Ako presvedčiť spoločnosť o nebezpečnosti určitej organizácie alebo skupiny ľudí? Ako destabilizovať a zneistiť obyvateľstvo? Ako ospravedlniť nezákonné metódy a porušovanie zákona pred orgánmi činnými v trestnom konaní a ochrancami ľudských práv? Tí, ktorí poznajú antikultové metódy boja, si okamžite spomenú na metódu dehumanizácie. Lenže samotné označenie niekoho ako „kult“ alebo „sekta“ nestačí. Na získanie senzačných titulkov v médiách a úspešných informačných teroristických útokov, na uplatnenie rôznych metód manipulácie a otupenie kritického pohľadu spoločnosti potrebujú antikultové organizácie obeť. Vo väčšine prípadov túto úlohu zohrávajú odpadlíci.
Úloha odpadlíkov v médiách: Spolupráca s antikultovými organizáciami
„Prijať, že to, čo odpadlíci uvádzajú, je ,pravda‘ o novom náboženskom hnutí, by bolo podobné, ako posudzovať morálny charakter rozvedeného človeka na základe svedectva nahnevaného bývalého manžela.“ – Massimo Introvigne.1
V každej organizácii, skupine alebo náboženskom hnutí sa vždy nájdu takí, ktorí v určitom okamihu odídu. Vo väčšine prípadov je počet ľudí, ktorí odídu, len malým percentom z celkového počtu účastníkov, pričom asi desatina z nich sa postaví proti skupine, ktorú opustili. Týchto negatívne naladených 10 % bývalých členov, čo predstavuje najviac 1 % všetkých stúpencov, sa nazýva odpadlíci.
Massimo Introvigne „Sú odpadlíci spoľahliví? 4. Nie všetci bývalí členovia sú odpadlíci“2
„Existujú empirické dôkazy, že to tak je. V roku 1999 som uskutočnil prieskum medzi bývalými členmi ezoterického hnutia Nová Akropola vo Francúzsku. Práve preto, že Nová Akropola sa nedefinuje ako náboženská organizácia, bolo možné prekonať obavy o ochranu súkromia a pristúpiť na zoznam bývalých členov, ktorý sa použil len na zaslanie anonymizovaných dotazníkov. Zozbieral som 120 odpovedí a zistil som, že odpadlíci tvorili 11,7 % vzorky v porovnaní so 16,7 % ubehlíkov a 71,6 % bežných odídencov.
Keď som svoje zistenia publikoval v časopise Nova Religio, poprednom časopise pre akademické štúdium nových náboženských hnutí, poznamenal som, že moje výsledky boli podobné tým, ktoré získali iní vedci v podobných štúdiách bývalých členov skupín označených ako ,sekty‘.“
„Je tiež dôležité poznamenať, že ak odpadlíci predstavujú menšie percento bývalých členov, ide o ešte menšie percento tých, ktorí boli počas svojho života súčasťou náboženskej organizácie, pričom sem patria nielen všetci bývalí členovia, ale aj tí, ktorí nikdy neodišli.“
Odpadlíci sú bývalí členovia náboženskej skupiny, tzv. renegáti, ktorí sa od zdanlivej lojality zmenia na nenávisť, pridajú sa k antikultovým organizáciám a začnú podkopávať morálnu autoritu a povesť skupiny, ktorú opustili. Ich verejné vyhlásenia ako bývalých účastníkov, podnecované antikultistami, vyjadrujú kvintesenciu ich nenávisti a sťažností voči vedúcim a členom organizácie. Takéto materiály priťahujú značnú pozornosť médií, najmä novinárov, ktorí sú sami agentmi antikultistov. Horlivá rétorika odpadlíkov je ovplyvnená predovšetkým ich socializáciou v novom prostredí – antikultovej komunite – čo naznačuje ich zaujatosť a možné skresľovanie faktov.
Okrem toho, že sa zameriavajú na aktívnych členov stigmatizovaného hnutia, odpadlíci a ich antikultoví kurátori vyjadrujú nepriateľstvo aj voči každému, kto k ich zaujatému rozprávaniu pridá racionálny pohľad. Pozoruhodný príklad: vedcov, ktorí spochybňujú príbehy odpadlíkov, označujú antikultisti za „apologétov siekt“. V každom náboženskom hnutí 90 % jeho stúpencov nikdy neopustí organizáciu a má buď neutrálny, alebo pozitívny názor a skúsenosť s členstvom v nej. Ich príbehy však médiá často ignorujú alebo ich predstavitelia antikultu odmietajú ako „propagandu“ a „vymývanie mozgov“.
Existuje niekoľko spôsobov, ako odpadlíci začínajú komunikovať s antikultistami. Jedným zo scenárov je, keď budúcich odpadlíkov predstavia antikultovým predstaviteľom ich príbuzní alebo známi, niekedy ešte pred odchodom zo skupiny. V iných prípadoch odpadlíci hľadajú podporu a usmernenie pre budúcu opozíciu a zisťujú, či sa ich záujmy zhodujú so záujmami antikultových predstaviteľov. V iných prípadoch samotní predstavitelia antikultizmu začnú vyhľadávať bývalých alebo dokonca súčasných členov, ktorí sú nespokojní s podmienkami alebo majú sťažnosti na niekoho v organizácii, a takýmto spôsobom identifikujú potenciálnych odpadlíkov. Týmto spôsobom sa antikultisti snažia nájsť a vytvoriť falošnú obeť.
Metóda falošnej obete
Každá antikultová organizácia deklaruje svoje ciele ako ochranu rodín, detí a pomoc obetiam. Mať „obeť sekty“ je kľúčovým argumentom a východiskom v antikultových aktivitách proti nežiaducim združeniam, náboženským organizáciám a rôznym hnutiam. „Ochrana obetí“ je oficiálnym dôvodom existencie antikultových organizácií v právnej sfére, čím sa verejne zdôvodňujú ich údajne ‚ušľachtilé‘ zámery. Takáto fasáda slúži ako zásterka a ospravedlnenie ich nezákonných a nehumánnych metód.
Sú však prípady, keď sa skutočné obete nedajú nájsť, napriek tomu musí boj proti organizácii pokračovať a organizácia musí byť nejakým spôsobom zlikvidovaná. Preto v prípade, že neexistujú skutočné obete z cieľovej organizácie, antikultisti hľadajú takéto obete, aby ospravedlnili svoje úsilie o zrušenie alebo deregistráciu organizácie v ich krajine a vykreslili ju ako mimoriadne nebezpečnú. Tieto nimi nájdené alebo vytvorené obete slúžia ako údajný dôkaz. Ak sa obeť nedá nájsť medzi odpadlíkmi, obeťami sú často príbuzní členov stigmatizovanej organizácie. Ak sa obeť nenájde ani medzi príbuznými, v hanlivých materiáloch sa objavujú falošné obete.
Metóda „falošnej obete“ je pohodlný a rýchly spôsob, ako verejne zdiskreditovať organizáciu. Tieto fiktívne obete často poskytujú výpovede plné nejasných tvrdení bez overiteľných detailov a vyhýbajú sa ďalším výsluchom. Ich príbehy sú nabité emóciami a ich cieľom je skôr vyvolať súcit alebo pobúrenie, než predložiť logicky podložené fakty a dôkazy. Takéto „obete“ alebo svedkovia „hrozných príbehov“ zvyčajne zostávajú v anonymite, čo sťažuje overenie ich totožnosti a pravdivosti ich výpovedí.
Nižšie uvádzame príklad článku z českej antikultovej webovej stránky „Pomoc obetiam siekt“, v ktorom sa údajný bývalý člen hnutia „Dvanásť kmeňov“ delí o svoje skúsenosti. Vzhľadom na anonymitu nie je možné zistiť, či táto osoba bola niekedy členom organizácie alebo či vôbec existuje. Článok odhaľuje aj mnohé negatívne aspekty organizácie, ale žiadne z tvrdení nie je podložené dôkazmi:3
Z antikultových médií a webových stránok je nápadné, že rétorika a naratív týchto anonymných obetí sú identické, akoby skopírované alebo vyfabrikované podľa rovnakej šablóny. To naznačuje koordinované akcie zamerané na zámernú diskreditáciu organizácií. Táto metóda tiež umelo vytvára dojem, že každý, kto opustí stigmatizovanú organizáciu je obeťou, ktorá utrpela negatívne následky a má na túto organizáciu veľmi negatívny názor. Popularizácia rovnakých príbehov o falošnej obeti v médiách ukazuje, ako môže malá, ale podporovaná a propagovaná menšina, ktorú tvoria antikultisti, odpadlíci a platené boty, s podporou antikultových agentov v médiách výrazne ovplyvniť verejnú mienku.
Ako ukazuje príklad Francúzska, falošnou obeťou môže byť dokonca aj niekto, kto sa nepovažoval za obeť organizácie, ku ktorej patril, a nemal v úmysle stať sa ňou, kým nezasiahli antikultové organizácie vrátane antikultových psychiatrov, novinárov a agentov v orgánoch činných v trestnom konaní. Taliansky sociológ náboženstiev, profesor Massimo Introvigne, to podrobne opísal vo svojom článku „Francúzsko: Ako sa vyrábajú ,obete‘ ‚siekt‘“ („France: Comment les ‚victimes‘ des ‚sectes‘ sont fabriquées“).4
Tento článok pojednáva o tom, ako na podnet súkromnej antikultovej organizácie došlo 27. júna 2007 k zásahu proti členom stigmatizovaného hnutia Lisieux. Všetci členovia, ktorí boli považovaní za „obete“ „gurua“, boli umiestnení do policajnej väzby.
Policajný dôstojník vysvetlil, že to odporučili antikultoví psychiatri. Na ich radu „vzali všetkých stúpencov do väzby. Je to metóda, ktorá sa môže zdať prekvapujúca, ale je dobre premyslená: ,Museli sme absolútne rozbiť skupinu, zabezpečiť, aby nasledovníci nemohli medzi sebou komunikovať.‘ Šokovaní a nahnevaní, no na druhý deň vo väzbe už o niečo triezvejší.“
Vo väzbe nakoniec zostali len dve ženy: Françoise Dercle a jedna, ktorá v rozhovore pre Ouest France vystupuje pod pseudonymom „Coralie“. „Coralie“ je sama „obvinená zo znásilnenia“ a povedali jej, že „dostane trest od 15 do 20 rokov väzenia“. Počas svojho dlhodobého zadržiavania bola v kontakte s antikultovými psychiatrami.
Okrem iných taktík boli jej rodičovské city manipulované tým, že jej nebolo umožnené vidieť svoje deti. Počas šiestich mesiacov vo väzení, opäť pod vedením antikultových psychiatrov, sa „Coralie“ zmenila zo strany prokurátorov zo „sektárskej sexuálnej predátorky“ na „obeť“. Ako uvádza Ouest France, počas „šesťmesačného väznenia si uvedomila rozsah svojho podrobenia. ,Bolesť z toho, že som nevidela svoje deti, otvorila priepasť, ktorá mi umožnila preniknúť hlboko do môjho vnútra. Väzenie bolo liekom.‘“
Antikultoví psychiatri zrekonštruovali minulé skúsenosti osoby v organizácii ako „vymývanie mozgu“ a aplikovaným vydieraním dosiahli želaný výsledok. Aj z právneho hľadiska prokurátori stiahli obvinenia*, pretože aj keby sa dopustila trestných činov (čo zostalo v rovine obvinení), tie sa teraz interpretovali ako dôsledok „vymývania mozgov“ „guruom“, a teda nebola braná na zodpovednosť.
Okrem toho nová „obeť“ „sekty“ musela dokázať úspešnosť svojej „dekonverzie“, alebo, aby sme to nazvali pravým menom, deprogramovania*. V dôsledku toho sa z nej stala aktívna odpadlíčka, ktorá začala diskreditovať organizáciu, ku ktorej kedysi patrila, a stala sa verejnou hovorkyňou antikultistov.
*Pozoruhodné je, že podľa zákona sa výsledky výsluchu a svedecké výpovede nepovažujú za dôkaz, ak boli osoby poskytujúce výpovede podrobené výsluchu s mučením, násilím a porušovaním ich práv. V tomto prípade však prokurátori zohľadnili zmenenú výpoveď podozrivej, napriek tomu, že bola získaná po použití deprogramovacích metód, obvinenia proti „Coralie“ boli stiahnuté a samotná podozrivá bola preklasifikovaná na obeť.
*V procese deprogramovania antikultisti podrobujú osobu intenzívnej a brutálnej indoktrinácii, až kým sa obeť nezlomí a nesúhlasí s tým, že sa vzdá svojho presvedčenia a opustí svoje náboženstvo. Proces deprogramovania často zahŕňa rôzne formy mučenia, od psychologického až po fyzické a sexuálne.
Úryvok z článku „Francúzsko: Ako sa vyrábajú ‚obete siekt‘“4
„Musela dokázať, že jej ‚obrátenie‘ alebo možno ‚dekonverzia‘ bola skutočná, a stala sa prednášateľkou v antikultovom okruhu. V skutočnosti bola účinne vydieraná a postavená do pozície, v ktorej si musela vybrať medzi dvomi verejnými identitami. Buď mohla naďalej tvrdiť, že nebola ,obeťou‘, a v tom prípade jej hrozilo ,pätnásť až dvadsať rokov‘ väzenia (všimnite si, že samotná Dercle dostala len päť rokov), alebo sa mohla ,priznať‘, že bola ,obeťou‘, a v tom prípade bude oslobodená z väzenia, vyhlásená za nezodpovednú za akýkoľvek trestný čin, ktorý mohla spáchať, a požiadaná, aby sa zúčastnila na propagandistickom úsilí proti ,sektám‘.“
Je zrejmé, že ak sa členovia hnutia Lisieux dopustili sexuálneho zneužívania, boli právom stíhaní a odsúdení – hoci vo Francúzsku má človek vždy dojem, že „sektári“ obvinení z „vymývania mozgov“ majú väčšie problémy so spravodlivým súdnym procesom ako ostatní. Zaujímavejší ako samotný prípad je príbeh „Coralie“, ktorý je učebnicovým príkladom toho, ako sú „obete“ fabrikované systémom, do ktorého sú zapojení prokurátori, antikultové hnutia, antikultoví psychiatri a médiá. Možno „Coralie“ nikdy nespáchala žiadny trestný čin, ale jej prípad ukazuje, že aj zločinci môžu uniknúť trestu, ak prijmú, že sa pretransformujú na „obete sekty“ a „antikultových lektorov“.
Pre mnohých skutočných zločincov je to skutočne lákavý spôsob, ako ospravedlniť svoje zločiny, preniesť vinu na stigmatizovanú organizáciu a hrať úlohu obete a odpadlíka pod vedením antikultových mentorov. Navyše existujú skutočné historické príklady5, keď sa ukázalo, že odpadlíci klamali v tom zmysle, že nikdy neboli súčasťou organizácie, o ktorej tvrdili, že ju opustili. Nie vždy sa to však odhalilo včas a niekedy sa im podarilo výrazne ovplyvniť verejnú mienku v informačnej oblasti, podnecovať a provokovať spoločnosť, čo viedlo dokonca k násilným činom obyvateľstva voči náboženskej komunite.
Článok: „Sú odpadlíci spoľahliví? 2. Falošní odpadlíci“
„Niektorí, ktorí tvrdia, že boli členmi nejakého náboženstva alebo hnutia a sú zasvätení do jeho tajomstiev, jednoducho klamú.“5
„Rebecca Reed (1813 – 1860) bola skutočnou odpadlíčkou protestantizmu, ktorá vo veku 19 rokov konvertovala na katolicizmus a niekoľko mesiacov strávila v uršulínskom kláštore v Charlestowne v štáte Massachusetts ako novicka. Potom napísala knihu Šesť mesiacov v kláštore, v ktorej tvrdí, že ju proti jej vôli držali a mučili, aby ju presvedčili, aby sa stala katolíčkou (v skutočnosti konvertovala ešte pred vstupom do kláštora). Jej príbehy boli také poburujúce, že v roku 1834 dav napadol kláštor a vypálil ho do základov. Mníškam sa podarilo ujsť, ale dav znesvätil hroby a telá zosnulých rehoľníkov pochovaných v blízkosti kláštora.
Reed inšpirovala knihu Marie Monk (1816-1849) z roku 1836 s názvom Príšerné odhalenia Márie Monk alebo odhalené skryté tajomstvá života mníšky v kláštore (The Hidden Secrets of a Nun’s Life in a Convent Exposed). Monk sa predstavila ako žena, ktorá bola násilne odvlečená do kláštora v Montreale, aby sa stala mníškou. Tvrdila, že tam boli mníšky bežne znásilňované kňazmi, a ak otehotneli, podstúpili potrat alebo ich deti boli po narodení zavraždené. Našťastie, ako povedala, utiekla aj so svojím malým dieťaťom a stala sa protestantskou protikatolíckou križiačkou. V Kanade opäť útočili na kláštory davy, ktoré si prečítali bestseller od Monk, až kým nevyšlo najavo, že nikdy nebola mníškou ani novickou v kláštore a jediné zariadenie, z ktorého utiekla, bola psychiatrická liečebňa.“
Vznik odpadlíkov prostredníctvom násilného deprogramovania antikultovými agentmi
Ako dokazuje príklad Francúzska, niektorí odpadlíci sa stávajú odpadlíkmi po tom, čo sa podrobia násilnému deprogramovaniu. Po tejto procedúre sa obeť deprogramovania začne inak pozerať na svoje predchádzajúce skúsenosti v organizácii. Ich rétorika začne obsahovať nové pojmy s negatívnymi konotáciami, ako napríklad „byť v zajatí“, „vymývanie mozgov“, a odchod z náboženskej organizácie sa preformuluje na „útek“ a „záchranu“. Odpadlík zaujme postoj obete a tvrdí, že bol „naprogramovaný“ bývalou organizáciou, kde bol údajne „zbavený svojej vôle“.
Tieto naratívy často prijímajú nielen deprogramovaní jednotlivci, ale aj vedomí odpadlíci. Títo jednotlivci počas svojho pôsobenia v organizácii buď porušili zákon a potrebujú ospravedlniť svoju nevinu, alebo sa zapojili do skrytých destabilizačných aktivít v rámci tejto organizácie, inými slovami, do sabotáže. Títo vedomí odpadlíci sa po odchode zapájajú do aktívnej propagandy, pričom používajú manipulatívne metódy, emocionálne nabité slová, termíny a metafory s negatívnym podtónom a celkovú antikultovú rétoriku. Niektorí odpadlíci sa sami stávajú aktívnymi antikultistami alebo dokonca deprogramátormi (Steven Hassan je toho najlepším príkladom). Iní udržiavajú aktívne kontakty a pôsobia v súlade s antikultovými naratívmi.
Massimo Introvigne „Sú odpadlíci spoľahliví? 5. Prečo sa niektorí stávajú odpadlíkmi“1
„V predchádzajúcom článku som spomenul svoj kvantitatívny výskum bývalých členov ezoterickej skupiny s názvom Nová Akropola vo Francúzsku.
8,3 % mojej vzorky uviedlo, že v procese ich odčlenenia zohral úlohu kontakt s antikultovými organizáciami.
Až 70 % odpadlíkov bolo v kontakte s antikultovými organizáciami.
90 % tých, ktorí mali takéto kontakty, považovalo Novú Akropolu za ,sektu‘, oproti 10,3 % ostatných, a 80 % verilo, že im bol ,vymytý mozog‘, oproti 6,7 % ostatných.
Samozrejme, pre niektorých bývalých členov je odpadlíctvo od viery psychologicky výhodné, pretože presúva akúkoľvek vinu za činy a presvedčenia, ktoré sa teraz môžu zdať nesprávne alebo dokonca hlúpe, z bývalých oddaných na ,zlé‘ hnutie, ktoré im ,vymylo mozog‘ alebo ich ,zotročilo‘.“
„Ak je úloha antikultového hnutia ústredná pri vytváraní odpadlíkov, tak zase, ako píše Bromley, ,svedectvo o odpadlíkoch je ústredné pre celý rad iniciatív sociálnej kontroly sponzorovaných antikultovým hnutím‘, ktorých cieľom je diskriminovať a podľa možnosti potlačiť nové náboženské hnutia.“
Výskumy ukazujú, že odčlenenie sa od viery akejkoľvek náboženskej organizácie, ak k nemu dôjde prirodzene, ako vec osobného rozhodnutia, je postupný a často nepostrehnuteľný proces; zatiaľ čo náhle a hlasné zrieknutie sa je zriedkavé a často zanecháva viditeľné stopy vplyvu predstaviteľov antikultizmu.
Podobne aj vstup do skupiny a prijatie učenia náboženskej organizácie je postupný a vedomý proces. Náhla a absolútna angažovanosť, neprirodzené prejavy oddanosti, ktoré sú pre túto osobu netypické, a náhla príslušnosť sa niekedy môžu ukázať buď ako niekoho experiment, alebo dokonca ako stratégia antikultistov, ktorá zahŕňa infiltráciu ich zástupcov s cieľom získať informácie (ako možno teraz usudzovať na základe štúdia príručiek antikultistov z RACIRS a metód používaných európskymi antikultovými centrami).
Jedinou historickou výnimkou je prípad z raných dejín kresťanstva, kde náhlu a prudkú konverziu náboženská organizácia nepovažuje za infiltráciu agenta z opačného tábora. Touto výnimkou je Saul z Tarzu, prenasledovateľ prvých kresťanov, ktorý sa náhle stal veriacim a zaujal opačný postoj. Tento prípad sa vysvetľuje sprievodnými zázrakmi náhleho oslepnutia a následného znovuzískania zraku, čo možno považovať za výnimku z pravidla.
Tento článok sa zaoberá ďalším príkladom konania odpadlíka z 90. rokov 20. storočia, ktorý má rovnakú charakteristiku zaslepenosti. Prípad sa týka skupiny Dávidova vetva, ktorú viedol David Koresh, a odpadlíka menom Marc Breault, ktorý tvrdil, že je Koreshovou pravou rukou. Rozdiel a kľúčový aspekt tohto príkladu spočíva v tom, že Marc Breault bol slepý predtým, ako sa stal stúpencom Dávidovej vetvy, a zostal slepý aj po svojom odchode. Napriek tomu dokázal vytvoriť množstvo falošných svedectiev o davidiánoch v spolupráci s antikultovými figúrkami a ich agentmi v médiách. Je pozoruhodné, že niektoré udalosti a skutočnosti uvedené v týchto svedectvách mohol poznať a opísať len vidiaci človek.
Formovanie odpadlíkov na príklade Dávidovej vetvy: Bola šanca zabrániť tragickým udalostiam?
*Tento článok sa bude stručne zaoberať len malou časťou faktov týkajúcich sa vinníkov tragédie, ktorá postihla davidiánov v roku 1993. Všetky podrobnosti sú uvedené v dokumentárnom filme „IMPAKT“.
Malá náboženská skupina davidiánov začiatkom 90. rokov minulého storočia upútala pozornosť štátnych orgánov kvôli vytrvalým aktivitám odpadlíkov a antikultistov, ktorí za nimi stáli. Marc Breault zohral kľúčovú úlohu pri diskreditácii Dávidovej vetvy. V roku 1989 opustil spoločenstvo po konflikte s jeho vodcom Davidom Koreshom. Je dôležité poznamenať, že Marc Breault študoval teológiu na univerzite, čo nepochybne ovplyvnilo jeho názory a pravdepodobne uľahčilo jeho kontakty s antikultovými aktivistami. Po odchode z Dávidovej vetvy vydal knihu s názvom „Inside the Cult“ („Vnútri kultu“), ktorá poukazuje na antikultovú rétoriku a metódy zamerané na dehumanizáciu a diskreditáciu tejto náboženskej skupiny. Sám seba postavil do pozície obete kultu a bojovníka za dobro ostatných. Breault sa stal kľúčovým informátorom americkej vlády, ATF, FBI a Kongresu, pričom denne prijímal telefonáty.
Ďalšou kľúčovou osobnosťou bol Rick Ross, deprogramátor a vodca amerického antikultového hnutia, ktorý významne ovplyvnil predstaviteľov orgánov činných v trestnom konaní. V správe Nancy Ammerman pre ministerstvo spravodlivosti a financií o opatreniach federálnych orgánov činných v trestnom konaní vo Waco sa uvádza, že Ross „bol úzko prepojený s ATF aj FBI“ a poskytoval im a novinám Waco Tribune nepresné informácie o davidiánoch.
V roku 1992 Rick Ross násilne deprogramoval bývalého člena Dávidovej vetvy Davida Blocka v dome Priscilly Coates, ktorá bola v tom čase národnou predstaviteľkou organizácie Cult Awareness Network (CAN)*.
*CAN bola v tom čase zločineckou organizáciou, ktorá začiatkom 90. rokov viedla antikultové hnutie v USA napriek mnohým právnym vyšetrovaniam a odsúdeniam.
Vďaka vytrvalému úsiliu antikultistov, deprogramátorov, odpadlíkov a ich mediálnych agentov si ATF vytvoril veľmi negatívnu mienku o Dávidovej vetve. Pre ATF boli davidiáni násilníckym apokalyptickým kultom, ktorý sa pripravoval na vojnu s vládou. Agenti pod vplyvom odpadlíkov a antikultistov verili, že davidiáni nie sú schopní samostatného myslenia, a považovali ich za ďalší „Jonestown“, pričom nebrali do úvahy skutočných odborníkov, ktorí tento názor odmietali.
Mediálne spravodajstvo vytváralo dojem, že nie všetci občania v Amerike majú rovnaké práva. Naznačovala to aj skutočnosť, že počas všetkých mediálnych dezinformácií počas 51-dňového obliehania sa zámerne ignorovala totožnosť členov organizácie.
Kým mocenský blok antikultových organizácií ich fyzicky ničil, antikultoví agenti v médiách ničili ich meno, povesť a dobrú spomienku na nich v spoločnosti. Pracovníci médií pod vplyvom antikultistov a odpadlíkov vykresľovali davidiánov výlučne ako tých, ktorým ich vodca vymyl mozog a ktorí údajne otrocky poslúchali Koresha.
Novinár Terry Kliewer napísal, že počas celej operácie sa cítil ako nástroj FBI 6, ale neuvedomoval si, že samotný FBI bol nástrojom antikultistov, rovnako ako novinári a vládni predstavitelia boli nástrojmi antikultových agentov.
Mnohí ľudia intuitívne cítili manipuláciu a nevysvetliteľný vnútorný konflikt, ale nikto nedokázal pochopiť rozsah a mieru kontroly nad ich myslením a rozhodnutiami, ani identifikovať skutočného pôvodcu tejto tragédie. Odvtedy sa mnohí pýtali: bola šanca tragédii zabrániť? Definitívna odpoveď sa stala možnou až v júli 2024.
Dňa 14. júla 2024 bol zverejnený dokumentárny film „IMPAKT“, ktorý dôkladne odhalil skutočné príčiny mnohých tragédií, krviprelievania a strát na životoch, pričom ako skutoční vinníci boli odhalené antikultové hnutia. Tento film odhalil celú hĺbku tragédie vo Waco a metódy manipulácie a informačného ovplyvňovania, ktoré používajú antikultové organizácie.
V roku 1993 agenti FBI a ATF nepochopili skutočnú povahu antikultových hnutí, ktoré sa skrývali za ušľachtilou fasádou starostlivosti o deti, ľudí a amerických občanov. Okrem toho propaganda o „obetiach kultu“ splnila svoju úlohu a úspešne démonizovala pokojnú skupinu ľudí, ktorí neporušili žiadne zákony. Keby si v tom čase agenti FBI a ATF spolu s vládnymi úradníkmi pozreli dokumentárny film „IMPAKT“, k tragédii by nedošlo. Nikto by nešiel do vojny proti americkým občanom, starším ženám, matkám a deťom, vrátane dojčiat. Nikto by sa nestal zmanipulovaným nástrojom v rukách antikultových nacistov, ktorí sa považovali za bohov a vládcov ľudských osudov.
Orgány činné v trestnom konaní by zastavili dehumanizujúcu antikultovú rétoriku a mediálne informačné útoky už v štádiu stigmatizácie a mediálnej diskreditácie, počas podnecovania a ohovárania, čím by zabránili ich šíreniu medzi masy. Novinári, redaktori, autori článkov, tvorcovia televíznych relácií a iných mediálnych materiálov presadzujúcich antikultové naratívy by čelili primeranému trestu za informačný terorizmus, ohováranie, podnecovanie, porušovanie prezumpcie neviny, prvého dodatku, základov demokracie a všetkých ľudských práv. Najprísnejší trest by však bol vyhradený pre vodcov antikultových skupín a ich komplicov, ktorí boli skutočnými podnecovateľmi eskalujúceho konfliktu a predchodcami tragédie. Každý, kto by bol spojený s predstaviteľmi antikultizmu, by sa podľa zákona zodpovedal za prípravu a napomáhanie fyzickému terorizmu a genocíde náboženskej skupiny.
Dokumentárny film „IMPAKT“ bol však vydaný 31 rokov po tragédii a svet sa, žiaľ, stal svedkom obludného aktu genocídy, ktorý sa pripomína dodnes. Hoci chyby z minulosti nemožno vrátiť späť, môžeme sa z nich poučiť. Vďaka informáciám vo filme „IMPAKT“ môžeme rozpoznať manipulatívne metódy, ktoré proti nám používajú agenti antikultizmu, prevziať zodpovednosť za svoju voľbu, za rozhodnutia, ktoré robíme, a ich dôsledky a zabrániť činom manipulácie a informačného terorizmu v budúcnosti. Môžeme ochrániť svojich blízkych a svoje deti pred antikultovými teroristami, ktorí hľadajú svoj ďalší cieľ. Tvárou v tvár hrozbe, ktorú predstavujú noví odpadlíci a antikultoví zločinci, musí svet povedať: „Už nikdy viac.“
Zdroje:
- https://bitterwinter.org/are-apostates-reliable-5-why-some-become-apostates/
- www.bitterwinter.org/apostates-4-not-all-ex-members-are-apostates/?_gl=1*1k4ztwk*_up*MQ..*_ga*MTA2OTMxMzE4NC4xNzIyMzYyNzU4*_ga_BXXPYMB88D*MTcyMjM2Mjc1OC4xLjAuMTcyMjM2Mjc1OC4wLjAuMA..
- www.sekty.tv/2024/03/17/sekta-dvanacti-kmenu-chce-vychovat-dokonale-bojovniky-rika-mlady-muz-ktery-se-s-nimi-seznamil-v-cesku/
- www.bitterwinter.org/france-how-victims-of-cults-are-fabricated/
- www.bitterwinter.org/are-apostates-reliable-2-false-apostates/?_gl=1*7iqa64*_up*MQ..*_ga*NDU1NzYyMTQ1LjE3MjI2MzQyMTE.*_ga_BXXPYMB88D*MTcyMjYzNjkzOC4yLjAuMTcyMjYzNjkzOC4wLjAuMA..
- www.wrldrels.org/wp-content/uploads/2021/12/Richardson-Manufacturing-Consent-about-Koresh.pdf
Pridaj komentár