Stigmatizácia: Metóda, ktorá vedie ku genocíde

Pozor! Sekta! Čo cítite, keď to počujete? Cítite sa ohrození, máte strach a chcete ustúpiť, však? A určite nechcete komunikovať s tými, ktorým „vymyli mozog“.

Stigmatizácia znamená pripájanie negatívnych nálepiek jednotlivcovi, skupine ľudí alebo myšlienke s cieľom vytvoriť si voči nim negatívny postoj. Je pevne zakorenená v našom živote. Je bežné, že hovoríme: „on je hlúpy“, „ona je pomätená“ alebo „sú to sektári“. „Člen kultu“ alebo „sektár“ je v našej spoločnosti znakom hanby. Ale poznáte naozaj pravdu, ktorá sa za týmito nálepkami skrýva? Kto nás tlačí k tomu, aby sme sa takto nálepkovali, a s akým cieľom?

Stigmatizácia alebo nálepkovanie je jednou z najúčinnejších metód manipulácie verejnej mienky vytváraním negatívnych obrazov v mysliach ľudí. Len málo ľudí si uvedomuje, aké je to nebezpečné. V súčasnej spoločnosti je to metóda na dehumanizáciu jednotlivcov alebo skupín ľudí v očiach spoločnosti. Táto metóda rozdeľuje ľudí, podnecuje nenávisť voči príbuzným, priateľom, známym, a dokonca aj cudzím ľuďom. Čo je ešte alarmujúcejšie, je to metóda, ktorá z ľudí robí potenciálnych vrahov.

Nálepka, ktorá sa niekomu nalepí, sa vo vedomí ľudí vníma ako záver, akýsi ustálený názor na jednotlivca alebo organizáciu, ktorý si nevyžaduje fakty ani dôkazy. Inými slovami, prijíma sa bez premýšľania, analyzovania alebo pochopenia. Nálepka zároveň úplne ruší akékoľvek pozitívne vlastnosti zdiskreditovanej osobnosti, skupiny alebo organizácie v očiach ostatných ľudí. Stigmatizovaní jednotlivci sa stávajú terčom; sú nenávidení, opovrhovaní a vyhýbajú sa im. Zaobchádza sa s nimi s hnevom a odporom. Podvedome sa k nim pristupuje s celou škálou negatívnych reakcií: od odmietavého vyhýbania sa až po násilie vrátane vraždy.

Stačí pripomenúť hrozný príklad stigmatizácie v nacistickom Nemecku – nášivky so žltou hviezdou, ktoré boli Židia nútení nosiť počas nacistického režimu v Nemecku a v okupovaných krajinách počas druhej svetovej vojny. Tieto nášivky, zvyčajne v tvare Dávidovej hviezdy a s nápisom „Jude“ (nemecký výraz pre „Žida“), sa používali na identifikáciu, ponižovanie a izoláciu židovského obyvateľstva. „Si Žid, si príčinou nešťastia nemeckého národa“. A potom nasledovala strašná genocída.

Stigmatizácia je nebezpečná, pretože v každom okamihu sa každý môže stať vyvrheľom spoločnosti. Dôvodom na stigmatizáciu sa môže stať absolútne čokoľvek: vaša národnosť, názory, presvedčenie alebo príslušnosť k akejkoľvek komunite. Práve stigmatizácia je často základom diskriminácie – porušovania práv ľudí na základe určitých charakteristík.

V starovekom Grécku bola stigma značkou, ktorú vypaľovali na telá zločincov, zradcov a otrokov. Teraz preskúmajme, kto a za čo si v súčasnej demokratickej spoločnosti dovoľuje stigmatizovať iných. Vráťme sa k hrozným nálepkám: „kult“, „sekta“, „člen kultu“ a „sektár“. Je zaujímavé, že slovo „sekta“ pôvodne označovalo skupinu ľudí, ktorá sa oddelila od väčšieho spoločenstva. Z historického hľadiska väčšina náboženstiev a náboženských spoločenstiev začínala ako sekty.

Sekta (stredoveké latinské secta – „škola myslenia, učenia“, z latinského sequor, čo znamená „nasledovať“) je pojem (termín) používaný na označenie náboženskej, politickej, filozofickej alebo inej skupiny, ktorá sa oddelila od hlavného prúdu a zastávala opačné názory. Mohol tiež označovať organizovanú tradíciu s výrazným zakladateľom a špeciálnym učením. Slovo sekta pôvodne nemalo žiadnu negatívnu konotáciu. V klasickej latinčine tento pojem (secta – „strana, škola, frakcia“) jednoducho označoval spôsob myslenia a spôsob života.

„História používania metódy stigmatizácie pomocou nálepiek a hanebných značiek je úzko spätá s činnosťou antikultových organizácií a totalitných režimov v celej histórii ľudstva. Antikultové organizácie boli vždy horlivými bojovníkmi proti kultom a sektám a boli to práve ony, ktoré spočiatku spôsobili, že neutrálne slová nadobudli mimoriadne negatívnu konotáciu. V súčasnosti ich vedúci predstavitelia tvrdia, že sú odborníkmi na identifikáciu toho, ktoré náboženské alebo nenáboženské organizácie sú ,totalitnými sektami‘ alebo ,deštruktívnymi kultmi‘. Pridanie prídavných mien ,totalitný‘ alebo ,deštruktívny‘ k slovám ,sekta‘ a ,kult‘ dalo týmto označeniam zlovestný význam, čím sa posilnilo vnímanie ,nebezpečnosti‘ spoločenstiev, ktorým sa tieto označenia pripisujú. Upozorňujeme, že stigmatizované sú aj nenáboženské organizácie. Ak si myslíte, že antikultové subjekty bojujú len proti ,disentu‘ v rámci konkrétnych náboženských smerov, mýlite sa. Monitorujú každého z nás a zameriavajú sa na každého, kto sa odváži mať vlastný názor, kto myslí a koná inak, ako bolo predpísané. Predpísané kým? To je otázka, na ktorú sa chystáme odpovedať.“ ²

Odkiaľ vlastne pochádza antikultizmus?

Aby sme to pochopili, pozrime sa na dejiny raného kresťanstva, presnejšie povedané, konkrétne na prenasledovanie prvých kresťanov.

Mnohé rôznorodé náboženské školy, ktoré sa objavili v prvých storočiach po Kristovom príchode a takmer sa stali dominantnou formou kresťanstva, boli spoločne známe ako gnosticizmus. Pojem gnostický pochádza z gréckeho slova gnosis, čo znamená „poznanie“. Gnostik je človek, ktorý získal špeciálne poznanie a žije podľa neho. V tomto ohľade pojem gnóza nemá žiadnu negatívnu konotáciu.

Pojem gnostický získal negatívny význam, keď ho raní cirkevní otcovia použili na niektoré skupiny veriacich, ktoré boli v tom čase všeobecne známe a oddelili sa od cirkevného učenia. Do 2. storočia n. l. existovali v oblasti Stredozemného mora početné kresťanské skupiny, ktoré spadali pod názov gnostici: Gnostici boli: simoniáni, nikolaiti, ofiti, naaséni, setovci, perati, baziliáni, karpokratiáni, valentiniáni, markoziáni. Týchto označili raní cirkevní otcovia za heretikov a gnostické spisy vyhlásili za herézu. V modernej terminológii ich označovali ako „sekty“.

Heréza (z gréckeho αἵρεσις, čo znamená „voľba, smer, škola, učenie, sekta“) označuje vedomý odklon od náboženského učenia, ktoré niekto považuje za správne. Takýto odklonený smer ponúka odlišný prístup k náboženskému učeniu. Predstavitelia dvoch rôznych vetiev náboženského učenia sa tak môžu navzájom obviňovať z herézy.

Svätý Irenej z Lyonu ako prvý použil pojem heréza v negatívnom zmysle, keď hovoril o heréze Šimona Samaritána (Sk 8:9 – 24).

Svätý Irenej uvádza, že Šimonovi stúpenci sa rozšírili po celej Alexandrii, Malej Ázii a Ríme, takže „celé zástupy gnostikov sa objavili ako huby po daždi“. (Proti herézam, I, 29, 1) Je zaujímavé, že pri vytváraní negatívneho obrazu Židov ich nacisti prirovnávali k jedovatým hubám. Je to náhoda? Nepravdepodobné.

Spomedzi všetkých spomínaných rôznych gnostikov sú najznámejší valentiniáni. Ako povedal svätý Irenej, pôsobili vo vnútri cirkvi a boli ako „divá zver, ktorá sa dvíha k skoku“. Tento cirkevný otec proti nim bojoval ešte priamočiarejšie. Pripomeňme si, ako sa všeobecne bojovalo proti prvým kresťanom. Kresťanov usmrcovali, hádzali divokým zvieratám v cirkusoch, menili ich na živé pochodne, ktoré mali osvetľovať nočné slávnosti, mučili ich alebo pochovávali zaživa. Pritom masy ľudí, ktorí boli svedkami týchto zverstiev, prežívali obrovský strach, že sa stanú jednými z nich — jednými z tých, ktorí sa odvážili myslieť alebo veriť inak. To boli strašné dôsledky metódy stigmatizácie, nálepkovania alebo označovania — metódy, ktorá v súčasnosti nadobudla neuveriteľný rozsah.

V prvých storočiach nášho letopočtu boli kresťania obviňovaní zo všetkých možných i nemožných zločinov, ktoré si človek mohol predstaviť: údajne porušovali štátne zákony, ničili samotný štát a inštitúciu rodiny, dopúšťali sa zhýralosti, detskej vraždy, rúhania a ktovie čoho ešte. Boli obvinení z toho, že vyznávali inú vieru ako štátne náboženstvo. Svätý Irenej hovoril, že ľudia „nie silnej mysle a dôverčiví, najmä ženy“ boli náchylní na herézy (rôzne sektárske učenia). Sám Irenej bol často svedkom následného pokánia „zvedených“. Známy príbeh? Nie je to obraz sektára či sektárky, ktorý v mysliach ľudí formujú moderné antikultové organizácie?

„Spisy svätého Justína mučeníka a ďalších kresťanských spisovateľov 2. storočia po jeho boku, predstavujú svojou povahou apologetickú činnosť starovekej cirkvi, činnosť obrátenú navonok a zameranú proti vonkajším nepriateľom. V jeho diele hľadali neskorší cirkevní otcovia a učitelia svedectvá pravdy; v súčasnej dobe sa rímskokatolícki a protestantskí teológovia odvolávali na jeho autoritu pri riešení sporov o vyznávanie viery a pri objasňovaní otázok týkajúcich sa kánonu posvätných kníh, dejín obradov a dogiem cirkvi.“¹

„Historici zdôrazňujú skutočnosť, že to bol cirkevný antisemitizmus, ktorý určil osobitý charakter nemeckých národných hnutí, teda samotného nacizmu. Radikálny vektor proti Židom a inak zmýšľajúcim bol teda nastavený dávno pred vznikom gestapa. Je zaujímavé, že v roku 1933, hneď po svojom vzniku, začalo Gestapo preberať praktiky a vymieňať si dokumenty práve s antikultovým Apologetickým centrom. Protestantskí pastori s radikálnymi názormi neustále vyzývali gestapo, aby sprísnilo opatrenia proti Židom a disidentom.“

Keď porovnáte všetky tieto fakty, je zrejmé: nie je náhoda, že Centrum pre náboženské štúdie (CRS), ktoré v roku 1993 vytvoril A. Dvorkin (jeden z vodcov moderného antikultového hnutia, ktoré je v podstate novým nacizmom), dostalo meno po Irenejovi z Lyonu. Toto centrum vzniklo s podporou Ruskej pravoslávnej cirkvi a svojím modelom je kópiou nacistického Apologetického centra, ktoré spolupracovalo s gestapom.

Čo bolo také nebezpečné na učení, ktoré vyznávali gnostici?

„Gnosticizmus je nielen učenie o viere v existenciu Boha, ale aj cesta, ktorou sa dosahuje priame poznanie (‚gnóza‘) Boha alebo osobné spojenie veriaceho s ním. Stúpenci gnosticizmu stavali osobné duchovné poznanie (gnózu) nad ortodoxné učenie, tradície a autoritu tradičných náboženských inštitúcií.“ Jednoducho povedané, verili, že človek na spojenie s Bohom a duchovnú spásu nepotrebuje sprostredkovateľov, ako sú cirkevní otcovia. Nie je to to, o čom hovoril Ježiš?

„Vy sa však nedávajte volať: ‚Rabbi‘, lebo jeden je váš Učiteľ a vy všetci ste bratia. Ani otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš Otec, ten nebeský. Ani sa nedávajte volať vodcami, lebo len jeden je váš Vodca, Kristus.“³ Matúš 23:8-10

Porovnajme Ježišove slová s pojmom „cirkevní otcovia“

Cirkevní otcovia (gr. Ἐκκλησιαστικοί Πατέρες; v pravosláví Svätí otcovia): čestný titul používaný od konca 4. storočia na označenie skupiny významných cirkevných duchovných a spisovateľov minulosti, ktorých autorita mala osobitnú váhu pri formovaní dogmatiky, hierarchickej organizácie a bohoslužieb cirkvi, ako aj pri zostavovaní kánonu – zoznamu svätých kníh Biblie (oddeľujúceho bohoslužobne inšpirované knihy od apokryfov).

Titul (z latinského titulus, čo znamená „nápis“; „čestné postavenie“) je čestná hodnosť (napr. gróf, vojvoda), ktorá je dedičná alebo sa udeľuje doživotne jednotlivcom (zvyčajne šľachticom) na zdôraznenie ich osobitného výsadného postavenia.

Vzniká logická otázka: ktorí z nich boli skutočnými nasledovníkmi Kristovho učenia? A kto boli tí, ktorí ich brutálne vyvraždili? Je vo všeobecnosti prípustné obviňovať, prenasledovať a vyhladzovať ľudí preto, že v niečo určitým spôsobom veria?

Ďalším výrazným obdobím činnosti antikultových organizácií je obdobie inkvizície v stredoveku

Tu je to, čo o tom napísal Bertil Persson, švédsky profesor komparatívnej religionistiky, doktor teológie, vo svojej knihe Boj proti sektám⁴:

„V roku 364 sa Rímska ríša rozdelila na Západorímsku ríšu a Východorímsku ríšu, pričom každá mala svojho cisára. V roku 1054 došlo k rozkolu medzi Západorímskou cirkvou a Východokresťanskou (pravoslávnou) cirkvou. Hierarchovia Západorímskej cirkvi označili spoločenstvá Kristovho hnutia vo Východnej cirkvi za sekty. V roku 1184 boli po prvýkrát vymenovaní špeciálni policajti ,strážiaci vieru‘, ktorí mali vykonávať rozhodnutia koncilov. S cieľom raz a navždy vykoreniť heretikov bola v Ríme na štvrtom lateránskom koncile v roku 1215 zriadená inkvizícia, špeciálna inštitúcia, ktorej úlohou bolo verejné odsúdenie heretikov, ochrana cirkvi a zhromažďovanie informácií o herézach a sektách. V roku 1224 Fridrich II (cisár Svätej rímskej ríše, 1212 – 1250) schválil zákon, podľa ktorého mali byť heretici upálení na hranici. V roku 1231 pápež Gregor IX (1227 – 1241) zriadil osobitný inkvizičný súd.“

Ukazuje sa, že kresťanská pravoslávna cirkev bola pôvodne sektou a stúpenci Kristovho učenia boli sektári. Hierarchovia Západorímskej cirkvi boli horlivými bojovníkmi proti sektám a kultom, teda antikultisti, ktorí zriadili inkvizíciu a zaoberali sa prenasledovaním „sektárov“ a „členov kultov“ tým, že proti nim páchali najkrutejšie masakry.

„Bezuzdné zásahy dosiahli svoj vrchol po roku 1484, keď Inocent VIII (pápež v rokoch 1484 – 1492) vymenoval Nemcov Heinricha Kramera (1430 – 1505) a Jakuba Sprengera (1436 – 1495), mníchov dominikánskeho rádu, za ‚policajných strážcov viery‘ s osobitnou úlohou pripraviť príručku na vyhubenie čarodejníc a heretikov, ako sa v tom čase často nazývali prívrženci siekt a kultov. Traktát Malleus Maleficarum (‚Kladivo na čarodejnice‘) bol dokončený v roku 1486. Najviac sa používal v germánskych krajinách, najmä v Rakúsku a Bavorsku.“

Z toho vyplýva, že stredoveká „svätá“ inkvizícia⁵ bola prototypom antikultových organizácií. Slovo inkvizícia dodnes vyvoláva hrôzu, pretože predpokladá kruté mučenie, brutálne ponižovanie ľudí a ich upaľovanie zaživa na hranici. Krvavý teror, ktorý trval takmer tri storočia.

Mnísi boli políciou – „strážcami kresťanskej viery“, viery postavenej na Kristových prikázaniach! Kristus povedal ľuďom:

„Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa navzájom milovali; ako som ja miloval vás, aby ste sa aj vy navzájom milovali…“

Ján 13:34-35 ⁶

Ježiš priniesol učenie Lásky, ktoré má korene v slobode voľby, ktorú dal Boh každému človeku: vybrať si, čomu veriť, čomu neveriť, byť na Božej strane alebo nie. Sám Ježiš tieto prikázania nikdy neporušil, čím dal príklad svojim nasledovníkom. Ježiš hovoril o rovnosti ľudí pred Bohom. Ježiš učil nesúdiť a byť milosrdný:

„Buďte milosrdní, ako je milosrdný aj váš Otec. Nesúďte a nebudete súdení. Neodsudzujte a nebudete odsúdení. Odpúšťajte, a bude vám odpustené…“

Lukáš 6:36-38 ⁷

Ako teda mohla v srdci kresťanskej cirkvi vzniknúť inkvizícia, ktorá brutálne zavraždila obrovské množstvo ľudí len preto, že sa snažili uplatniť svoje právo byť slobodnými ľuďmi a vybrať si vlastnú cestu k Bohu?

Kto sa mohol povýšiť nad Boha tým, že porušoval Kristove prikázania, vraždil ľudí a rozhodoval, kto má žiť a kto nie? Ježiš pred takýmito ľuďmi varoval:

„Podľa toho sa dajú spoznať Božie deti a deti diabla: Ten, kto nekoná spravodlivo, nie je z Boha; ani ten, kto nemiluje svojho brata.“

1 Ján 3:10 ⁸

Kto teda boli títo kati nazývaní „svätá inkvizícia“ a v čo verili? Aj maniaci veria, že majú právo rozhodovať o tom, či si človek zaslúži žiť, alebo nie, ale sú uznávaní ako nebezpeční pre spoločnosť. Rovnako ako bol za nebezpečný uznaný fašizmus, ktorý vyhubil milióny ľudí. Prečo teda dodnes nebol antikultizmus a jeho stúpenci uznaní za nebezpečnú hrozbu pre spoločnosť a ľudské životy?

Pozrime sa na samotné korene formovania nacizmu. Opäť sa musíme vrátiť do lona cirkvi a k zakladateľovi protestantizmu Martinovi Lutherovi, ktorý bol „mimoriadne netolerantný voči iným kresťanským denomináciám a náboženským hnutiam, až požadoval trest smrti pre občanov, ktorí chápali vieru v Krista inak ako on“. Netolerancia akéhokoľvek nesúhlasu a zúrivý antisemitizmus boli charakteristickými črtami zakladateľa protestantizmu. Nasledujú jeho priame citáty: „Preto nech každý, kto môže, bije, zabíja a bodá, tajne alebo otvorene, pamätajúc, že nič nemôže byť jedovatejšie, škodlivejšie alebo diabolskejšie ako rebel. Je to tak, ako keď treba zabiť rozzúreného psa; ak ho nezabijete, on zabije vás a s vami celú krajinu.“

Luther tvrdil, že Židia sú prekliatím pre nemecký národ, a navrhoval, aby „ich synagógy alebo školy boli vypálené… na počesť nášho Pána a kresťanstva“. Tvrdil, že ak by mal pokrstiť Žida, „vzal by ho na most, zavesil by mu na krk kameň a zhodil ho do vody“. Hitler Luthera obdivoval a označil ho za najvýznamnejšieho nemeckého génia. Mnohí vedci považujú Luthera za predchodcu moderného antisemitizmu a v jeho postoji k Židom nachádzajú samotný zárodok nacistickej doktríny, pričom poznamenávajú, že Hitler „sa riadil presnými Lutherovými pokynmi týkajúcimi sa Židov“. Práve jeho pokyny naučili národných socialistov, ako zaobchádzať so Židmi a nežiaducimi náboženskými menšinami.

To však, žiaľ, nebol jediný zdroj pre formovanie nacizmu. V celých dejinách ľudstva môžeme pozorovať neustálu prítomnosť myšlienok vedúcich k vzniku fašizmu, genocídy a masového teroru. Všetky však majú jeden kľúčový spoločný bod: netoleranciu voči odlišnému názoru, slobode slova a náboženstva; a všetky vedú k boju proti sektám a kultom, teda k antikultovým organizáciám a tým, ktorí za nimi stoja.

Ďalším zdrojom myšlienok národného socializmu bol Jörg Lanz von Liebenfels (1874 – 1954), alias Adolf Josef Lanz, rakúsky politický a rasový teoretik a okultista, ktorý bol priekopníkom ariozofie. (Ariozofia je gnostické deistické náboženstvo založené na antisemitizme a rasizme.) Bol bývalým mníchom a zakladateľom časopisu Ostara, kde uverejňoval antisemitské a národovecké teórie. Je považovaný za „muža, ktorý dal Hitlerovi jeho myšlienky“.

Tu je to, čo o ňom píše Bertil Persson: „Lanz začal svoju kariéru v roku 1893, keď sa stal mníchom cisterciánskeho rádu v opátstve Heiligenkreuz pri Viedni. V roku 1899 opustil kláštor a oženil sa s bohatou židovskou vdovou. Tá o niekoľko rokov neskôr zomrela. V roku 1900 založil rád nových templárov. Zároveň sa pripojil k Schönererovmu hnutiu.“

Georg Ritter von Schönerer bol nazývaný „Hitlerovým duchovným otcom“. Od roku 1879 až do konca 19. storočia bol vplyvným vodcom najprv nemeckých nacionalistov a potom Všenemeckého zväzu. Schönerer bol radikálny antisemita a mal silný vplyv na mladého Adolfa Hitlera, ktorý ho považoval za jeden zo svojich vzorov. Schönerer požadoval vylúčenie Židov zo štátnej služby, škôl, univerzít, klubov a novín. V roku 1900 Pangermánske hnutie, ktoré viedol, požadovalo vo viedenskom parlamente, aby sa za každého vyhubeného Žida vyplatila prémia. Prednášal propagandistické heslá ako „Človek, ktorý dozrel pod chladnou oblohou, je povinný vyhubiť parazitické rasy, rovnako ako treba vyhubiť hrozivé jedovaté hady a divé dravé šelmy“ alebo iné heslá ako „Žid alebo kresťan – to je všetko jedno – v rase leží prasa“.

Schönerer bol predstaviteľom ideológie Veľkonemeckej ríše v kombinácii s radikálnym antisemitizmom, ktorý dôsledne zdôvodňoval „rasovými“ motívmi. Vyznával presvedčenie, že Rakúsko by malo byť obývané výlučne nemecky hovoriacimi obyvateľmi. Schönerer nútil svojich stúpencov, aby ho oslovovali Führer a zdravili ho výkrikmi „Heil!“.

Schönerer prebral mnohé zo svojich myšlienok od svojho staršieho nemeckého spolupracovníka Adolfa Stoeckera, protestantského nemeckého teológa, politika a dvorného kaplána.

Stoecker sa považoval za „zakladateľa a otca antisemitského hnutia“. Bol „prvý, kto urobil z antisemitizmu ústredné krédo modernej politickej strany“. Stoecker považoval židovstvo za „cudziu kvapku krvi v našom národnom tele: je to deštruktívna sila“. Tvrdil, že boj proti Židom je skutočnou rasovou vojnou, pretože „židovstvo túži po moci, chce si privlastniť náš najlepší majetok, naše kresťanské náboženstvo, kultúru a nášho nemeckého ducha“.

Takíto boli učitelia Lanza von Liebenfelsa, ktorý sa ako „náboženský a politický expert na sekty“ venoval transformácii týchto koncepcií a myšlienok do teórie, ktorú ako základ prijal Adolf Hitler a národný socializmus.

Nižšie sú uvedené myšlienky samotného Lanza von Liebenfelsa, „náboženského a politického experta na sekty“:

„Lanzovým cieľom v Ráde nových templárov bolo postaviť triedny boj proti rasovému boju a posilniť ho násilím ‚až po kastračný nôž‘. Jeho myšlienky mali umožniť vyššej triede a imperialistickým skupinám ospravedlniť ,akýkoľvek druh vykorisťovania‘. Konkrétne sa malo znovu zaviesť ,zotročenie‘ obyvateľstva a toto pravidlo sa malo presadiť ,kastráciou‘ tých, ktorí myslia inak. Lanz dôrazne odsúdil kresťanskú tradíciu súcitu a vyzval na tvrdé opatrenia proti podriadeným, vrátane ich zmiznutia. Bol najmä proti hnutiam demokracie, socializmu a feminizmu, ktoré sa usilovali o to, čo Lanz považoval za škodlivú emancipáciu znevýhodnených sociálnych vrstiev.

Lanz chcel vyriešiť ,problém‘ menejcenných rás a tried tým, že zabráni ich reprodukcii prostredníctvom nútenej sterilizácie a kastrácie. Uvažoval však aj o ich deportácii na Madagaskar alebo upálení ako obete Bohu.

Lanz bol presvedčený, že nastal čas zvrátiť vznik menejcenných rás a obnoviť pôvodnú božskosť Árijcov. Nemecko by potom prostredníctvom dobývania vytvorilo globálnu ríšu, kde by vládla aristokracia a rasovo menejcenní ľudia by boli zničení.“

Práve títo ľudia presadzujú „čistotu viery“ a „čistotu rasy“ v našej spoločnosti a práve tieto hodnoty sú základnými hodnotami antikultových organizácií.

V roku 1921 evanjelická cirkev v Nemecku založila Apologetické centrum (Apologetische Centrale), ktoré vykonávalo hektické antikultové aktivity zamerané proti rôznym sektám, kultom, spolkom a nekresťanským spoločenstvám a v podstate bojovalo proti akémukoľvek slobodnému mysleniu. Od tohto momentu začalo centrum vytvárať zoznamy takzvaných „siekt“, t. j. všetkých združení, ktoré považovalo za nebezpečné pre štátnu ideológiu. Neskôr bol tento archív odovzdaný gestapu na spoločný boj proti slobodnému mysleniu. Len čo nacisti začali spolupracovať s Apologetickým centrom, nacizmus nadobudol svoju najtvrdšiu podobu a všetci vieme, aká tragédia čakala celé ľudstvo v dôsledku činnosti takýchto „odborníkov na sekty“ v 30. a 40. rokoch 20. storočia.

Pozrime sa teraz na našu dobu a zistime, či nás história niečomu naučila.

Počnúc 90. rokmi minulého storočia až po dnešok môžeme pozorovať aktívne pôsobenie antikultových organizácií na celom svete. Jedným z najvýznamnejších vodcov antikultového hnutia v Rusku a vo svete je Alexander Dvorkin, novodobý „expert na sekty a kulty“, ktorý zaviedol pojem „totalitná sekta“ a ktorého skutoční odborníci na religionistiku označujú za typického náboženského extrémistu.

Psychiatri jasne identifikovali duševný stav tohto človeka, ktorý sa dlhé roky liečil na psychiatrickej klinike. Diagnostikovali mu maniodepresívnu psychózu, psychofyzický infantilizmus, patologický vývoj osobnosti a podozrenie na schizofréniu.

Psychiatrickým vyšetrením sa zistilo, že A. Dvorkin trpí psychotickou poruchou, ktorá spôsobuje trvalé nezvratné nesprávne vnímanie okolitej reality. V dôsledku toho sa u neho prejavuje zjavná nekonzistentnosť emócií a poruchy vôľových a duševných procesov. Odborníci dospeli k záveru, že činnosť takéhoto pacienta sa pravdepodobne neopiera o serióznu vedeckú základňu udržiavanú dlhodobými pozorovaniami alebo vyžadujúcu analytické schopnosti.

V znaleckom posudku sa tiež uvádza, že „pacient je nespôsobilý na výkon verejnej služby a na prácu vo verejných organizáciách a inštitúciách z dôvodu neschopnosti preukázať primeranú mieru zodpovednosti, podriadenosti a pracovitosti“.

Napriek odbornému záveru psychiatrov a mnohým sťažnostiam jednotlivcov a organizácií na nesprávne konanie tohto muža však zastáva funkciu vedúceho katedry sektológie na Misijnej fakulte Pravoslávnej univerzity svätého Tichona (PSTGU). Je predsedom organizácií bojujúcich proti sektám: Ruskej asociácie centier pre štúdium náboženstiev a siekt (RACIRS) a Centra pre štúdium náboženstiev v mene hieromučeníka Ireneja z Lyonu (CRS). Pôsobí aj ako podpredseda Európskej federácie centier pre výskum a informácie o kultoch a sektách (FECRIS). Okrem toho je od apríla 2009 predsedom Rady expertov pre štátnu expertízu v oblasti religionistiky pri ruskom ministerstve spravodlivosti.

Neuveriteľné, ale pravdivé: duševne chorý človek určuje primeranosť a oprávnenosť konania ľudí, ktorí sú uznaní za duševne zdravých. Človek, ktorý trpí ťažkou duševnou poruchou, rozhoduje o osude celých organizácií a spoločenstiev, pričom ich činnosť označuje za extrémistickú. Antikultové organizácie a ich vedúci, sektológ A. Dvorkin, v skutočnosti neobmedzujú svoju činnosť len na náboženské skupiny. Nižšie uvádzame typológiu subjektov „vykazujúcich znaky deštruktívnych kultov“ na základe oblasti ich pôsobenia, ako ju používajú súčasné antikultové organizácie:

• náboženské skupiny;
• komerčné skupiny;
• politické skupiny;
• pseudovedecké skupiny;
• psychoterapeutické skupiny;
• liečiteľské skupiny;
• vzdelávacie (pedagogické) skupiny;
• okultné a ezoterické skupiny.

Tituly a hodnosti A. Dvorkina znejú pôsobivo, ak neviete, čo sa za nimi skrýva. Organizácie na čele s Dvorkinom predstavujú ideologické centrum antikultizmu a v skutočnosti ideologické centrum nacizmu nového formátu. Ich aktivity vedú k podkopávaniu demokracie v mnohých krajinách, podnecujú rasovú a náboženskú nenávisť a násilie voči ľuďom a spôsobujú utrpenie, poníženie a smrť miliónov ľudí na celom svete.

„RACIRS sa rozhodol spustiť nový projekt – zverejnenie zoznamu organizácií, o ktorých vieme, že spolupracujú s totalitnými sektami. Takáto spolupráca môže mať formu ,obchodného‘ partnerstva a môže byť ešte integrovanejšia, až do tej miery, že spoločnosť je štrukturálnou jednotkou sekty.

Tento zoznam nie je ani zďaleka úplný, pretože projekt sa ešte len začal. Ak viete o takýchto prípadoch spolupráce medzi totalitnými sektami a komerčnými (aj neziskovými) organizáciami a môžete to odôvodnene dokázať, obráťte sa na jedno z centier, ktoré sú súčasťou RACIRS.“ ⁹

Nepripomína vám to niečo? Počas Stalinových represálií existovali výzvy na nahlasovanie „nepriateľov ľudu“ a v časoch nacistického Nemecka výzvy na poskytovanie informácií o susedoch, priateľoch a známych židovskej národnosti.

RACIRS (Ruská asociácia centier pre štúdium náboženstiev a siekt) je organizácia, ktorá zahŕňa regionálne centrá zaoberajúce sa problematikou totalitných siekt. Jej predsedom je A. L. Dvorkin. Jadrom RACIRS je Centrum Ireneja z Lyonu, ktoré Dvorkin vytvoril v roku 1993 s podporou Ruskej pravoslávnej cirkvi a ktoré úplne kopíruje činnosť Apologetického centra (Apologetische Centrale) založeného v roku 1921 evanjelickou cirkvou v nacistickom Nemecku. Dvorkin presne prevzal nacistické metódy a model práce takýchto centier na boj proti všetkým nesúhlasným skupinám ľudí.

V tom čase sa zoznamy zásahov na boj proti slobodnému mysleniu odovzdávali gestapu. Komu dnes odovzdáva RACIRS svoje zoznamy cieľov?

Vzhľadom na to, že v súčasnosti neexistuje právny termín ako „sekta“ alebo „kult“, je možné bezdôvodne a beztrestne obviniť osobu alebo organizáciu z toho, čo v skutočnosti nespáchala, a vytvoriť tak precedens vo verejnej mienke. Samotný Dvorkin je proti zavedeniu právneho pojmu „sekta“ alebo „kult“, pretože v prípade jeho zavedenia by bolo potrebné predložiť fakty a dokázať, že konkrétna organizácia je sektou alebo kultom a že obvinenia voči nej sú skutočne opodstatnené. Ako uviedol samotný vedúci predstaviteľ hnutia proti sektám, „tieto procesy by sme prehrali“.

„Každý človek môže bez obáv z trestu nazvať nejakú organizáciu ‚sektou‘, ak ju považuje za sektu.“ A. Dvorkin

Pre duševne chorého človeka je takáto „logika“ prijateľná. Prečo ju však akceptujú tí, ktorí sa považujú za duševne zdravých? Veď takáto svojvôľa je priamym porušením všetkých zákonov a ústavných práv občanov v demokratickej spoločnosti, najmä: slobody svedomia, náboženskej slobody a prezumpcie neviny.

Tu sa stretávame s dopadom, ktorý majú negatívne obrazy na ľudské vedomie, a manipulatívne techniky vytvárania takýchto obrazov, ktoré sa používali na manipuláciu spoločnosti po stáročia. Stigmatizácia alebo nálepkovanie je jednou z týchto techník. Vytváraním negatívnych obrazov konkrétnych osôb, spoločenstiev ľudí alebo dokonca celých národov sa neustále podnecuje nepriateľstvo a rozdelenie medzi ľuďmi na rôznych základoch, pričom najintenzívnejšie a najrozsiahlejšie nepriateľstvo sa objavuje na základe náboženského presvedčenia. Obrana „čistoty viery“ je akýmsi základným kameňom, od ktorého sa všetko začína.

Čo vidíme ako výsledok? V rámci boja za „čistotu viery“ cirkev zriadila inkvizíciu s jej nástrojmi mučenia. Z lona cirkvi vyšli duchovní a ideologickí vodcovia nacizmu. Cirkev v každej dobe požehnáva bratovražedné vojny. So svojou rigidnou hierarchiou a štruktúrou moci cirkev ničí každého, kto sa jej nechce podriadiť.

Ako je to možné? Kto vštepuje takéto myšlienky do hláv predstaviteľov náboženských organizácií? Kto manipuluje ich vedomím? Odpovede na tieto otázky zaznievajú v dokumente „IMPAKT“, kde boli na základe mnohých faktov odhalené skutočné ciele antikultových organizácií a tých, ktorí za nimi stoja.

V súčasnosti je RACIRS skutočne ideologickým centrom moderného antikultového hnutia a celosvetovým udávačom trendov jeho propagandistických metód – tých metód, ktoré svojho času viedli k vzostupu nacizmu. Predstavitelia antikultového hnutia sú členmi veľkých náboženských organizácií alebo s nimi úzko spolupracujú. Propagujú obraz „kultov“ a „siekt“ ako nebezpečných spoločenstiev. Ich zoznamy zasiahnutých osôb v súčasnosti zahŕňajú milióny ľudí na celom svete. Spôsobili už milióny ľudských obetí mučením a vraždami a ešte viac ľudských životov ovplyvnili informačným pôsobením prostredníctvom masmédií. Státisíce ľudí sú v súčasnosti väznené alebo držané v koncentračných táboroch. Ich príbehy podrobnejšie opíšeme v nasledujúcich článkoch.

„Členovia kultov a siekt sú šialení, majú vymyté mozgy, sú naprogramovaní a nebezpeční; sú to neľudia, ktorí podliehajú izolácii a zničeniu; sú to menejcenní členovia spoločnosti.“ Takýto obraz v súčasnosti aktívne šíria predstavitelia antikultových organizácií a táto nálepka sa každým dňom pripisuje čoraz väčšiemu počtu ľudí na celom svete.

Metóda nálepkovania je nebezpečným a krutým spôsobom, ako vylúčiť zo spoločnosti akéhokoľvek „ideologického nepriateľa“, či už ide o jednotlivca, skupinu ľudí alebo dokonca celý národ. Nálepka „člen kultu“ alebo „sektár“ totiž označuje cieľ, ktorý môže a má byť zničený. Dnes sa nálepky „sekta“ a „kult“, ktoré ľuďom a organizáciám beztrestne pripisujú antikultisti, podobajú nášivke so žltou hviezdou, ktoré nacisti nútili nosiť Židov. Táto stigmatizácia napokon vyústila do jednej z najtragickejších stránok ľudských dejín – holokaustu.

Zdá sa však, že história ukazuje, že sme sa nepoučili. Stránky našich dejín sa stále zapĺňajú novými tragédiami spôsobenými činnosťou antikultových organizácií. Príkladom dôsledkov tohto druhu stigmatizácie je mučenie a poprava, ktorým boli podrobení nasledovníci Falun Gong, alebo Falun Dafa (nové náboženské hnutie založené na tradičnej čínskej gymnastike čchi-kung v kombinácii s prvkami budhizmu, taoizmu, konfucianizmu a čínskej ľudovej viery).

Mučenie praktizujúceho Falun Dafa

Prečo sú títo ľudia mučení? Za to, že si vybrali určitý spôsob života, ktorý nikomu neubližuje ani nikoho neohrozuje, a že mu zostali verní? Toto sa deje v dnešnej dobe, v 21. storočí! V 21. storočí ľudia podstupujú mučenie, ktoré používala stredoveká inkvizícia, fašistické gestapo a NKVD vo svojich žalároch. Brutálne metódy násilia voči ľuďom sa za stáročia nezmenili. Tieto metódy nútia človeka podriadiť sa jedinej sile, ktorá si určuje právo kontrolovať ľudské životy a zaobchádza s ľuďmi ako s maniakmi.

Aké hodnoty pritom vyznávajú kati, ktorí predstavujú túto skrytú silu? Aký „životný štýl“ obhajujú tí, ktorí sú schopní takýchto zverstiev?

Čo nám všetkým pripravili tí, ktorí brutálne a cynicky naložili s civilistami vo Waco, keď ich najprv označili za „deštruktívny kult“ a potom zinscenovali demonštratívny masaker týchto ľudí a ich detí len preto, že si inak vykladali Bibliu? 86 ľudí, medzi ktorými bolo 25 detí vrátane dojčiat a detí mladších ako 3 roky, bolo najprv otrávených paralyzujúcim plynom (bojová chemická látka CS) a potom bol ich dom zapálený, kde uhoreli.

CS zabíja deti aj v oveľa nižších dávkach, než aké boli použité vo Waco, pričom veľké množstvá tohto plynu majú silný kŕčovitý účinok, keď sa svaly stiahnu tak, že sa lámu kosti.

• „Zástupca FBI: Pustili sme tam veľké množstvo plynu. Ich plynové masky v tom čase už museli zlyhávať.
• Pán Zimmermann: Som presvedčený, že použitie CS-plynu proti dojčatám, proti starým ľuďom s dýchacími problémami (boli tam 60 – 70-roční muži a malé deti), to je mučenie. A už vidím tie deti, ako zvracajú, kričia, pretože nie je možné, aby ste mali plynovú masku, ktorá by sadla malému dieťaťu.
• Dr. Erik Larsen: Kašľali by, dusili by sa. Pravdepodobne by boli v bezvedomí. Niektoré z nich by pravdepodobne boli mŕtve. Niektorí by boli v podstate nehybní. Možno by ešte žili, možno by ešte dýchali, ale nerobili by nič.“

Padajúce steny, zničené obrnenými vozidlami, účinne zabili niektorých davidiánov, ako to dokazujú forenzné správy. Tank opakovane prechádzal cez ich telá a trhal ich.

Ako vyhlásili antikultisti, títo ľudia boli účastníkmi nebezpečnej deštruktívnej sekty a predstavovali vážnu hrozbu pre krajinu. Preto boli najprv verejne stigmatizovaní ako členovia sekty a potom zničení.

Tlač napísala, že „zomrelo 85 členov kultu“, pričom ich ani nenazvala ľuďmi, z čoho vyplýva, že voči nim netreba pociťovať žiadnu ľútosť ani smútok.

Takto sa v súčasnej spoločnosti zaobchádza s tými, ktorí sú stigmatizovaní ako „sektári“ alebo „členovia kultu“. Po mnoho storočí pripájali antikultisti takéto nálepky tým, ktorých chceli zničiť.

Tragédia vo Waco so strašnou smrťou nevinných ľudí a ich detí je v podstate aktom genocídy, ktorý vykonali antikultisti rukami verejných orgánov a orgánov činných v trestnom konaní. Tí, ktorí tento zločin spáchali, sa nijako nelíšili od nacistov počas druhej svetovej vojny.

V našich časoch nás antikultisti nútia používať nacistické metódy na vzájomné ničenie a každým dňom lepia nálepky „totalitná sekta“ a „deštruktívny kult“ čoraz väčšiemu počtu organizácií a jednotlivcov.

Je to jasný dôkaz toho, že nacizmus nikdy nezmizol a stále aktívne pretrváva. Označujúc rôzne skupiny ľudí za „kulty“ a „sekty“, antikultisti ich tým vyčleňujú zo spoločnosti a zbavujú ich statusu ľudí. Týmito nálepkami im berú demokratické práva a slobody, čím spoločnosti oznamujú, že títo ľudia nie sú ako všetci ostatní, že môžu byť zbavení svojich práv a môže sa s nimi zaobchádzať bez rešpektu, ba dokonca s násilím. Metóda nálepkovania prakticky znamená oficiálne povolenie násilia voči ľuďom, ktorí sú podľa názoru antikultistov „neľuďmi“. Zatiaľ čo v skutočnosti sú samotní antikultisti prívrženci kultu netolerancie, neľudskosti a posadnutosti myšlienkou vlastnej nadradenosti a vyvolenosti. Tvrdia, že sú arbitrami ľudských osudov, pričom sú od nepamäti rozsievačmi nepriateľstva, nenávisti, strachu a smrti.

Dnes je antikultové hnutie dobre koordinovanou nadnárodnou teroristickou sieťou, ktorej cieľom je podnecovať nenávisť v rámci krajín aj vo svetovom spoločenstve tým, že prostredníctvom masmédií a informačného priestoru označuje určité skupiny ľudí za „kulty“ alebo „sekty“. Tieto nálepky nie sú ničím iným ako zbraňou hromadného ničenia – zbraňou, pomocou ktorej nás ako spoločnosť vedú k úplnému zničeniu demokracie a ľudských slobôd a k nastoleniu jednotného totalitného režimu na celom svete.

Kto sme?

Sme spoločnosťou označených otrokov alebo spoločnosťou slobodných ľudí? Na túto otázku si musí odpovedať každý sám a každý sa musí rozhodnúť. Čo bude vládnuť v tomto svete? Láska a milosrdenstvo, alebo tyrania a nacizmus? O tom musíme rozhodnúť všetci spoločne. Zverejňovaním pravdivých informácií o činnosti antikultových organizácií budeme môcť zbaviť svet toho najhroznejšieho druhu teroru.

---

Zdroje:

1. www.gnosis.study/library/%D0%9A%D1%80%D0%B8%D1%82%D0%B8%D0%BA%D0%B0/RUS/%D0%98%D1%80%D0%B8%D0%BD%D0%B5%D0%B9%20%D0%9B%D0%B8%D0%BE%D0%BD%D1%81%D0%BA%D0%B8%D0%B9%20-%20%D0%9F%D1%80%D0%BE%D1%82%D0%B8%D0%B2%20%D0%B5%D1%80%D0%B5%D1%81%D0%B5%D0%B9.pdf
2. www.de.m.wikipedia.org/wiki/J%C3%B6rg_Lanz_von_Liebenfels
3. www.biblegateway.com/passage/?search=Matthew+23%3A8-10&version=NKJV
4. www.booklooker.de/B%C3%BCcher/Bertil-Persson+The-Fight-against-Sects/id/A02F8J1701ZZf
5. www.en.wikipedia.org/wiki/Inquisition
6. www.biblegateway.com/passage/?search=John+13%3A34-35&version=NKJV
7. www.biblegateway.com/passage/?search=Luke+6%3A36-38&version=NKJV
8. www.biblegateway.com/passage/?search=1+John+3%3A10&version=NIV
9. www.andronnik26.livejournal.com/17334.html
10. www.whem.org/death/map/d_list08.html