóre, tak aj v undergroundových cirkevných a pronáboženských kruhoch v Juhoslávii. Odkaz biskupa Nikolaja Velimirovića nenápadne udržiaval malý okruh jeho najoddanejších prívržencov. Táto skupina bola súčasťou radikálneho krídla srbských pravoslávnych duchovných.

Popri undergroundových aktivitách v Juhoslávii pokračovalo úsilie o zachovanie odkazu Velimirovića aj v samotnom povojnovom Nemecku. Jedno z hlavných centier tejto činnosti vzniklo v Mníchove. Konkrétne v roku 1944, po páde kolaborantského režimu v Srbsku a následnej politickej emigrácii, začal Aleksa Todorović, vodca srbského hnutia Bogomoljci, ktoré vystupovalo proti „sektám“ a jeden z najbližších spolupracovníkov Nikolaja Velimirovića pôsobiť v srbských exilových novinách Iskra. Iskru vydávali bývalí lídri hnutia Zbor a Srbského dobrovoľníckeho zboru. S priamou podporou biskupa Velimirovića založil Todorović v Mníchove aj srbské vydavateľstvo s názvom „Svećanik“. Vydavateľstvo následne viedli bývalí spolupracovníci Dimitrija Ljotića a predstavitelia kolaborantskej vlády Milana Nedića.

Okrem toho bola v roku 1946 založená „Srbská pravoslávna obec v Nemecku“. V tom istom roku ju oficiálne uznalo Bavorské ministerstvo školstva a náboženských záležitostí. Nasledujúci rok, 22. marca 1947, bola táto pravoslávna organizácia reorganizovaná priamo na „Srbskú pravoslávnu cirkevnú obec v Mníchove“ so sídlom na ulici Mauerkircherstraße 8. Za zmienku stojí, že spomínaný Aleksa Todorović pôsobil v rokoch 1950 až 1974 aj ako kňaz srbskej pravoslávnej obce v Mníchove.

Pokiaľ ide o ďalší vývoj, je dôležité poznamenať, že nástupcom Aleksu Todorovića bol Slobodan Milunović. Slobodan Milunović bol vysvätený 6. júla 1969. Pôsobil vo Frankfurte do roku 1978 a od roku 1978 v Mníchove. Približne roky 1978–1979 boli obdobím spolupráce medzi Aleksom Todorovićom a Slobodanom Milunovićom. Bol to Todorovićov posledný rok a zároveň Milunovićov prvý rok v mníchovskej cirkvi.

Práve v čase, keď Slobodan Milunović pôsobil v Srbskej pravoslávnej cirkvi v Mníchove, tam prišiel budúci ruský antikultista Alexander Dvorkin, ktorý dnes vedie medzinárodné antikultové hnutie. Sám toto obdobie svojho života v Mníchove opisuje vo svojej knihe „Moja Amerika“ ¹³ takto:

„Pokiaľ ide o cirkevný život, ukázalo sa, že v Mníchove pre mňa neexistuje žiadna ruská cirkev. Z pochopiteľných dôvodov som nemohol navštevovať iné pravoslávne cirkvi (patriace pod iné jurisdikcie). Zostávali teda grécka a srbská cirkev. Vybral som si srbskú, najmä preto, že po mnohých cestách po Juhoslávii som si celkom dobre osvojil srbčinu: všetkému som rozumel a dokázal som hovoriť pomerne plynulo, hoci nie celkom správne. Môj nový chrám sa nachádzal v obytnom dome a zaberal veľmi malý, no útulný priestor. Kedysi tam sídlila ruská cirkev, ale neskôr sa presťahovala inam a na jej miesto prišli Srbi. Bohoslužby slúžili v cirkevnoslovanskej reči. Okamžite ma zapojili do čítania na chóre a pomáhania pri oltári, takže som sa ujal svojich zvyčajných povinností. Kňaz, otec Slobodan, ma niekoľkokrát požiadal, aby som s ním cez víkendy cestoval na bohoslužby a pomáhal mu, čo som s radosťou robil. Aj farníci ma okamžite prijali medzi seba.

V Mníchove som si okamžite zvykol na nový život a myslel som si, že tam budem žiť dlhé roky. Dokonca som stihol prijať aj niekoľko návštev zďaleka. Z Talianska ma prišli navštíviť Marko so svojou snúbenicou a neskôr z Holandska Joost van Rossum. Prišli za mnou aj hostia z Ruska. Okolnosti sa však napokon vyvinuli tak, že som v Mníchove nedokázal zapustiť korene.“ — z Dvorkinovej knihy  „Moja Amerika“.

Pokiaľ ide o totožnosť Slobodana Milunovića či jeho kontakty s Alexandrom Dvorkinom, nemožno mať žiadne pochybnosti. V 80. a 90. rokoch 20. storočia existovala v Mníchove jedna srbská pravoslávna cirkevná komunita (farnosť). Počet srbských kňazov v Mníchove v tých rokoch bol tiež malý a kňazom menom Slobodan bol Slobodan Milunović, nástupca Aleksu Todorovića.

Vráťme sa však do povojnovej komunistickej Juhoslávie v tom čase.

Pre komunistický režim Josipa Broza Tita bol biskup Nikolaj jednoznačne nepriateľskou postavou. Jeho nekompromisný antikomunizmus, zdokumentovaný antisemitizmus, priame prepojenie s fašistickými hnutiami Zbor a SDK, otvorený obdiv k Hitlerovi ako aj vyznamenanie, ktoré dostal od führera, robili z Velimirovića jedného z najvýraznejších odporcov novej vlády.

Čím aktívnejšie sa však úrady snažili vytlačiť spomienku na Velimirovića z verejného priestoru, tým atraktívnejší bol jeho obraz medzi jeho nasledovníkmi. Práve vďaka úsiliu jeho stúpencov sa položili základy budúceho rozkolu v juhoslovanskom spoločenskom vedomí.

Hlavným útočiskom Velimirovićovej ideológie zostala Srbská pravoslávna cirkev, najmä jej radikálne krídlo. V čase, keď oficiálne vedenie cirkvi bolo nútené hľadať kompromis s komunistickým štátom, sa strážcami nekompromisného „svetosavského nacionalizmu“ stali žiaci a ideoví nástupcovia biskupa Nikolaja Velimirovića a archimandritu Justina Popovića. Sám Justin Popović bol predtým jedným z najbližších žiakov biskupa Nikolaja.

Kláštor Ćelije, v ktorom sa nachádzala cela Justina Popovića (známeho aj ako Justin z Ćelije), sa stal pútnickým miestom pre úzky okruh jeho prívržencov. Kľúčovými učeníkmi a pokračovateľmi ideológie Nikolaja Velimirovića boli mladí jeromonachovia Amfilohije Radović, Atanasije Jevtić, Irinej Bulović, Artemije Radosavljević a synovec Nikolaja Velimirovića, Jovan Velimirović. V budúcnosti dosiahli najvyššie hodnosti v Srbskej pravoslávnej cirkvi.

Fotografia nižšie zobrazuje mladých mníchov, ktorí sa neskôr stali biskupmi — Amfilohije, Atanasije a Artemije — spolu s ich duchovným otcom, abbom Justinom Popovićom:

Práve oni zohrali kľúčovú úlohu pri oživení srbského nacionalizmu a antikultizmu a pri formovaní ideológie ozbrojených konfliktov na Balkáne v 90. rokoch. Neskôr, keď srbský historik Milorad Tomanić sledoval ich ideologickú úlohu v juhoslovanských vojnách, nazval Amfilohija Radovića, Atanasija Jevtića a Artemije Radosavljevića „vojnovými jastrabmi“ — tými, ktorí de facto uchopili moc v SPC a v podstate odstavili od vedenia cirkvi aj srbského patriarchu Pavleho, ktorému ponechali titul patriarchu už len formálne. Títo „vojnoví jastrabi“ vytvorili, vycvičili a viedli novú generáciu „antikultistov“, medzi ktorých patrí aj súčasný patriarcha SPC, Porfirije (Perić)*.

* Úlohy Irineja Bulovića a patriarchu Porfirijeho Perića zo Srbskej pravoslávnej cirkvi (obaja študovali pod vedením Justina Popovića, najbližšieho žiaka Nikolaja Velimirovića), boli preskúmané v článku „Špionážne siete v Európe pod rúškom boja proti ‚kultom‘. 2. časť. Srbsko.“

Táto radikálna sila, vedená „vojnovými jastrabmi“, včas poskytla ideologické zdôvodnenie genocídy počas vojny v Bosne, keď bolo v Srebrenici za necelých 10 dní zabitých približne 8 000 Bosniakov. Najmladšie obete mali 8 až 10 rokov, kým najstaršie mali viac ako 85 rokov. Masaker v Srebrenici sa rozoberá v článku „Künnethov odkaz v bosnianskej vojne. 1. časť“.

V roku 2003 sa uskutočnila oficiálna kanonizácia, teda uznanie srbského biskupa Nikolaja (Velimirovića) za svätca. Bola organizovaná v rámci Srbskej pravoslávnej cirkvi malým okruhom jeho žiakov a ich najbližších prívržencov.

Zdroje:

1. https://rybeparhia.ru/news/news-4998.html
2. https://www.academia.edu/123930776/Bogomoljci_A_Missional_Movement_of_the_Orthodox_Laity_as_a_Blessing_and_a_Challenge_to_the_Church
3. https://www.ezw-berlin.de/publikationen/artikel/illegale-fortbildungsstaette-vor-70-jahren-wurde-die-apologetische-centrale-geschlossen/
4. https://books.openedition.org/ceup/1310
5. https://web.archive.org/web/20170610090905/https://osvladikanikolaj.edu.rs/biogragfija-vladike-nikolaja
6. https://www.tjedno.hr/sveti-nikolaj-je-bio-prvi-stranac-odlikovan-od-hitlera-jer-ga-usporedivao-ga-je-sa-svetim-savom/
6.1. https://vreme.com/en/posta/nikolaj-je-velicao-hitlera/
6.2. https://nicholaistudies.org/files/pdfs/2021/1/Nicholai%20Studies%20%282021%29%20I%2C%201%2C%20053-080%20Cvetkovic%2C%20Democracy.pdf
7. https://dais.sanu.ac.rs/bitstream/handle/123456789/13967/bitstream_57430.pdf?sequence=5&isAllowed=y
8. http://www.republika.co.rs/496-497/20.html
9. https://ru.scribd.com/document/3492554/Filozofsko-teolo%C5%A1ki-izvori-antievropskog-i-antizapadnog-diskursa-u-SPC
10. https://www.rferl.org/a/1342451.html
11. https://nbpublish.com/library_read_article.php?id=40862
12. https://web.archive.org/web/20190923153156/http://znaci.net/arhiv/dogadjaj/16295
13. https://azbyka.ru/fiction/moya-amerika-aleksandr-dvorkin/#toc