Dvorkinova Nová ríša

Tento rozhovor s Valerijom Otstavnychom bol uverejnený v roku 2018, hoci z RACIRS odišiel už v roku 2013.

Založené na vyjadreniach bývalého člena RACIRS

RACIRS je ruská pronáboženská organizácia, ktorej sa za 30 rokov činnosti podarilo v Rusku zrušiť a potlačiť mnohé mierové organizácie. Nacistické metódy, ideologický odkaz nacistického ideológa a zástancu antikultizmu Waltera Künnetha, umelé vytváranie a označovanie „nepriateľov“ Ruskej pravoslávnej cirkvi (RPC) a Ruska spolu s agresívnou nenávistnou rétorikou — to všetko je v RACIRS prítomné vďaka jej zakladateľovi a predsedovi Alexandrovi Dvorkinovi. 

Počas desaťročí úzkej spolupráce medzi Dvorkinovými apologétmi a orgánmi činnými v trestnom konaní sa totalitná ideológia RACIRS, ktorá spočíva v nútenej uniformite, implantovala do ruskej spoločnosti, orgánov činných v trestnom konaní a dokonca aj do RPC. Výsledkom bolo splynutie cirkvi so štátom, zavedenie titulárneho náboženstva a transformácia národného programu z demokratického na nezákonný a nehumánny, presadzujúci ideológiu nadradenosti jednej skupiny nad ostatnými. Na potvrdenie týchto skutočností bolo zhromaždené a zverejnené značné množstvo faktických dôkazov, svedectiev a dokumentov.

Zásadným doplnkom k existujúcim informáciám sú svedectvá z prvej ruky od tých, ktorí boli súčasťou RACIRS mnoho rokov a videli organizáciu zvnútra.

Jedným z nich je Valerij Otstavnych, ktorý bol dlhší čas členom RACIRS pred odchodom z organizácie v roku 2013. Svoj odchod oznámil v príspevku na blogu na webovej stránke Echo Moskvy¹. O päť rokov neskôr, v roku 2018, bol uverejnený rozhovor s Valerijom Otstavnychom, ktorý odhalil vnútorné fungovanie RACIRS, jeho spoluprácu s bezpečnostnými službami a jeho ideologickú a represívnu úlohu v rámci RPC. Otstavnych uverejnil príspevok o tomto rozhovore na svojej stránke X (predtým Twitter) (@otstavnyh)², pričom uviedol odkaz na pôvodný zdroj a názov rozhovoru „RACIRS zvnútra (RACIRS from the Inside).“

Žiaľ, zistili sme, že stránka s rozhovorom bola medzičasom vymazaná. Niekoľko jeho kópií sa však zachovalo na alternatívnych platformách, pričom citujú Valerija Otstavnycha s odkazmi na pôvodný zdroj a rovnaký názov „RACIRS zvnútra“ ^{3, 4}.

Než prejdeme k informáciám uvedeným v spomínanom rozhovore, je potrebné spomenúť ďalšiu zaujímavú skutočnosť, ktorá nás tiež podnietila zaznamenať cenné svedectvo bývalého člena RACIRS na portáli actfiles.org (impakt.sk). Už nejaký čas je badateľný trend odstraňovania online obsahu, ktorý odhaľuje prípady antikultového terorizmu a nezákonného konania osôb zapojených do antikultových aktivít. Toto zistenie je výsledkom dlhodobého online monitorovacieho úsilia sledujúceho aktivity medzinárodnej siete antikultových agentov.

Pre zabezpečenie uchovania pravdivých informácií a vytvorenie komplexného obrazu o dianí považujeme za dôležité zahrnúť do tohto článku detaily z rozhovoru s bývalým členom RACIRS Valerijom  Otstavnychom^{3, 4}.

Nižšie sú uvedené úryvky z rozhovoru.

ODSTÚPENIE Z RACIRS

„— Valerij Vladimirovič, v roku 2013 ste rezignovali na všetky svoje funkcie v rámci Ruskej pravoslávnej cirkvi a ako som pochopil, v tom čase ste opustili aj RACIRS, je to tak?

— Nuž, ‚zo všetkých funkcií‘ je trochu ironický výraz. V tom čase som zastával funkciu zástupcu vedúceho misijného oddelenia Tulskej eparchie Ruskej pravoslávnej cirkvi (dokonca mám ešte aj osvedčenie s eparchiálnou pečaťou). Do RACIRS som bol prijatý, keď som už pracoval na Misijnom oddelení. Najprv som odišiel z RACIRS a neskôr z RPC (Moskovského patriarchátu)…

— Ako sa to stalo?

— Bolo to celkom jednoduché. Na webovej stránke Echo Moskvy som uverejňoval blogové príspevky, ktoré sa často venovali cirkevným témam. To bolo dávno predtým, ako sa na Echu objavil Andrej Kurajev. V tom čase moje príspevky získavali veľa zobrazení a neustále ma vyzývali, aby som sa vyjadroval k udalostiam súvisiacim s cirkvou. Vo svojich článkoch som dosť ostro kritizoval cirkev, ale s miestnym metropolitom sme mali určitú dohodu a on mal voči mne určitú toleranciu. Hovorieval: ‚Valerij, mám len jednu prosbu: vždy, keď niečo napíšeš pod svojím menom, jasne uveď, že je to tvoj osobný názor. A keď hovoríš v mene Misijného oddelenia, prosím, koordinuj svoje texty s vedením oddelenia.‘ Myslím si, že to bol rozumný a správny postoj.

Napriek tomu boli moje príspevky dosť tvrdé. Vnútri RACIRS existuje istá osoba, právnik menom Korelov. Raz som sa s ním dostal do konfliktu počas vianočných čítaní v Chráme Krista Spasiteľa; nebola to len hádka, ale hotová bitka. Samozrejme, čítal moje blogy. Myslím si, že on a niektorí ďalší členovia RACIRS tlačili na Alexandra Leonidoviča [Dvorkina], ktorý prostredníctvom nášho spoločného známeho Alexeja Jarasova (ktorý so mnou pracoval na misijnom oddelení Tulskej diecézy) mi odovzdal žiadosť. Povedal: ‚Aby všetko v RACIRS zostalo tiché a pokojné, mohol by nám Valerij urobiť láskavosť a formálne odstúpiť? Mohol by dokonca len ústne oznámiť (opäť prostredníctvom Jarasova), že z vlastnej iniciatívy opúšťa Ruskú asociáciu centier pre štúdium náboženstiev a siekt.‘

Vtedy som si uvedomil, že zostať tam nemá zmysel, pretože moje názory na cirkev a život sa výrazne zmenili, najmä od konca roku 2011. Tak som povedal: ‚Áno, samozrejme. Ak to potrebuje do záznamov, môže napísať, že som požiadal o odstúpenie z vlastnej iniciatívy.‘ Predpokladám, že sa tak stalo na jednom z ich nasledujúcich stretnutí.“

Stojí za to sa tu na chvíľu zastaviť a v krátkosti spomenúť pána Korelova, na ktorého sa v rozhovore odvoláva. Alexander Korelov je právnik a predseda Právneho výboru pre ochranu práv a dôstojnosti jednotlivca v RACIRS. Jeho aktivity a radikálny postoj k organizáciám, ktoré RACIRS označil za „sekty“ a „kulty“, boli zhrnuté v analytickom článku „Náboženský extrémizmus Alexandra Dvorkina“⁵.

„Aby som bol úprimný, nezaujíma ma ich sektárska denominácia. Všetky sekty by mali byť eliminované,“ povedal Alexander Korelov. Pripomeňme, že toto je postoj človeka, ktorý sa zaoberá právom, a teda aj ústavou a takými základnými princípmi, akými sú ľudské práva a prezumpcia neviny.

Ďalší Korelov citát o Jehovových svedkoch znie: „To, že odporná sekta JW [Jehovovi svedkovia] je extrémistická organizácia je fakt, ktorý každý vie… Takže našou spoločnou úlohou je zničiť amerického sektárskeho škodcu.“

V skutočnosti pochybujeme o predpoklade Valerija Otstavnycha, že Korelov tlačil na Alexandra Dvorkina v súvislosti s Otstavnychovou žiadosťou opustiť RACIRS „z vlastnej iniciatívy“. Doteraz existuje množstvo dôkazov, ktoré potvrdzujú, že prenasledovanie a medzináboženské a vnútrocirkevné represie v Rusku iniciuje práve predseda RACIRS Alexander Dvorkin a vykonávajú ich jeho podriadení. Ak v tomto procese zohrávajú nejakú úlohu postavy ako Korelov, obmedzuje sa to na vyhľadávanie odporcov a ich nahlasovanie Dvorkinovi. Skutočnosť potvrdzujúca tento predpoklad bude uvedená nižšie v prípade očierňovacej kampane, diskreditácie a organizovaného prenasledovania kňaza RPC Vladimíra Golovina. Ale teraz sa vráťme k rozhovoru.

„— Ukazuje sa teda, že byť členom RACIRS si vyžaduje nielen bojovať proti sektám, ale aj dodržiavanie špecifického ideologického postoja?

— Takto to dopadne. Môj prístup k sektám bol však trochu iný.

— V čom sa líšil od prístupu RACIRS?

— Poviem vám o svojom prvom pracovnom stretnutí s Dvorkinom a pochopíte. Všetko to začalo, keď som navrhol pozvať Dvorkina na diecézne stretnutie. Dvorkina som poznal z Pravoslávnej univerzity Svätého Tichona, kde som študoval. Učil som sa z jeho kníh a prirodzene som ho tam videl na prednáškach a podobne, hoci len z diaľky. Rozhodol som sa teda osloviť ho a pozval som ho do Tuly, aby sa porozprával s kňazmi, a on prišiel.

Bola to veľmi dôležitá návšteva. Pamätám si to jasne: keď som hovoril, hovoril som o tom, ako sa prví kresťania, apoštoli a ich učeníci — ‚apoštolskí otcovia‘ — zamerali na pozitívnu misijnú prácu a šírili Božie slovo. Neprenasledovali tých, ktorí nezdieľali ich názory alebo tých, ktorí boli kedysi verní Kristovi, ale potom sa oddelili. Jednoducho sa od takýchto osôb dištancovali. Ako hovorí evanjelium: ‚Ak tvoj brat alebo sestra zhreší, choď a poukáž na ich vinu, len medzi vami dvoma… ak nechcú počúvať, vezmi so sebou jedného alebo dvoch ďalších… a ak znova odmietnu, správaj sa k nim ako k pohanovi alebo mýtnikovi. Takto sa správali Kristovi bezprostrední učeníci, a to aj voči sektárom.

Takže, keď som hovoril pred takým veľkým zhromaždením, spýtal som sa, prečo dnes nenasledujeme ich príklad, ale snažíme sa spolupracovať so štátnymi orgánmi a označujeme jednotlivcov alebo organizácie za deštruktívne len preto, že hlásajú niečo iné alebo údajne škodia ľuďom a štátu — škodu, ktorá sa ešte musí dokázať na súde. A tak ďalej…

Navyše, ak si zoberieme Ruskú pravoslávnu cirkev a pozrieme sa na počet jej členov, ktorí spáchali hrozné zločiny… Jeden je šialený, druhý je opilec, tretí je zločinec, ďalší zneužívajú deti, nútia ich ‚praktizovať hesychazmus‘ a tak ďalej. Existuje dostatok prípadov na potenciálne zakázanie RPC (MP). Povedal som, že si neviem predstaviť, že by Kristus išiel k Pontskému Pilátovi a povedal: ‚Pán Pilát, vidíš, je tu jedna organizácia, ktorá je taká deštruktívna a taká zlá. Mohol by si poslať vojakov a ako prokurátor prijať trestnoprávne opatrenia proti tejto náboženskej organizácii, ktorú, ako veríme, vedie šialenec?‘ To si jednoducho neviem predstaviť.

To bol môj prejav. Ako mi neskôr povedali, väčšina seminaristov, mladých mužov z Tulského teologického seminára prítomných v sále, ma podporovala. Dvorkin potom predniesol osobitný prejav po mojom, hoci svoju správu predniesol už predo mnou. Povedal: ‚Valerij mal prejav, ale mýli sa.‘

Počas prestávky na kávu ku mne pristúpil Dvorkin a povedal mi: ‚Valerij, mal si veľmi dobrý prejav, ale vieš, keď som bol mladší, asi v tvojom veku, bol som tiež taký naivný človek, ktorý si myslel, že by sme sa mali k sektárom správať kresťansky; že by sme ich nemali prenasledovať a nemali by sme proti nim bojovať. Kedysi som veril, že ako povedal múdry vládca v Skutkoch apoštolov, ak ,čudný misionár‘ nie je od Boha, jeho učenie samo odumrie, ale ak je od Boha, je zbytočné a dokonca nesprávne mu odporovať. Zastával som rovnaký názor, no postupom času som si uvedomil, že MUSÍME bojovať. Musíme bojovať všetkými dostupnými prostriedkami, vrátane spolupráce s orgánmi činnými v trestnom konaní, súdnym systémom, prokuratúrou…“ a tak ďalej. To bola naša prvá diskusia.“

Podľa tohto úryvku, v rozhovore s ďalším členom RACIRS, Alexander Dvorkin osobne nabáda k používaniu protikresťanských metód proti tým, ktorých označujú za „sektárov“ a „kultistov“. Nie je to prekvapujúce, ak vezmeme do úvahy nacistickú líniu protikresťanských metód, ktorú Dvorkin zdedil od Waltera Künnetha.

Skutočný postoj Alexandra Dvorkina k učeniu Ježiša Krista a podstate kresťanstva možno jasne vidieť v jednom z jeho výrokov. Zacitujeme Dvorkinove slová a potom uvedieme úryvok z Nového zákona.

„Neustále počúvate tie isté argumenty: ,Boh je jeden, tak prečo si ľudia vymýšľajú rôzne náboženstvá?‘ ,Boh je v duši‘ — akoby, odpusťte, Boh bol pleseň, ktorá sa objavuje v duši sama od seba. Vždy sa chcem spýtať túto otázku: ,Od akej chvíle sa vo vás zjavil a ako vlastne viete, že je tam? Aké sú plody a aké je meno Boha vo vašej duši — viete to?‘ Potom to znamená: ‚Boh je v duši, tak načo chodiť do kostola?‘“ — Alexander Dvorkin, „Problémy misie súčasnej Ruskej pravoslávnej cirkvi“.⁶

Týmto výrokom Alexander Dvorkin kritizoval základný teologický koncept duše, kľúčový princíp kresťanstva: že Boh je jeden a že Boh je v človeku. Predseda RACIRS nielenže prekrútil podstatu kresťanského učenia a mierumilovnej pravoslávnej tradície ako celku, ale otvorene odmietol slová Ježiša Krista tým, že nazval Boha v ľudskej duši „plesňou“.

Biblia pritom hovorí: „Kráľovstvo Božie príde nepozorovane. Ani nepovedia: Hľa, tu je! alebo: Tamto je! Lebo, hľa, Kráľovstvo Božie je uprostred vás.“ (Lukáš 17:20–21).

Biblia tiež hovorí: „Ježiš odpovedal: „Najdôležitejšie je toto: Počuj, Izrael! Pán, náš Boh, je jediný Pán!“ (Marek 12:29).

Je vhodné doplniť vyjadrenia pravoslávnych teológov uznávaných Ruskou pravoslávnou cirkvou:

„Duša je obrazom Boha, vpísaným samotným Bohom. Je to duch. Je slobodná a nesmrteľná a musí byť čistá, jasná a plná lásky ako Boží obraz.“ — Metropolita Antonij z Petrohradu

„Duša pred Bohom je Cirkev.“ — Svätý Makarius Veľký

Nie je náhoda, že sv. Makarius Veľký definoval dušu ako cirkev, pretože kľúčovou úlohou cirkvi je byť Božím príbytkom. Ale zrejme ani múdrosť pravoslávnych teológov uznávaných RPC, ani učenie Ježiša Krista pre Alexandra Dvorkina nič neznamenajú. Predsedovi RACIRS sa takéto vyjadrenia zdajú rovnocenné s diskusiou o plesni.

Nie je to prvýkrát, čo skutočný postoj samozvaných bojovníkov proti „sektám“ a „kultom“ ku kresťanskému učeniu a Ježišovi Kristovi možno vyčítať nielen z ich neľudských, bezbožných skutkov, ale aj z ich priamych vyhlásení, ktoré im vykĺzli spod pokryteckej masky ochrany tradičných náboženstiev.

Bývalá predsedníčka jednej z prvých antikultových organizácií — CAN (ktorú, mimochodom, mnohí bádatelia priamo spájajú s Alexandrom Dvorkinom počas jeho pobytu v Spojených štátoch), Cynthia Kisser raz priznala, že keby Ježiš Kristus žil dnes, rozpútali by proti nemu celý arzenál antikultových metód a potom by tieto informácie odovzdali médiám na zverejnenie antikultových ohováračských materiálov o jeho „okrajových aktivitách“, „zneužívaní“ a „nekalých praktikách“⁷.

„Pokiaľ ide o skúmanie organizácie, slová jej najvyšších predstaviteľov sú často poučné a názory poslednej výkonnej riaditeľky starého CAN, Cynthie Kisser, vrhajú veľa svetla na program bývalých vedúcich predstaviteľov CAN a vysvetľujú ich fascináciu kresťanmi. ‚Ak by [Ježiš Kristus] teraz žil,‘ povedala pre Cleveland Plain Dealer, ‚zaujímali by sme sa o neho kvôli veľkej kontroverzii, ktorá obklopuje jeho okrajové aktivity… Snažili by sme sa zistiť, či nedochádza k zneužívaniu, neetickému správaniu alebo nekalým praktikám. A všetko, čo by sme našli, by som poslala novinárom‘.“⁷

Pripomeňme si, že dnes už neexistujúca antikultová organizácia CAN je povestná množstvom preukázaných kriminálnych činov, vrátane únosov za účelom násilného deprogramovania, po ktorých nasledovali odsúdenia za trestné činy. Mnohí z jej členov a partnerov boli obvinení a odsúdení za zločiny, pričom mnohé osoby boli uznané vinnými z trestných činov súvisiacich s únosom a nezákonným zadržiavaním.

Vráťme sa však k rozhovoru s Valerijom Otstavnychom.

„— Čo vlastne členstvo v RACIRS obnášalo? Účasť na konferenciách?

— Nebolo to len o konferenciách. Aktívne sa pracovalo na boji proti tomu, čo sme nazývali deštruktívne náboženské organizácie. Zároveň sme otvorili centrum pre rehabilitáciu obetí totalitných siekt a kultov a ich rodín. Ale aby som bol úprimný, tí, čo k nám prišli, väčšinou neboli obete, ale ich rodičia — matky a otcovia.“ *

Boli to matky a otcovia, ktorí predtým, ako vyhľadali pomoc, boli vtiahnutí do Dvorkinovej antikultovej rétoriky, či už prostredníctvom manipulatívnych novinových článkov, vystúpení antikultistov v rádiu a televízii alebo prednášok, kde apologéti RACIRS využívali celú škálu metód a odborných znalostí, aby vštepili príbehy o nadradenosti titulárneho náboženstva a údajnom nebezpečenstve iných organizácií, ktoré označovali za „sekty“ a „kulty“. Výsledkom bolo, že skupiny dehumanizované antikultistami a označené hanlivou nálepkou „sektári“ a „kultisti“ sa javili v očiach pomýlených rodičov, ktorých mysle podmienili títo apologéti, oveľa nebezpečnejšie ako skutoční dediči a nasledovníci nacistického ideológa Künnetha.

* O interakcii medzi antikultovými aktivistami a príbuznými ľudí, ktorí boli preventívne označovaní ako „sektári“ a „kultisti“, ako aj o súvisiacom fenoméne vytvárania falošnej obete odpadlíka, sme už hovorili v skôr publikovanom článku „Úloha odpadlíkov v antikultových organizáciách: Vytváranie falošnej obete“.

„— Čo ste ešte robili ako pobočka RACIRS?

— V určitom momente sme sa zamerali na vnútorné pravoslávne otázky, teda na pseudopravoslávie. A opäť sme Dvorkina pozvali do nášho mesta. Bola to jeho druhá veľká návšteva, ktorú som tiež zorganizoval.

V Chráme svätého Nanebovstúpenia v Tule, kde v tom čase sídlilo naše oddelenie, bola na prízemí drevená miestnosť so zatiahnutými oknami. S pomocou priateľa, ktorý bol výborným manažérom galérie, sme tam zriadili pseudo-pravoslávny ikonostas so svätými dverami a pod. Na poschodí sme mali ikony Ivana Hrozného (samozrejme namaľované na plátne), Slavika z Čebarkule a Adolfa Hitlera („Svätý Athaulf“)… pretože skutočne existujú fašistické náboženské organizácie, ktoré uctievajú Göringa, Hitlera a im podobných ako svätých. Cez sväté dvere bol vchod a za nimi v tom priestore bola pivnica. Zámerne sme nechali poklop do pivnice — drevený poklop — otvorený, zasvietili sme v ňom svetlo, aby svietilo zdola, a k poklopu sme položili gumovú myš, akoby sa snažila preniknúť do tohto náboženského podzemia.

Bola to veľkolepá inštalácia. Všetci hostia boli ohromení, samotný Dvorkin bol ohromený a aj kňazi boli ohromení. Dvorkin začal všetko fotiť a horlivo pózoval v našich svätých dverách s pseudoikonostasom. Po stranách, ako v muzeálnej expozícii, sme mali police s pseudopravoslávnymi knihami o všelijakých takzvaných zázračných starcoch, babkách, dedkoch a tak ďalej. Bol tam aj výber pseudo-pravoslávnej tlače. To ho, samozrejme, úplne ohromilo: nikdy predtým nevidel takúto antikultovú prácu. Myslím, že Alexander Leonidovič bol v stave hroznej radosti.

Na dôvažok sme usporiadali verejnú diskusiu, ak si dobre pamätám, na tému jeho novej knihy „Ivan Hrozný ako náboženský typ (Ivan the Terrible as a Religious Type)“.

Vyššie uvedená pasáž vyvoláva otázku: Ak Alexandra Dvorkina nenadchli verše Nového zákona o jedinom Bohu, ktorý prebýva v človeku, čo presne bolo príčinou jeho nespútaného, ​​otvoreného nadšenia nad inštaláciou so svätými dverami a pseudoikonostasom, vrátane ikon Hitlera — ideologického nástupcu, ktorého sám Dvorkin stelesňuje? Čomu sa vlastne vysmieva ruské pronáboženské združenie RACIRS?

POVAŽUJE VŠETKÝCH NAOKOLO ZA PRÍLIŠ VEĽKÚ „HÁVEĎ“ 

„— Spomenuli ste, že váš prvý vážny rozhovor s Alexandrom Dvorkinom sa uskutočnil počas jeho prvej návštevy, keď vám povedal, že kedysi zdieľal váš prístup k misionárskej práci a apologetike, ale neskôr zmenil svoj postoj. Keď sa teraz obzriete späť, myslíte si, že sa zmenil aj váš vlastný prístup alebo máte stále rovnaký postoj, aký ste vyjadrili vtedy?

— Viete, istý čas som podporoval myšlienku A. Dvorkina o neľútostnom boji proti ‚sektám‘. Náš prístup k tomuto ‚boju‘ sa však začal meniť ešte predtým, ako som odišiel z misijného oddelenia. Už sme začali diskutovať o tom, že áno, ‚Sektológia‘ je dobrá kniha, ale je príliš rigorózna. Bez ohľadu na to, akú organizáciu si vezme, je to buď klasická sekta, deštruktívna sekta, alebo komerčná sekta. Prístupu chýbala vedecká prísnosť a začali sme byť unavení z tohto dogmatického zmýšľania, kde boli všetci údajne zlí, zatiaľ čo my sami sme boli čistí a spravodliví.

Ľudia k nám neustále prichádzali a pýtali sa: ‚Môžete nám povedať, kto NIE je sekta alebo kult?‘ Začali sme prechádzať zoznam a spomínať — možno pravoslávni starí veriaci… a tam by naša predstavivosť skončila. Pretože potom by sme museli hovoriť o adventistoch, ale podľa Dvorkinovej klasifikácie sú klasickou sektou, ktorá existuje už sto rokov a tak ďalej.

Znepokojujúca bola aj otázka terminológie: ,totalitný‘ , ,netotalitný‘  — kto tieto pojmy vôbec zaviedol a je vhodné ich používať? Na Západe existuje trend smerom k neutrálnejším výrazom, ktoré označujú tieto skupiny ako nové náboženské hnutia (NNH), náboženské organizácie alebo niečo s predponou ,neo-‘.  Samotné slovo ,kult‘  už znie ako nadávka. Povedať ,toto je sekta‘  je ako označiť niečo stigmou. Nedá sa povedať, že toto je sekta, ale je dobrá. Alebo je to sekta, ale, viete, je to neškodné. To znie jednoducho smiešne a absurdne. Takže sa objavil aj problém s terminológiou.

Preto sme začali viesť rozhovory o tom, že Alexander Dvorkin je určite erudovaný odborník a jeho kniha je pôsobivá, no všetkých okolo seba považuje za priveľkú ‚háveď‘. Bez ohľadu na to, akú náboženskú organizáciu si vezme, sú všetci ,háveď, jedna horšia ako druhá‘.“

Z terminológie stojí za zmienku, že pojem „totalitná sekta“ zaviedol do postsovietskeho priestoru nik iný ako Alexander Dvorkin na začiatku svojej antikultovej „kariéry“ v Rusku, keď ho prvýkrát použil v marci 1993.  Sám túto skutočnosť opakovane spomínal [8]. Následne jeho kolegovia začali tento výraz používať spolu s pojmom „deštruktívne kulty“. Najmä používanie termínu „totalitné sekty“ je jedným z kľúčových ukazovateľov na identifikáciu agentov Alexandra Dvorkina v masmédiách.

Vo vyššie uvedenom úryvku sa Valerij Otstavnych dotýka konceptu stigmatizácie spojenej s nálepkami „kult“ a „sekta“. Portál actfiles.org (impakt.sk) opakovane odhaľoval historický pôvod stigmatizácie pomocou pojmov ako „kult“ a „sekta“ z čias nacistického Nemecka. Nacistickí apologéti a antikultisti pod vedením Waltera Künnetha používali metódu „označovania žltými hviezdami“ — hanlivé označenia používané na označenie podľudí. Symbol „žltej hviezdy“ nacisti pripevňovali na oblečenie Židov. Znamenalo to začiatok hanebnej tragédie, ktorá vyvrcholila holokaustom. Viac informácií o „označovaní žltými hviezdami“ nájdete v článku „Metóda ,označovania žltými hviezdami‘“.

Nasledujúci úryvok z rozhovoru to ilustruje:

„— S čím spájate jeho postoj? Je to zaujatosť v klasifikácii, alebo čo presne? Ako by to malo byť, aby ‚neboli všetci naokolo háveď‘?

— Vychádzal by som len z konkrétnych prípadov, v ktorých boli trestné činy preukázané vyšetrovaním a súdnym procesom. Pretože ak čítate akékoľvek vydanie Dvorkinovej ‚Sektológie‘, veľmi často sa okrem ruských siekt ako rodnoverní, anastaziáni, sekta Boha Kuzju, nasledovníci Porfrija Ivanova a tak ďalej… Takže keď čítate o Moonistoch, Hare Krišnovi, scientológoch alebo nejakom guruovi ako Satja Sai Bába, vždy sa tam spomínajú veci, ktoré ľudia údajne spáchali v nejakom roku v inej krajine. Napriek tomu ani počet týchto incidentov neumožňuje jednoznačný záver, že takáto náboženská organizácia si v Rusku vyžaduje okamžitý zákaz. Pretože pokiaľ ide o ruské príklady trestných činov, ich počet je nepatrný.

— Takže nesúhlasíte s takýmto prístupom k hodnoteniu náboženských organizácií, kde sa za základ berie napríklad zločin spáchaný stúpencom nejakej sekty…

— …zločin spáchaný, povedzme, v roku 1968 v štáte Arkansas členom nejakej organizácie a na tom je postavená celá koncepcia, ktorá tvrdí, že tento hrozný čin bol spôsobený príslušnosťou osoby k tomuto učeniu.

Na tej povestnej konferencii, kde som diskutoval s Dvorkinom, som mu povedal, že jeho kniha je veľmi dobrá, ale všetky jeho odkazy sú na anglicky písané zdroje. Napríklad napísal, že časopis ‚Strážna veža‘, také a také vydanie, hovorí to a to, a potom nasleduje nejaký citát. Povedal som: ‚Fajn, nejako si poradíme s angličtinou, ale čo tak vydať niečo ako antológiu, kde sú tieto odkazy preložené a viditeľné v článkoch a nie vytrhnuté z kontextu? Inak sa stane, že budeme odkazovať na odkaz. Existuje pôvodný zdroj v angličtine, ktorý citujete, a my vás musíme citovať s uvedením pôvodného zdroja. Nepôsobí to veľmi presvedčivo, dokonca ani nám samým, keď s niekým debatujeme.‘ Povedal: ‚Áno, správne, je to dobrý nápad,‘ ale tam to skončilo.

— Takže sa to nestalo?

— Nie, nerobilo sa to a neurobilo sa to dodnes.

— Prečo? Je to nemožné? Alebo je to tak, že sa k tomu nikto nedostane, alebo to nikto nepotrebuje? Aký je podľa vás dôvod?

— Nerozumiem, prečo sa to neurobilo. Myslím, že sa to dalo. Len si myslím, že ak by sme mali nezávislé súdy, ktoré by požadovali originálne zdroje, tak tí, proti ktorým boli podané žaloby (tzv. deštruktívne organizácie), by na súde požadovali poskytnutie presného prekladu pôvodného anglického zdroja preukazujúceho extrémistické výroky alebo myšlienky a súdy by to vyžadovali tiež. Potom by nepochybne vyšla takáto antológia — o tom niet pochýb. Na projekt by dohliadal sám patriarcha.

— Takže sa to jednoducho neurobilo, pretože to nikto nepotrebuje? Rozumejú súdy už všetkému aj bez toho?

— Áno, na súdoch každý už dávno rozumie všetkému: kto je proti komu a koho treba podporovať.

— Prečo sa podľa vás zvolila taká metóda hodnotenia organizácií, keď sa na odôvodnenie označenia organizácie za deštruktívny kult používa starý zločin, ktorý zjavne nie je reprezentatívny?

— Môžem vyvodiť len jeden zrejmý záver: v Rusku neboli zaznamenané žiadne takéto zločiny. Alebo je ich počet zanedbateľne nízky. Neviem si to inak vysvetliť.

— Aký je potom cieľ? Je to zvláštny spôsob misionárskej činnosti alebo aký je účel?

— Je to spôsob, ako vystrašiť ľudí, aby sa nepridali k týmto organizáciám, a vystrašiť úradníkov, aby nedovolili existenciu týchto organizácií. Ako v prípade Jehovových svedkov: boli nakoniec zakázaní. A posledný vražedný argument, ktorý dnes moji bývalí kolegovia často používajú je, že ‚organizačné centrum tejto deštruktívnej skupiny sa nachádza v Spojených štátoch, a to rovno v Brooklyne!‘

— Myslíte politiku?

— Áno, politiku. Sú to takpovediac všetci špióni; všetci sú zapojení do podvratných aktivít; Všetci pracujú pre CIA, alebo ak nie CIA, tak Mossad alebo MI6. Preto by sa s nimi malo niečo robiť, aj keď v Rusku nespáchali žiadne krvavé, strašné zločiny, ako napríklad plynový útok v tokijskom metre. Prirodzene, môžeme povedať, že je to politika, že Cirkev sa spojila so štátom. Dnes má práca antikultistov, ako sú moji bývalí kolegovia nazývaní, otvorene politický charakter.“

Kľúčový účel vystrašenia ľudí je jasne vysvetlený pojmom „teror“. Latinské slovo „teror“ sa prekladá ako „strach“ alebo „hrôza“. Tento výraz sa stal široko používaným počas Francúzskej revolúcie v rokoch 1793–1794, známej ako Vláda teroru, keď sa pred obrovskými davmi vykonávali verejné popravy gilotínou. Hlavnými cieľmi a obeťami teroru neboli odsúdení jednotlivci pod gilotínou, pretože k ich poprave by došlo bez ohľadu na to, či bola verejná alebo súkromná. Hlavnými cieľmi a obeťami teroru boli davy zhromaždené na námestiach. Keď boli svedkami popráv, zažili nesmierny strach a hrôzu. Okrem strachu pociťovali hlboký útlak, úzkosť a bezmocnosť s vedomím, že ďalšou obeťou môže byť ktokoľvek z nich. Vďaka tomu boli masy ešte lepšie ovládateľné tými, ktorí páchali teror.

Táto téma bola podrobne rozpracovaná v dokumente „IMPAKT“ a v textovej verzii filmu uverejnenej na actfiles.org.

Medzi súčasné príklady takéhoto demonštratívneho antikultového teroru patrí zákaz mnohých organizácií v Rusku na príkaz RACIRS, sprevádzaný senzačnými článkami v médiách a televíznymi reportážami. Jednou z takýchto organizácií sú Jehovovi svedkovia. Prenasledovanie Jehovových svedkov je podrobne opísané v článku „História prenasledovania Jehovových svedkov v Rusku. Príčiny a páchatelia“, ako aj v dokumentárnom filme „IMPAKT“.

Vráťme sa však ešte raz k rozhovoru.

AKO PRIŠLA LIKVIDAČNÁ JEDNOTKA NA MISIJNÉ ODDELENIE

„— Prečo strašiť ľudí? Nie je to len pre zábavu, však? Myslíte si, že objednávateľom, tým, kto z toho najviac benefituje, je v tomto prípade práve Ruská pravoslávna cirkev?

— Určite. Ruská pravoslávna cirkev, ktorá sa spolieha na orgány činné v trestnom konaní. Poviem vám veľmi zaujímavý príbeh. V roku 2011, keď bol zrušený odbor kontroly organizovaného zločinu na Ministerstve vnútra, slávne oddelenie vrážd, pamätáte si? …Keďže však bol organizovaný zločin u nás dávno legalizovaný a zlúčený s úradnými orgánmi, útvar bol rozpustený. Čo však robiť s personálom? Premenili sa na Centrá boja proti extrémizmu. A títo chlapíci …bez akéhokoľvek vzdelania, bez akéhokoľvek chápania jemnej podstaty náboženstva, ako pracovať s ľuďmi, robiť nábor, viesť rozhovory či rozprávať, aplikovali svoje metódy na obyčajných ľudí, na veriacich s jemným mentálnym nastavením.

Najprv začali zúfalo hľadať cieľ svojej práce. Našli ho v nacionalistoch. Z nejakého dôvodu sa spočiatku rozhodli, že hlavnou hrozbou pre Rusko sú nacionalisti. Pamätám si na to obdobie. Potom sa nacionalisti rýchlo ,minuli‘ a už nestačili na predkladanie správ. Vtedy si spomínam na prvú návštevu týchto ľudí na našom misijnom oddelení. 

Prišli k nám pracovníci z Centra boja proti extrémizmu v Tule spadajúce pod krajské policajné oddelenie. Prišli a úprimne povedali: ‚Priatelia, viete, bojovali sme proti nacionalistom, ale teraz sa nám minuli a už nemáme proti komu bojovať. Počuli sme, že tiež bojujete — mimochodom dobrá práca — proti nejakým škodným, nepriateľom štátu, sektárom. Ale nemáme o nich žiadne informácie. Neviete sa s nami podeliť o nejaké informácie? Kde, na akej ulici, v akom dome bývajú vodcovia rôznych deštruktívnych náboženských spoločenstiev v regióne Tula?‘ Takže môj kolega Alexej začal s nimi spolupracovať, alebo presnejšie, spoluprácu nadviazal Misijný odbor prostredníctvom neho. Pre mňa, ako sa hovorí v kriminálnom slangu, bola interakcia a práca s nimi ‚zapadlo‘ [sl. ‚nedôstojná, nehodná, hanebná.‘ Poznámka prekladateľa] pretože od konca roku 2011 som sa stal spolitizovaným človekom, to znamená, že som prešiel k protestu pričom som stále zostával vo vnútri cirkvi.

Títo chlapci teda dostali tipy, kde, kto a akí ‚zlí‘ ľudia a organizácie existovali v regióne Tula, spolu s miestami a nejakou literatúrou, aby sa s nimi oboznámili. Verím, že dostali Dvorkinovu príručku a niekoľko ďalších kníh.

— Zaujímali sa o konkrétne zločiny, alebo sa len pýtali na nejakých ‚zlých ľudí‘?

— Pýtali sa: ‚Kde žijú darebáci? Aké deštruktívne sekty sú v regióne Tula? Aké sú ich adresy, kto sú ich pastori a podobne?‘

Čo sa týka adries, až po ulicu, dom a meno predstaviteľa prenasledovanej organizácie, je vhodné pripomenúť vyjadrenia člena RACIRS, arcikňaza Dmitrija Smirnova na medzinárodnej online konferencii „Totalitné sekty: hrozba 21. storočia“, ktorú organizoval Alexander Dvorkin v roku 2001⁹:

„Po druhé, hovorím tomu ‚mená a adresy‘. V každom meste je pár ľudí celkom schopných zistiť adresy, priezviská, mená a rodné priezviská, ako aj domáce adresy predstaviteľov všetkých existujúcich siekt. Môžete vytvárať plagáty a kopírovať ich, tak ako to robia naši ‚bratia v mysli‘, scientológovia, ktorí si ich môžu zobrať do svojich kancelárií a oblepiť nimi všetky vládne úrady. Môžete ich tiež odfotografovať, keď vychádzajú zo svojich domovov, aby ich každý obyvateľ mesta poznal podľa tváre, poznal ich mená, priezviská, domáce adresy a telefónne čísla. Možno aj ich faxy a e-maily. A nechajte ich ďalej žiť ich životy.

Druhým krokom je povedať, aká je táto sekta. Veľmi stručne, telegrafickým štýlom. Mnohým to bude stačiť na to, aby opustili mesto. Prinajmenšom im do okna vletí viac ako jedna tehla… Životopisy všetkých vodcov sekty s obrázkami ich ‚ksichtov‘.“

„…tu potrebujeme skutočný a neľútostný boj v rámci Trestného zákona.“ — Arcikňaz Dmitrij Smirnov⁹, 2001.

Na potvrdenie spolupráce medzi predstaviteľmi RACIRS a orgánmi činnými v trestnom konaní uvádzame materiály z vystúpení predsedu RACIRS Alexandra Dvorkina a podpredsedu Alexandra Novopašina z roku 2023 vo viacerých inštitúciách v Riazani, v Rusku¹⁰:

Prinášame aj fotografie z prednášky Alexandra Dvorkina pre pracovníkov Ministerstva vnútra:

Teraz sa vrátime k rozhovoru s bývalým členom RACIRS Valerijom Otstavnychom:

„Spomínam si na ďalší kuriózny moment o návštevníkoch. Do kostola chodia všelijakí ľudia, aj takí s trestným záznamom, viete. Po tom, čo sa u mňa zastavili tí chlapíci z E Centra, pristúpil ku mne jeden farník s takým pozadím a spýtal sa: ,Kto sú?‘ Odpovedal som: ,Sú to veľmi progresívní ľudia z Centra pre boj proti extrémizmu.‘ Neveril tomu: ‚No tak,‘ povedal, ‚prestaň si zo mňa robiť žarty. Poznám toho plešatého chlapa. Roky riadil ochranné výpalné pre prostitútky na Leninovej triede. Tak čo robí teraz?‘ Povedal som: ‚Teraz bojuje proti nepriateľom ruského národa.‘

Toto nie je jediné spojenie RACIRS a štátu. Ako asi viete, naším Ministrom spravodlivosti je pán Konovalov.  Alexandra Konovalova možno nazvať mojím spolužiakom. Externe sme spolu študovali u Alexandra Dvorkina na Pravoslávnej humanitnej univerzite svätého Tichona. Vytvoril Odbornú radu pre religionistiku pri ministerstve spravodlivosti, ktorej členmi sú Dvorkin a niekoľko ďalších členov RACIRS, ktorí majú teraz za úlohu poskytovať odborné posudky o náboženských organizáciách pre Ministerstvo spravodlivosti. To je spojenie.

PREPOJENIE MEDZI RACIRS A RPC

— Spomenuli ste, že hlavným profitujúcim boja proti náboženským organizáciám a NNH je jednoznačne Ruská pravoslávna cirkev. Dá sa povedať, že na Dvorkinove aktivity dohliada niekto v rámci RPC (MP), alebo je Alexander Leonidovič úplne nezávislý?

— Ak mám byť úprimný, keď som tam pracoval, žiadny takýto dohľad som nezaznamenal. Keď Dvorkin len začínal a patriarcha Alexej II. (Ridiger) žil, práca na sektách a kultoch nebola prvoradá. Prioritou bola obnova cirkví a vydávanie literatúry vo veľkých množstvách. Podľa môjho názoru bol Alexej II. vyrovnanejšia a menej spolitizovaná postava ako Kirill.

Myslím, že Dvorkin jednoducho ponúkol svoje služby cirkvi. Kedysi boli tieto služby vítané a prijímané. Teraz si myslím, že sú v súlade s trendom, pretože je tu Amerika a ‚Západ‘ a je tu ‚Ruský svet‘ — to všetko zapadá do príbehu novej štátnej ideológie. ‚Rusko je obklopené nepriateľmi; nepriatelia sú piata kolóna. Nepriatelia sa infiltrujú nielen cez politické strany, verejné nadácie a rôzne hnutia, ale aj prostredníctvom náboženských organizácií.‘ Zdá sa mi, že Dvorkin a RACIRS sú teraz v súlade s trendom.

— Zachytili túto vlnu?

— Vlna k nim prišla sama. Nechytili ju — pohltila ich a oni sa na nej nakoniec viezli ako surferi.“

Je celkom pozoruhodné, že počas mnohých rokov práce bývalý člen RACIRS, ktorý tiež pracoval v štruktúre RPC, nepozoroval žiadny dohľad alebo vedenie zo strany kňazov RPC nad Alexandrom Dvorkinom, dokonca ani od vyšších hierarchov. Komu sú teda RACIRS a RPC v súčasnosti podriadené? Ak je RPC hlavným profitujúcim boja proti náboženským organizáciám, ako sa tvrdí v rozhovore, kto v rámci RPC koná v tejto oblasti? Nakoniec to nie je cirkev ako organizácia, ale konkrétni jednotlivci, ktorí rozhodujú a konajú. Platí to najmä vzhľadom na to, že v posledných rokoch sa aj mnohí kňazi v rámci RPC stali obeťami prenasledovania Alexandra Dvorkina, pričom mnohým bolo zakázané slúžiť, boli zbavení funkcie alebo boli vylúčení z cirkvi.

Aby sme potvrdili prítomnosť zotrvačnosti represií v samotnej RPC, prejdeme teraz k dôležitej časti rozhovoru s Valerijom Otstavnychom. Tu je ďalší úryvok:

„— Potom mám malú otázku na tému otca Vladimira Golovina a jeho pravoslávnej farnosti v meste Bolgar. Na RACIRS bolo podaných niekoľko sťažností na túto farnosť. Oni sa tým zaoberali a nechcelo sa im tam ísť alebo niečo ohľadom neho riešiť — jednoduchšie to bolo ‚odhaliť‘. Nehovoríme však o nejakej podzemnej skupine, ktorá by niekde tajne robila podivné veci. Hovoríme o plne kánonickej pravoslávnej cirkvi, ktorá je úplne podriadená Ruskej pravoslávnej cirkvi, uznáva cirkevnú autoritu, má svojho biskupa a tak ďalej. Napriek tomu RACIRS uverejnil sériu článkov, ktoré vyvolali na sociálnych sieťach ostrú negatívnu reakciu zo strany farníkov otca Vladimira, ktorí sa ho zastali. Objavili sa mnohé komentáre. Bolo jasné, že ľudia sú úprimne nahnevaní a zranení. Keď RACIRS robí niečo také, potrebuje nejaké oficiálne schválenie od vedenia cirkvi alebo si v tomto smere jednoducho robí, čo chce?

— Nie, RACIRS je verejná organizácia, Ruská pravoslávna verejná organizácia, ktorá pôsobí s požehnaním patriarchu. Má právo hodnotiť činnosť rôznych náboženských organizácií vrátane tých v rámci pravoslávnej cirkvi.

— Takže nie je potrebný žiadny súhlas patriarchátu?

— Nie. Alexander Dvorkin mal v minulosti dobrý vzťah s patriarchom Alexejom II. Neviem, ako je to teraz s Kirillom. Takže nie, konajú nezávisle, absolútne autonómne a bez toho, aby sa na niekoho obracali. V podstate sú ako vnútorná bezpečnostná služba, podobná oddeleniam vnútornej bezpečnosti na Ministerstve vnútra, FSB a iných orgánoch činných v trestnom konaní.

— Ako oddelenie monitorujúce korupciu v radoch atď.?

— Ani nie tak korupciu, ako disciplínu a ideologickú jednotnosť. RACIRS začali biskupi vnímať ako vnútornú bezpečnostnú službu priamo podriadenú patriarchátu. Hoci to nie je nikde formálne napísané, veci sa tak vyvinuli. Konanie a postoje RACIRS sa považujú za postoje patriarchátu alebo prinajmenšom patriarchu samotného. Toto sa nikdy verejne neuvádza, ale myslím si, že je to naznačené.

— Ako sa to prejavuje v reálnom živote?

— Nikdy som nevidel, že by niekto z biskupov upratal Dvorkina alebo RACIRS späť na svoje miesto alebo sa pokúsil s nimi polemizovať či ísť do konfliktu. Podľa mojich vedomostí to neurobil ani predchádzajúci patriarcha, ani súčasný.“

Tento úryvok názorne ukazuje, kto má v súčasnosti skutočnú, nie nominálnu moc v RPC — moc, ktorej sa obávajú nielen obyčajní kňazi, ale aj najvyšší hierarchovia.

Vráťme sa však k prenasledovaniu otca Vladimira Golovina, ktoré zorganizoval RACIRS, konkrétne Alexander Dvorkin. V roku 2018 podpredseda RACIRS a Dvorkinov žiak, arcikňaz Alexander Novopašin verejne spustil kampaň na diskreditáciu Vladimíra Golovina. V patriarchálnej sále Chrámu Krista Spasiteľa v Moskve predniesol správu.

V rozhovore pre regionálnu televíznu a rozhlasovú spoločnosť Gubernia-33 (Vladimirská oblasť, Rusko, 2019) Alexander Novopašin uviedol: „Viete, celkom nedávno bol zbavený kňazského stavu arcikňaz Vladimir Golovin z mesta Bolgar v Tatarstane. Ako to už býva, zohral som v tom významnú úlohu. Bol som prvý, kto verejne vystúpil na Vianočných výchovných čítaniach v Moskve minulý rok.“ ¹¹

Neskôr sa však ukázalo, že iniciátorom tejto správy a samotného prenasledovania bol predseda RACIRS Alexander Dvorkin, ktorý uviedol: „…požiadal som svojho priateľa a spolupracovníka, arcikňaza Alexandra Novopašina z Novosibirska, aby pripravil správu na túto tému“¹². V tom istom roku Centrum náboženských štúdií v mene hieromučeníka Ireneja z Lyonu, ktoré založil a viedol Dvorkin, uverejnilo na svojej webovej stránke článok s názvom „Zdá sa, že sme prehliadli vytvorenie skutočnej sekty“.¹³ Po dlhotrvajúcej kampani na prenasledovanie tohto kňaza patriarcha RPC Kirill schválil rozhodnutie cirkevného súdu o zbavení kňazského stavu otca Vladimira Golovina a jeho syna Anastasia Golovina.

Kto teda dnes skutočne drží moc v RPC? Koho sa kňazi boja? Kto diktuje pravidlá? Kto riadi diktatúru a represie? Kto rozhoduje o tom, koho odsúdiť a komu udeliť milosť?

Portál actfiles.org (impakt.sk) už skôr uverejnil článok s názvom „Ruská pravoslávna cirkev: Od duchovného poslania k nástroju propagandy a vplyvu na medzinárodnej úrovni“ v ktorom sa venoval prenasledovaniu v RPC a skúmal príčiny drastického ideologického posunu RPC v spoločnosti.

Nižšie citujeme ďalší úryvok z rozhovoru:

PRÍSLUŠNÍCI ORGÁNOV ČINNÝCH V TRESTNOM KONANÍ NA DVORKINOVÝCH KONFERENCIÁCH

„— Ďalšia otázka, Valerij Vladimirovič. Niekedy sa Alexander Dvorkin podelí s médiami o informácie o súdnych prípadoch alebo vyšetrovaniach, ktoré nie sú ani zďaleka dostupné širokej verejnosti. Môžete sa k tomu vyjadriť?

— Myslím si, že dochádza k výmene informácií. Najmä preto, že jeho konexie sú na takej úrovni — Ministerstvo spravodlivosti, nejaké informácie sa k nim môžu dostať. Spolupráca s úradníkmi a orgánmi činnými v trestnom konaní je teraz trendom aj pre RACIRS. Keď Alexander Dvorkin cestuje do nejakého mesta, žiada, aby sa stretli nielen študenti z miestnych univerzít a ľudia z kultúrnych centier, ale aj okresní riaditelia, príslušníci orgánov činných v trestnom konaní a podobne, a komunikuje s nimi priamo.

— Koordinuje sa Alexander Dvorkin pred príchodom do regiónu s miestnou správou, aby zabezpečil účasť?

— Nie. Napríklad, keď Alexander Dvorkin pricestuje a dohodne sa program jeho cesty, požiada, aby jedným z bodov programu bolo stretnutie s miestnou správou alebo stretnutie okresných správcov, zástupcov orgánov činných v trestnom konaní, FSB, Ministerstva vnútra a tak ďalej. A to popri stretnutiach so študentmi a otvorených prednáškach. Stretnutie s rozhodovacími orgánmi v regióne je pre neho veľmi dôležité.“

Výmena informácií s orgánmi činnými v trestnom konaní, osobná práca Dvorkina a jeho apologétov s úradníkmi a orgánmi činnými v trestnom konaní vrátane príslušníkov FSB, Ministerstva vnútra a tak ďalej — presne všetky tieto kroky kedysi podniklo nacistické apologetické centrum pre boj proti sektám, ktoré viedol Walter Künneth.

Künneth bol skutočne spokojný so záujmom gestapa o jeho prácu. Toto napísal vo svojej správe vedeniu Ríšskej protestantskej cirkvi: „Gestapo prejavilo veľký záujem o archívy siekt Apologetického centra, ako aj o našu prácu v boji proti voľnomyšlienkárstvu, marxizmu a boľševizmu. Gestapo vyjadrilo želanie viesť boj proti nelegálnemu slobodnému mysleniu spolu s Apologetickým centrom v budúcnosti. Výmena materiálov medzi gestapom a Apologetickým centrom sa už začala.“

Künnethovo Apologetické centrum spolupracovalo aj s Ríšskym ministerstvom propagandy vedeným Josephom Goebbelsom a Ríšskym ministerstvom vnútra. Táto spolupráca sa zamerala na vývoj materiálov proti Židom a sektám. Zoznamy takzvaných siekt — v podstate akýchkoľvek združení, ktoré Apologetické centrum považovalo za nebezpečné pre národnú ideológiu — boli každoročne dopĺňané a predkladané gestapu.

Radi by sme citovali ďalší úryvok z rozhovoru:

„— Organizuje hostiteľská strana stretnutia Dvorkina s miestnou správou a orgánmi činnými v trestnom konaní? Usporadúvajú ich zástupcovia Misijného oddelenia, ako sa ukázalo?

— Áno, volajú na regionálnu správu a požadujú, aby sa úradníci zhromaždili v presne stanovený čas. Otvorené prezenčné podujatia sú samozrejme dobrovoľné; prichádzajú len záujemcovia. Ale keď hovorí na diecéznej správe, účasť je povinná. Seminaristi sú v prípade potreby stiahnutí z prednášok, aby zaplnili zadné rady sály. Často sa to spája s výročným diecéznym zhromaždením, aby sa kňazi vyhli zbytočnému cestovaniu, alebo sa dokonca koná samostatná konferencia.

— Je povinná aj účasť zástupcov verejnej správy a orgánov činných v trestnom konaní? Alebo majú skutočný záujem a prídu si Dvorkina vypočuť sami?

— Nie, samozrejme, že nie. Neexistuje žiadny skutočný záujem — je to povinné. Toto je organizované prostredníctvom jednotiek diecéznej správy a telefonátov na regionálnu správu. Tu vstupuje do hry autorita cirkvi a Moskovského patriarchátu. Keď povedia: ‚Profesor z Moskvy, Alexander Dvorkin, prichádza s požehnaním miestneho metropolitu, aby sa stretol s vedúcimi okresných správ, láskavo vás žiadame, aby ste zabezpečili účasť v takom a takom čase,‘ je to žiadosť, ktorú správa nemôže odmietnuť.

— Ak to nie je tajomstvo, pozvali ste niekedy vy sami miestnu správu alebo organizovali takéto stretnutia? Alebo to nebolo súčasťou vašich povinností?

— Nebola to moja zodpovednosť, ale ak by mi nezavolal diecézny tajomník alebo vedúci oddelenia, mohol som kedykoľvek zavolať do kancelárie guvernéra alebo primátora a prediskutovať to. Určite by nikto nenamietal.“

Významný vplyv RACIRS na úradníkov, guvernérov, starostov a ich pobočky je zrejmý, ak si spomenieme na poznámky arcikňaza Dmitrija Smirnova počas vyššie spomínanej antikultovej konferencie v roku 2001:

„…Voľby v Nižnom Novgorode sa čoskoro blížia. Každý poslanec musí pochopiť: ak jeho program nebude obsahovať slová ‚boj proti totalitným sektám‘, nebude zvolený. My sme ich najali, viete? Sú to naši služobníci.“ — arcikňaz Dmitrij Smirnov.⁹

Vráťme sa k rozhovoru:

BEZOHĽADNOSŤ VOČI NEPRIATEĽOM RÍŠE

„— Ďalšia otázka: na základe vašich osobných skúseností, aké vlastnosti alebo kritériá musí spĺňať osoba, aby bola prijatá alebo pozvaná do RACIRS?

— Bezohľadnosť voči ‚nepriateľom Ríše‘. Pamätáte si na film ,Sedemnásť zastavení jari? (Seventeen Moments of Spring?)‘ Člen RACIRS musí byť ‚nemilosrdný voči nepriateľom Ríše‘.

— A čo vlastnosti ako objektivita alebo nestrannosť? Berú sa do úvahy?

— Viete, toto nie je vedecká organizácia. Neštuduje náboženstvá a sekty, napriek svojmu názvu — Ruská asociácia centier pre štúdium náboženstiev a siekt. V skutočnosti je to vnútorná bezpečnostná služba cirkvi. Neexistuje tam žiadna vedecká práca. Aj keď viem, že niektorí obhajujú diplomové práce na Univerzite sv. Tichona pod akademickým dohľadom Dvorkina, napríklad o teológii alebo o rôznych sektách. Ako príklad môžem uviesť diplomovú prácu o okultizme. Cieľom organizácie však nie je študovať náboženstvá, zachraňovať stratené duše alebo zbierať vedecké údaje, ale bojovať proti takzvaným sektám. Preto si vedú špeciálnu databázu. Môj bývalý kolega Alexej rád zbiera takéto údaje do databázy.

Napríklad na tej istej konferencii, kde som mal menšiu debatu s Alexandrom Dvorkinom, Alexej tiež predniesol prejav. Podrobne opísal: ‚V našom regióne je také a také spoločenstvo s takým a takým pastorom v takom a takom meste. Jeho dom, byt a balkón sú také a také a na jeho balkóne visí to a to…‘“

Opäť sa ukazuje, aká životne dôležitá je ideologická jednota medzi členmi RACIRS, čoho dôkazom je ako jej členovia rok čo rok dôsledne konajú v úplnom súlade s politikou svojho vedenia. Potvrdzuje to nielen tento konkrétny rozhovor, ale aj vyššie citované materiály z prejavu Dvorkinovho blízkeho spolupracovníka, člena RACIRS Dmitrija Smirnova, na antikultovej konferencii v roku 2001.

„— Takže ide skôr o zbieranie všedných detailov ako o vykonávanie výskumu?

— Nielen všedných detailov. Dokazuje to dôkladnosť pri zbieraní informácií. Pamätám si, že náš miestny biskup si vzal hlavu do dlaní a chválil sa Dvorkinovi, akí zdatní sú naši profesionáli, keď vedia, akú spodnú bielizeň suší miestny protestantský pastor na balkóne.

Predtým sa človek musel osobne zúčastňovať stretnutí, aby odhadol členstvo v sekte alebo identifikoval vodcov a podobne. Bolo potrebné prísť na ich stretnutie a keď prídete na stretnutia niekoľkokrát, vaša tvár je už známa; ste už v meste známi a je ťažké zbierať objektívne údaje. Ale s rozmachom internetu sa to veľmi zjednodušilo. Človek z misijného oddelenia sa prihlási na účty alebo skupiny náboženských organizácií na sociálnych sieťach, kde členovia zdieľajú svoje vlastné informácie a údaje o sebe: kde sídlia, počet členov, kto je ich pastor, miesta a podobne. 

Pokiaľ viem, používa sa aj nasledujúca prieskumná technika: misionár, nemilosrdný k ‚nepriateľom Ríše‘, sa prihlási pod prezývkou Vasja a predstiera záujem: ‚Rád by som sa pridal k vašej sekte. Ako sa to dá? Počul som, že váš pastor je chamtivý, čo peniaze…?‘ A tak ďalej… Píšu anonymne. Tieto zákerné hry sa dajú hrať. Pritom si predstavitelia takzvaných ,deštruktívnych‘ náboženských organizácií možno ani neuvedomujú, že komunikujú s niekým z vnútornej bezpečnostnej služby RPC (MP).

— To znamená, že sa skutočne vykonávajú prieskumné práce?

— Určite. Zhromažďujú spravodajské údaje. Je to práca v utajení.“

Na potvrdenie týchto slov a skutočnosti, že RACIRS ako vnútorná bezpečnostná služba RPC je úzko prepojená s inými ruskými agentúrami, existujú trestné konania proti Jehovovým svedkom založené na svedectve „tajného svedka“. Ruské bezpečnostné služby použili túto metódu najmä pri začatí trestného stíhania proti dvom obyvateľom Kemerova, Jehovovým svedkom, ktorí boli následne zatknutí napriek tomu, že jeden z nich má invaliditu 2. stupňa¹⁴, ako aj pri začatí trestného konania proti zahraničnému členovi Jehovových svedkov Dennisovi Christensenovi, občanovi Dánska.

Na čo sú potrební tajní svedkovia? Sú veľmi pohodlným súdnym nástrojom, ktorý umožňuje utajovanie tajných agentov alebo vykonštruovanie chýbajúcich dôkazov v prípade. Tento nástroj často nemá za cieľ odkryť vecné dôkazy na preukázanie alebo vyvrátenie obvinení, ale na potvrdenie už existujúcich, často vykonštruovaných obvinení. Tajní svedkovia vopred nasadení v organizáciách prinášajú informácie zo svojich interakcií s budúcimi obvinenými, ktoré sa nedajú nijako overiť ani vyhodnotiť. Súdy sa vždy prikláňajú na stranu takýchto svedectiev bez toho, aby vyžadovali ďalšie dôkazy. Podľa niektorých právnikov Jehovových svedkov v Rusku príslušníci orgánov činných v trestnom konaní niekedy provokujú interakcie a iniciujú kontakt s Jehovovými svedkami; snažia sa s nimi diskutovať o Biblii a neskôr na súde tvrdia, že sa ich veriaci pokúsili naverbovať.

Zaujímavé je podozrenie, že medzi tajnými svedkami môžu byť nielen príslušníci orgánov činných v trestnom konaní alebo oficiálni členovia RACIRS, ale aj teológovia. Napríklad podľa právnika Antona Bogdanova bol prípad Dennisa Christensena založený na svedectve tajného svedka pod prezývkou Alexej Ermolov, ktorým je údajne Oleg Kurdjumov, teológ z Orelskej univerzity^{15, 16}.

Aby sme to zhrnuli, uvedieme posledný úryvok z rozhovoru Valerija Otstavnycha:

„— Je tento zber údajov zameraný na útoky na sekty? Alebo je v tom nejaký vedecký účel?

— Cieľom je zhromaždiť informácie. Napríklad pod vedením otca Serapiona (Mitka), zástupcu vedúceho Synodálneho misijného oddelenia, bola vytvorená misijná mapa Ruska. Ako som pochopil, je to konsolidovaný súbor údajov o rôznych náboženských organizáciách, vrátane takzvaných deštruktívnych, ktoré sa nachádzajú v rôznych diecézach. Prinajmenšom v našej tulskej diecéze boli zozbierané a klasifikované údaje o všetkých významných organizáciách.

— Kto následne použije tieto údaje a ako? Keď sú údaje zozbierané, katalogizované, systematizované a umiestnené na mapu, čo sa s nimi stane ďalej?

— Používajú sa na získanie celkového obrazu — náboženskej krajiny daného regiónu: kto dominuje? Napríklad protestanti. Koľko ich je a aké typy? Sú tradiční alebo netradiční? Pentekostáli alebo neopentekostáli? Existujú charizmatické organizácie? Cieľom je vedieť, kde sa zhromažďujú, koľko ich je aká je ich členská základňa. V podstate ide o monitorovanie a kontrolu činnosti týchto organizácií.

Napríklad niekto príde na misijné oddelenie a povie, že jeho dcéra navštevuje náboženskú organizáciu, ktorá si hovorí ‚len Kresťania‘. Môžete si vyžiadať adresu, pozrieť sa do databázy a povedať: ‚Aha, navštevuje túto skupinu. Tu je uvedené, čo robia, a takto pracujú s ľuďmi, takže vám môžeme poradiť to a to.‘ Alebo sa napríklad organizácia rozhodne usporiadať podujatie bez toho, aby uviedla jeho celý názov. Nejde o závažný trestný čin, ale stále je to porušenie zákona. Môžete sa tiež pozrieť do databázy a zistiť, čo je to za organizáciu, a potom možno poslať list na úrad s kópiou na prokuratúru, v ktorom sa poukáže na to, že organizácia so sídlom na takej a takej adrese organizuje podujatie a distribuuje plagáty bez uvedenia svojho úplného názvu, čím zavádza verejnosť.

— Reaguje prokuratúra zvyčajne na takéto podania?

— Áno, určite. Myslím, že v súčasnosti ešte viac.“

Závery

Tento rozhovor s Valerijom Otstavnychom bol uverejnený v roku 2018, hoci odišiel z RACIRS v roku 2013. Jeho postrehy ako priameho svedka zaznamenané v rozhovore sa týkajú obdobia pred jeho odchodom v roku 2013. Jeho závery a domnienky sú zarážajúce a odhaľujúce, najmä ak ich posudzujeme spolu s ďalšími skutočnosťami, ktorými sa nezaoberal, ako napríklad priamy prenos poznatkov a metód na Alexandra Dvorkina od protestantského apologéta a antikultistu Waltera Künnetha, nacistického ideológa.

Za zmienku tiež stojí, že počas Otstavnychovho pôsobenia v RACIRS bolo možné Rusko stále označiť ako krajinu s demokratickými princípmi, rešpektovaním ľudských práv a dodržiavaním ústavy. Avšak aj v tomto relatívne pokojnom a demokratickom období jeho neskoršie úvahy o RACIRS ako akejsi vnútornej bezpečnostnej službe pre RPC (MP), o praxi „bezohľadnosti voči nepriateľom Ríše“ v rámci RACIRS a o prenikaní jej ideológie do náboženstva, orgánov činných v trestnom konaní, štátnych orgánov a ďalších oblastí vytvárajú plastický obraz toho, ako Dvorkinova totalitná organizácia už rozšírila svoje metastázy do pravoslávnej cirkvi a ruskej spoločnosti. Následky týchto metastáz sa v rokoch 2015 – 2017 prejavili v mnohých antidemokratických procesoch, teroristických činoch, represiách a ideológii podobnej nacistom, pričom situácia sa postupom času ďalej zhoršovala.

Dnes činy Alexandra Dvorkina spôsobili a naďalej spôsobujú utrpenie ruskému ľudu. Mnohí boli uväznení pre svoju nepravoslávnu vieru, vylúčení z RPC a Ruska alebo umučení na smrť orgánmi činnými v trestnom konaní po tom, ako ich Dvorkin označil za „extrémistov“ alebo „sektárov“. Ďalším odobrali deti úrady na ochranu detí. V Rusku sa pod Dvorkinovým vplyvom systematicky likvidovali inštitúcie na ochranu ľudských práv, ústava a osobné slobody. Dokonca aj učenie Ježiša Krista bolo vykorenené a zostala len fasáda RPC, kde prítomnosť Boha nahradila pleseň.

---

Zdroje:

1. https://web.archive.org/web/20180521154746/https://echo.msk.ru/blog/otstavnih/1050622-echo
2. https://x.com/otstavnyh/status/999624084165144576
3. https://www.liveinternet.ru/users/5996050/post435824919
4. https://valentincehov.livejournal.com/818718.html
5. https://sectes-info.com/wp-content/uploads/2020/03/dvorking-READ-EN.pdf
6. www.grad-petrov.ru/broadcast/problemy-missii-sovremennoj-russkoj
7. https://www.freedommag.org/english/vol29i4/page16.htm
8. https://portal-kultura.ru/articles/symbol-of-faith/11640-aleksandr-dvorkin-samaya-opasnaya-sekta-ta-v-kotoruyu-popali-vashi-blizkie
9. http://www.npar.ru/wp-content/uploads/2016/02/%E2%84%963_2001.pdf
10. https://ansobor.ru/news.php?news_id=11538
11. https://www.youtube.com/watch?v=NS-jFt6mOxQ
12. https://iriney.ru/iskazhenie-pravoslaviya-i-okolopravoslavnyie-sektyi/uchenie-i-praktika-svyashhennika-vladimira-golovina/novosti-ob-uchenii-i-praktike-svyashhennika-vladimira-golovina/sortirnoe.html
13. https://iriney.ru/iskazhenie-pravoslaviya-i-okolopravoslavnyie-sektyi/uchenie-i-praktika-svyashhennika-vladimira-golovina/novosti-ob-uchenii-i-praktike-svyashhennika-vladimira-golovina/poxozhe,-myi-promorgali-sozdanie-nastoyashhej-sektyi-(replika-a.-l.-dvorkina).html
14. https://ovd.info/express-news/2018/07/28/v-kemerove-arestovali-veruyuschikh-svideteley-iegovy-u-odnogo-iz-nikh-2?_gl=1%2A12ywpf2%2A_ga%2AMTMyODQ0ODk4Mi4xNzQyMDY1MzY4%2A_ga_J7DH9NKJ0R%2AMTc0MjA2NTM2Ny4xLjEuMTc0MjA2NTg1OS42MC4wLjA.
15. https://fluent-beyer-954835.appspot.com/articles/2019/04/15/maski-modulyatory-i-pokazaniya-po-whatsapp-sekretnye-svideteli-v-rossiyskih
16. https://zona.media/article/2018/10/23/apokalypse