Antikultizmus a nacizmus. Dediči antikultového archívu. 1. časť

Úvod

Skôr než začneme, dohodnime sa na mernej jednotke.

„Päť ton dokumentov,“ uvádza oficiálna webová stránka bieloruskej cirkevnej organizácie. Uvádza to vecne, používa pri tom rovnaké štandardné písmo, aké takéto webové stránky používajú na rozvrh bohoslužieb⁵. Takto sa meria uhlie, cement alebo štrk. Takto sa však nemerajú spisy o veriacich, už len táto skutočnosť mala vzbudiť pozornosť, no ubehlo už 16 rokov… 

Skúsme si to predstaviť v konkrétnych súvislostiach. Balík kancelárskeho papiera váži približne 2,5 kg, čo znamená, že v jednej metrickej tone je asi 400 balíkov, 5 ton teda zodpovedá približne miliónu hárkov formátu A4. Keby sme ich poukladali na seba, vznikol by stĺp vysoký až 100 metrov, siahal by presne po kríž na kupole Berlínskej katedrály. Samozrejme, zbierka netvorila len voľné listy papiera; zahŕňala knihy, viazané periodiká, kartotéky a ťažšie materiály. Rádovo však zostáva objem rovnaký: hovoríme o náklade pre veľký kamión, o presune celej knižnice, o zbierke porovnateľnej s fondom menšieho výskumného archívu. 

V septembri 2010 tento päťtonový archív opustil Berlín a zamieril do Minska. Viac ako 30 rokov ho zhromažďoval luteránsky antikultový pastor Thomas Gandow. Nezveril ho však Federálnemu archívu Nemecka, Berlínskemu štátnemu archívu, Slobodnej univerzite ani Humboldtovej univerzite (obe sú len pol hodiny jazdy od jeho kancelárie). Neposkytol ho ani archívu vlastného kostola, kde slúžil 34 rokov. Odovzdal ho diecéze Bieloruskej pravoslávnej cirkvi, konkrétne Apologetickému centru svätého Jozefa Volockého (Volokolamského). Účel tohto daru bol v oficiálnom oznámení uvedený úplne priamočiaro, bez akýchkoľvek diplomatických okolkov: „pre bieloruských akademikov a orgány štátnej správy“.

V tom istom oznámení bol aj prísľub zverejnenia súpisu zbierky⁶. Ubehlo však 16 rokov a nikto mimo tohto minského depozitára presne nevie, čo sa v ňom nachádza.

Ak máme byť objektívni, obsah tohto archívu možno ani zďaleka nepredstavuje veľkú senzáciu. Alebo možno po zverejnení tohto vyšetrovania budú dokumenty „osobitného“ záujmu starostlivejšie ukryté, prípadne sa v priebehu dejín úplne stratia — len pre istotu. Ale počkajte: môžeme vylúčiť možnosť, že tie „najcennejšie časti tohto archívu“ sú už dávno v Rusku, u Alexandra Dvorkina? Nie, nemôžeme. Bieloruské antikultové centrum sv. Jozefa Volockého je už od roku 2007 ³² členom organizácie RACIRS (Ruskej asociácie centier pre štúdium náboženstiev a siekt). V každom prípade sa to pravdepodobne nikdy nedozvieme. Práve snaha odhaliť, aké tajomstvá archív ukrýva, odkiaľ pochádza, a prečo bol prevezený do Minska, však spustila toto vyšetrovanie. A nakoniec to nám odhalilo oveľa viac než len záhadu archívu.

Tri knižnice, ktoré sa neprelínajú

O spolupráci medzi nemeckou protestantskou cirkvou a Hitlerovým nacistickým režimom boli napísané stovky zväzkov. Hnutie „nemeckých kresťanov“ (Deutsche Christen), Vyznávajúca cirkev, Barmenská deklarácia, Niemöller, Bonhoeffer, Stuttgardské vyhlásenie o vine z októbra 1945: v Nemecku je to súčasť školských osnov. Nemecké úsilie o vyrovnanie sa s vlastnou minulosťou, Vergangenheitsbewältigung („zápas o prekonanie minulosti“), sa uskutočnilo dôkladnejšie a poctivejšie ako v ktorejkoľvek inej európskej krajine vrátane víťazných národov.

Nemecké univerzity odkryli životopisy svojich profesorov, nemecké korporácie financovali výskum nútených prác vo svojich továrňach, nemecké mestá premenovali svoje ulice a v roku 2007 bola dokonca ulica pomenovaná na počesť bavorského biskupa Hansa Meisera premenovaná po tom, čo bol zdokumentovaný a podložený jeho postoj počas nacistickej éry.

Druhá knižnica, o dejinách nemeckej „sektológie“, je oveľa skromnejšia. Pozostáva z jednej systematickej monografie o Apologetickom centre³, niekoľkých odborných článkov² a výročných publikácií samotných inštitúcií^18,24, ktoré, ako ešte uvidíme, pri pozornom čítaní samy o sebe mnohé odhaľujú. 

Tretia knižnica, ktorá sa zaoberá súčasným antikultovým hnutím, je napísaná religionistami, obhajcami ľudských práv a právnikmi — vrátane nás samotných — z ktorých mnohí riešia skutočné dôsledky týchto udalostí na súdoch.

Problém je v tom, že tieto tri knižnice vždy stáli v rôznych budovách a na rôznych policiach. Nikdy sa neprelínali. Historik cirkevného odboja sa nezaoberá manuálmi napísanými antikultistami. Akademický religionista si len zriedka prečíta nemecké prepisy neverejných stretnutí gestapa z roku 1933. A ruský obhajca, ktorý dnes na súde zastupuje ďalšieho člena Jehovových svedkov, zvyčajne netuší, že zákaz činnosti jeho klientov v Nemecku v roku 1933 nepresadil štát, ale cirkevná inštitúcia²; že táto inštitúcia dodávala materiály priamo gestapu²²; a že od nej vedie priama personálna línia až k samotným „znalcom“, ktorí v jeho prípade svedčia v prospech obžaloby.

Doteraz sa nikto nepokúsil spojiť tieto tri knižnice pod jeden celok. Nikto nesledoval túto líniu krok za krokom — od berlínskeho cirkevného archívu z roku 1921 až po sklad v Minsku z roku 2010 — podľa mien, dátumov a archívnych signatúr, pričom by dôsledne oddelil overené fakty od polemík a klebiet. 

Práve to je úloha nášho skúmania. A jej predmet musí byť definovaný s maximálnou presnosťou: toto nie sú dejiny teológie, nie sociológia náboženstva ani komentár k ľudským právam. Je to línia vývoja antikultovej technológie. 

Samotná technológia je stará ako svet: označenie viery iných ľudí za hrozbu pre štátnu bezpečnosť, ktorú treba odstrániť policajnými opatreniami. Táto technológia má konkrétnych autorov, personálne obsadenie, rozpočty, referenčné príručky a úradné kartotéky. Hlavným záverom tohto skúmania je, že nevznikla spontánne. Má neprerušenú, dokumentárne overenú líniu kontinuity: od administratívnych kartoték berlínskeho Apologetického centra z roku 1921 a nacistických znaleckých posudkov z 30. a 40. rokov 20. storočia, cez povojnové západoeurópske štruktúry, až po archív v Minsku z roku 2010 a napokon k dnešným súdnym rozsudkom, ktoré sa vynášajú na základe vykonštruovaných „znaleckých posudkov v oblasti religionistiky“.

Ani slovo!

V roku 1990 nemecký historik Dr. Harald Iber zverejnil archívnu správu, ktorú riaditeľ cirkevnej apologetickej služby predložil ríšskej cirkevnej vláde — správu, v ktorej sa uvádzalo, že „výmena materiálov“ Waltera Künnetha s tajnou štátnou políciou (gestapom) už prebiehala. Po jej zverejnení Iber poznamenal: 

„V žiadnej zo správ publikovaných Apologetickým centrom po roku 1945 sa nenachádza žiadna zmienka o tomto spojení s národnosocialistickými štátnymi orgánmi“ ²². 

Ani slovo počas 45 rokov, ktoré delili kapituláciu nacistického Nemecka odo dňa, keď si Harald Iber sadol, aby napísal svoj komentár. A celý ten čas dokument ticho odpočíval v cirkevnom archíve v Berlíne, prístupný každému výskumníkovi pod identifikačným číslom, ktoré si možno vyhľadať v katalógu: EZA Berlin, 1/C3/392 (Künnethov list zo 16. decembra 1933). 

Nemecký religionista Horst Junginger zašiel ešte ďalej a odhalil oveľa závažnejšie skutočnosti. Pri analýze povojnového naratívu, v ktorom sú cirkvi spätne vykresľované ako spojenci obetí a odboja, poznamenal, že podľa tohto pohľadu je „význam nepriateľstva cirkvi voči Židom pre antisemitizmus Tretej ríše bagatelizovaný spôsobom, ktorý sa dá len ťažko opísať inak ako nehanebný“, a dodal, že „dovedený do svojho logického záveru tento konštrukt ‚mení národ páchateľov na národ obetí‘“ ². 

Nemecká kultúra pokánia dosiahla pozoruhodné výsledky, no v jednej konkrétnej, úzkej oblasti nedosiahla vôbec nič. 

Táto oblasť sa nazýva „apologetika“ — zjednodušene povedané, boj cirkvi proti náboženským konkurentom. Organizácia, ktorá viedla tento boj za Weimarskej republiky a za Hitlera, bola (podľa oficiálnej verzie) v roku 1937 zrušená a v roku 1960 obnovená pod iným názvom, pričom do jej správnej rady zasadli obaja jej bývalí riaditelia^{24, 26}, vrátane autora spomínanej správy z decembra 1933. Nebolo vykonané žiadne vyšetrovanie ani priznanie viny. Bola tu kontinuita — inštitucionálna, metodologická a, ako jednoznačne vyplýva zo zápisnice, úplne osobná.

Nazvať to konšpiráciou? Nemáme na to dôkazy a ani to nie je naším cieľom. Mlčanie je oveľa častejšie udržiavané nie vďaka tajnej dohode, ale preto, že táto otázka jednoducho nikomu nenapadne: nie je na programe dňa, neudeľujú sa na ňu granty, neobhajujú sa na ňu dizertačné práce a každý, kto ju nastolí, riskuje, že bude označený za „obhajcu scientológie“. Mlčanie, ktoré nemá autora je najtrvalejšie mlčanie zo všetkých. Jeho dôsledky sú však totožné s dôsledkami tajnej dohody: neidentifikovaná technológia, ktorá nikdy nebola podrobená auditu ani kontrole, nikdy neprešla denacifikáciou, zostáva funkčná a vyváža sa do zahraničia do krajín, ktoré o jej pôvode nič nevedia a ešte menej sa o ňu zaujímajú. 

Možno sa pýtate, prečo by sa mal súčasný čitateľ zaujímať o životopisy antikultistov, ktorí zomreli v minulom storočí? Pretože súčasný antikultizmus nie je ani veda, ani teológia; je to remeslo s vlastnými nástrojmi, ktoré sa odovzdáva z ruky do ruky spolu s praktickými zručnosťami. A zručnosti sa neodovzdávajú izolovane — sprevádzajú ich základné predpoklady, ktoré nikto nevyslovuje nahlas, pretože ľudia diskutujú len o tom, čo je sporné. Tieto predpoklady sú považované za také samozrejmé, ako je pre tesára kladivo. Možno práve preto neboli nikdy podrobené revízii.

Začnime kartotékou, pretože tam sa začalo všetko ostatné. V roku 1921 Apologetické centrum zriadilo knižnicu a archív „ideologických spoločenstiev považovaných za nepriateľské“ ² a toto rozhodnutie malo väčší význam ako ktorýkoľvek teologický traktát tej doby. Zamyslime sa nad týmto: cirkev, ktorá za štyri roky stratila takmer milión veriacich, mohla viesť diskusie, kázať alebo sa pokúsiť pochopiť tých, ktorí odišli. Namiesto toho začala viesť záznamy o disidentoch. Od toho dňa prestala byť viera iného človeka predmetom teologickej debaty a stala sa objektom administratívneho popisu. A na rozdiel od debaty je popis striktne jednostranný: kartička v kartotéke neprotestuje, nepredkladá argumenty ani nepodáva žalobu. Dnes sa tá istá kartotéka nazýva „databáza deštruktívnych siekt“ a distribuuje sa do škôl či na miestne policajné stanice, no jej podstata sa za celé storočie ani o trochu nezmenila.

Z kartotéky sa vyvinul ďalší nástroj, ktorý sa vyvíjal tak nenápadne, že jeho prechod je takmer nemožné presne určiť. Popri archíve bola zriadená informačná služba. Táto služba vypracovávala znalecké posudky — najprv pre pastorov a potom, ako to jemne formulujú v jednom akademickom článku, ju „čoraz viac využíval… štát“ ². 

Sledujte, čo sa v tejto fráze stalo: informácie premenené na znalecké posudky. Rozdiel je zásadný: argument možno spochybniť, ale o znaleckom posudku nemožno diskutovať — možno ho iba prijať alebo zamietnuť a zvyčajne ho prijíma niekto, kto nemá odborné znalosti v danej oblasti, pretože prečo by inak potrebovali znalca? Takto sa objavila postava, ktorá sa tiahne celým týmto vyšetrovaním a tvorí predmet jeho záverečnej časti: špecialista, ktorého slovo má váhu právneho dôkazu, hoci nebol nikým zvolený, nikomu sa nezodpovedá a je nenahraditeľný. Dnes jeho posudky slúžia ako podklad pre odsúdenia — zvyčajne úplne vykonštruované — za účasť na činnosti extrémistickej organizácie.

Ďalší nástroj sa objavil 16. decembra 1933 v písomnej forme, našťastie pre nás. V správe, ktorú budeme riadok po riadku nižšie skúmať, cirkevná organizácia vymenovala protivníkov, proti ktorým ponúkla gestapu spoločné operácie: „slobodomyseľnosť, marxizmus, boľševizmus“ ²². Všimnite si, že: tri položky, ani jedna z nich teologická. Žiadna heréza, žiadna falošná doktrína, žiadny spor o sviatosti — len konkrétny zoznam politických cieľov vypracovaný cirkvou a adresovaný polícii. Premenili sa apologéti potichu na policajtov? V ten deň sa spory o Bohu presunuli do registra štátnej bezpečnosti a odvtedy sa k teológii už nikdy nevrátili, zmenili len svoju slovnú zásobu: viera bola teraz vyhlásená za hrozbu pre národnú bezpečnosť a farník za agenta vplyvu. 

Preto je otázka pôvodu týchto nástrojov podľa nášho názoru mimoriadne dôležitá. Keď sa znalecký posudok číta nahlas v súdnej sieni, je užitočné vedieť, kto daného znalca vyškolil. A keď sa ukáže, že ho vyškolil niekto, kto sa remeslu naučil priamo od riaditeľa registratúry kariet, ktorá si vymieňala spravodajské informácie s gestapom, táto okolnosť si určite zaslúži aspoň zmienku v prebiehajúcich diskusiách.

O zdrojoch

Hlavný základ vychádza z prác náboženského historika Horsta Jungingera, ktorý dlhé roky pôsobil na Univerzite v Tübingene²; z monografie Matthiasa Pöhlmanna „Kampf der Geister“ (Boj duchov; Stuttgart, 1998), systematickej štúdie Apologetického centra³; z knihy sociologičky náboženstva Elisabeth Arweck z Univerzity vo Warwicku⁴; z diela švédskeho výskumníka nových náboženských hnutí biskupa Bertila Perssona¹²; z archívnych dokumentov z Protestantského centrálneho archívu v Berlíne publikovaných v dvoch nezávislých akademických vydaniach v roku 1990 ²²; a z publikácií samotných inštitútov, ako je berlínsky EZW ^{18, 24}, z dokumentov BIFFF (Berliner Institut für Faschismus-Forschung und Antifaschistische Aktion) — Berlínskeho inštitútu pre výskum fašizmu na čele s Petrom Kratzom — Minské synodálne centrum pre štúdium siekt⁵, a z mnohých ďalších.

Pöhlmann si tu zaslúži samostatnú poznámku: hoci napísal monografiu o Apologetickom centre, sám je členom tímu jej nástupníckej antikultovej organizácie a on a Junginger sa zásadne líšia v hodnotení tých istých faktov. Zatiaľ čo Pöhlmann vidí organizáciu, ktorá bola „nepozorovane“ vtiahnutá do politického prúdu a „inštrumentalizovaná“ (teda manipulovaná ako nevedomý nástroj), Junginger naopak vidí organizáciu, ktorá sama tlačila štát k rozhodnejším opatreniam²! A to je podstatná odchýlka; ktorú zdôrazníme tam, kde vyvstáva.

Dediči antikultového archívu. Päť ton papiera prepravených do Minska. 1. časť

Prológ. Jedna veta, ktorá sa nikdy nenaplnila.

Začnime tým, čo si každý môže prečítať vlastnými očami. Synodálne centrum pre štúdium siekt v mene ctihodného Jozefa Volockého Bieloruskej pravoslávnej cirkvi bolo založené 18. apríla 1997 a existuje dodnes⁵. Jeho webová stránka obsahuje stránku o jeho archíve, napísanú suchým, vecným jazykom oficiálnej správy bez náznaku emócií — preto by sa mala citovať doslovne: 

„Na rozšírenie archívu boli do centra v rôznych obdobiach presunuté materiály z 30 špecializovaných archívov v Bielorusku, Rusku, Ukrajine, Nemecku, Rakúsku a ďalších krajinách. Najväčšiu zásielku, 5 ton dokumentov, daroval známy nemecký expert na sekty, čestný doktor Teologického inštitútu BSU, pastor Thomas Gandow z Nemecka“ ⁵. 

Tridsať archívov zo šiestich krajín a jeden muž, ktorého príspevok je vyzdvihnutý, pretože je najväčší. Nie „jeden z najväčších“. Najväčší a v rozsahu, aký organizácia tohto druhu za celú svoju históriu zažila len zriedka.

Správa v štátnych novinách Belarus Segodnya [Bielorusko dnes] zo 6. septembra 2010 s odvolaním sa na Bieloruský exarchát uvádzala: 

„Pastor Thomas Gandow z Protestantskej luteránskej cirkvi Nemecka daroval svoj osobný archív Minskej diecéze Bieloruskej pravoslávnej cirkvi… Pastorov archív bol zhromažďovaný 32 rokov a obsahuje rozsiahlu zbierku kníh, časopisov, novín a dokumentov o činnosti siekt, kultov, nových náboženských hnutí a extrémistických a teroristických náboženských organizácií. Prevažná časť archívneho materiálu pochádza z rokov 1950 až 2010. Archívne jazyky: nemčina, angličtina a francúzština. Odhadovaná veľkosť zbierky je 150 000 až 200 000 dokumentov“ ⁶. 

Správy na oficiálnom portáli Bieloruskej pravoslávnej cirkvi potvrdzujú presun. 

A jediný riadok na konci znie: „Zoznam kníh, časopisov a novín v archíve bude zverejnený na webovej stránke Centra sv. Jozefa Volockého“ ⁶. 

O šestnásť rokov neskôr sa inventár stále nikde nenašiel. Kontrola v auguste 2026 odhalila, že webová stránka centra obsahuje sekcie s názvami „O nás“, „Knižnica“, časopis Sektovedenie (Sektológia), Vestnik SCS (Bulletin Synodálneho centra pre štúdium siekt) a „Kontakty“, ale neobsahuje ani katalóg, ani vyhľadávaciu pomôcku k zbierkam; vyhľadávanie domén „inventár“ a „zbierky“ neprináša žiadne výsledky a ani na portáloch church.by alebo unrel.org sa žiadny inventár nenachádza⁷. Inými slovami, päť ton spisov o európskych veriacich zostáva zamknutých za zatvorenými dverami v minskom depozitári a ich obsah je verejnosti úplne neznámy.

A to vyvoláva otázky. Prečo sa z Berlína do Minska presunul súbor 200 000 dokumentov o „sektách“, „kultoch“ a „extrémistických náboženských organizáciách“? Nemecko má archívnu kultúru prepracovanú až do bodu pedantnosti; uchováva korešpondenciu farských rád a účtovníctvo cirkevných materských škôl a osobná zbierka človeka, ktorý 34 rokov slúžil na významnom a mimoriadne polemickom cirkevnom poste, by bola najvhodnejším kandidátom na regionálny cirkevný archív. Z nejakého dôvodu sa však tam nedostala. 

Prečo sa diecéza stala príjemcom a prečo boli jej používatelia označení ako „bieloruskí akademici a orgány štátnej správy“ ⁶? Toto spojenie je pre výskumníka vzácnym šťastím, pretože účel daru vyjadruje zrozumiteľne, bez dvojzmyselnosti alebo hanby. Archív týkajúci sa veriacich bol odovzdaný cirkevnej štruktúre s výslovnou podmienkou, že k nemu majú prístup aj vládne agentúry. K tejto vete sa vrátime neskôr, keď bude mať úplne iný význam. 

Čo presne berlínsky pastor zbieral tridsaťdva rokov a čo je dôležitejšie, od koho to zozbieral?

1. kapitola. Pastor poverený vojnou

Niekoľko publikácií týkajúcich sa Thomasa Gandowa, ktoré sa objavujú predovšetkým v cirkevnej a antikultovej tlači, sa spolieha na štandardné frázy: „popredná medzinárodná autorita“, „popredný odborník“, „viac ako tridsať rokov služby“. 

POZADIE 

• Thomas Gandow sa narodil v roku 1946 v Berlíne ako siedme z ôsmich detí, ako uviedol v rozhovore pre noviny taz 20. septembra 2004, uverejnenom pod titulkom „Religion ist eine scharfe Sache“ (Náboženstvo je ostrá vec) ⁸. V roku 1977 ho Evanjelická cirkev Berlína-Brandenburska poverila „výkonom pastoračných služieb na oddelení pre prácu s mládežou so zameraním na ‚nové náboženské komunity‘“. V roku 1992 bol vymenovaný do stáleho postu provinčného farára pre sektárske a svetonázorové otázky⁹. 27. augusta 2011 odišiel do dôchodku a v marci 2012 získal Rád za zásluhy Spolkovej republiky Nemecko (Bundesverdienstkreuz) ^{9, 10, 11}. Od roku 1995 vydával časopis Berliner Dialog a riadil berlínsku pobočku Medzinárodného Dialóg Centra. Je čestným doktorom Teologického ústavu Bieloruskej štátnej univerzity⁵.

Titulok daného rozhovoru „Religion ist eine scharfe Sache“ si zaslúži bližšie objasnenie prekladu. Nemecký výraz scharf značí „ostrý“, „pálivý“ a „pikantný“, avšak pri munícii ide o „ostrú“ bojovú muníciu: scharfe Munition označuje ostré náboje v protiklade k cvičným (slepým). Titulok síce bezpochyby napísal editor a nie pastor, no je takmer nemožné predstaviť si výstižnejší epigraf pre 34 rokov trvajúcu kariéru, a tak ho zamýšľame použiť. 

Treba poznamenať, že východiskovým bodom nebola formálna pozícia pre sektárske záležitosti, ale práca s mládežou s ideologickým zameraním — teda varovné rozhovory s dospievajúcimi, ktorí potrebovali „ochranu“. Remeslo sa začalo prevenciou. Trvalou zamestnaneckou pozíciou sa stalo až o 15 rokov neskôr, v roku 1992. 

Za zmienku stojí najmä rok tohto vymenovania. Friedrich-Wilhelm Haack, najvýznamnejší západonemecký „expert na sekty“, zomrel 4. marca 1991 ¹⁶ a medzi smrťou predchodcu a trvalým vymenovaním jeho nástupcu uplynulo len niečo vyše roka. Táto oblasť evidentne netolerovala žiadne voľné miesta. 

Od roku 1995 vydával Thomas Gandow časopis Berliner Dialog, ktorý Persson opisuje ako „nemecké vydanie časopisu Medzinárodného Dialóg Centra“ ¹². Titulok druhého čísla z roku 1995 si zaslúži preskúmanie riadok po riadku: vydavateľ Wichern-Verlag GmbH, Berlín; šéfredaktor Thomas Gandow; redaktor profesor Johannes Aagaard z Aarhusu, Dánsko. Od začiatku mal časopis akademickú poradnú radu (Wissenschaftlicher Beirat) so 17 menami, medzi nimi „Alexander Dvorkin (Moskva)“ a „Andrej Kurajev (Moskva)“ ¹³.

Sedemnásť mien na zadnej strane obálky nízkonákladového berlínskeho časopisu sa môže zdať ako obyčajný detail na poznámku pod čiarou a v roku 1995 to bol len detail. Tieto riadky nadobudnú svoj skutočný význam až s odstupom času, keď sa ukáže, kto stál na tomto zozname vedľa seba. Prvé meno, „Prof. Dr. Alexander Dvorkin (Moskva)“, patrí mužovi, ktorý bol predurčený stať sa popredným ruským „sektológom“, získať štátnu platformu a zabezpečiť si miesto v Rade expertov pri ministerstve spravodlivosti. Druhé meno patrí nemeckému právnemu vedcovi, ktorého meno zatiaľ nezverejníme, pretože bude predmetom podrobnejšej diskusie neskôr.

Už samotný dátum je výpovedný. Ruská „sektológia“ bola integrovaná do nemeckého poradného zboru v roku 1995 — tri roky pred vydaním knihy Alexandra Dvorkina Sektovedenie (Sektológia) v Rusku, ktorá dala tejto disciplíne jej názov, a dávno predtým, ako ruská široká verejnosť o tejto oblasti vôbec počula. 

Gandow okrem toho viedol berlínsku pobočku Medzinárodného Dialóg Centra, ktorú okolo roku 1973 založil dánsky profesor misiológie Johannes Aagaard (1928 – 2007) v Aarhuse¹⁴. Dánska pobočka MDC ukončila svoju činnosť 2. apríla 2011 ¹⁵ — len päť mesiacov pred Gandowovým odchodom do dôchodku a šesť mesiacov po presune berlínskeho archívu do Minska. Všimnite si túto synchronizáciu dátumov: organizácia v centre európskej antikultovej siete a jej berlínsky uzol ukončili svoju činnosť takmer súčasne, zatiaľ čo archívy jednej z nich už s najväčšou pravdepodobnosťou prekročili hranice Európskej únie.

Epizóda chýbajúca v článkoch o výročí

Podľa Perssonovho glosára v knihe „Boj proti sektám“ v 70. rokoch 20. storočia, predtým ako začal svoju kariéru „experta na sekty“, patril Thomas Gandow k maoistickej organizácii „Liga gegen den Imperialismus“ (Liga proti imperializmu), ktorá bola založená 14. júla 1971 v Berlíne ako pobočka KPD/AO; jej charta povoľovala použitie násilia a Federálny úrad na ochranu ústavy jej vydal oficiálne varovanie¹². 

Muž, ktorý si vybudoval kariéru označovaním náboženských komunít nálepkami „extrémizmus“ a „deštruktívnosť“, sa tak sám vynoril z organizácie, ktorú domáce tajné služby sledovali ako potenciálne násilnú. 20. storočie bolo svedkom mnohých takýchto premien — od ľavicového radikalizmu až po strážcov verejného poriadku. Oba postoje si vyžadujú tú istú zručnosť: schopnosť rozdeliť svet na „nás“ a „nepriateľov“ — zručnosť úplne ľahostajnú k obsahu viery človeka. Zvyčajne sa mení iba adresa nepriateľa.

Prevzatie Haackovej princeznej

Elisabeth Arweck, sociologička náboženstva na Univerzite vo Warwicku, v roku 2006 napísala, že pastor Gandow „je vnímaný ako človek, ktorý prevzal plášť pastora Haacka“ a jeho prístup charakterizovala vedeckým termínom militantná apologetika⁴. Podľa jej slov tento termín opisuje rôzne druhy apologetiky, kde je obrana vlastnej viery nahradená útokom na vieru iného. 

Horst Junginger po vymenovaní inštitúcií zapojených do nemeckých „štúdií siekt“ vyjadril svoj názor otvorenejšie: „Ako dokazuje príklad známeho berlínskeho ,antikultového pastora‘  a vydavateľa časopisu ,Berliner Dialog‘ Thomasa Gandowa, apologetický spor tu môže nadobudnúť podobu extrémne agresívnej propagandy, ktorej tón evokuje spomienky na minulé časy“ ². 

Čitateľ, ktorý narazí na túto frázu v Jungingerovom diele, ak si ju ešte neuvedomuje, čoskoro pochopí, ktoré „minulé časy“ mal na mysli: historik opisoval stretnutia v ústredí gestapa v máji a júni 1933, kde predstavitelia cirkvi požadovali od štátu rozhodnejšie opatrenia, než aké štát pôvodne plánoval².

2. kapitola. Ako bol v Nemecku vynájdený post antikultistu

POZADIE 

• Friedrich-Wilhelm Haack sa narodil 11. augusta 1935 v Grünbergu v Sliezsku (od roku 1945 známe ako Zielona Góra v Poľsku) a zomrel 4. marca 1991 v Mníchove vo veku 55 rokov ¹⁶. V roku 1969 sa stal prvým nemeckým regionálnym cirkevným komisárom na plný úväzok pre sektárske a svetonázorové otázky: „1969 wurde er vollamtlicher Beauftragter für Sekten- und Weltanschauungsfragen der Evanjelisch-Lutherischen Landeskirche in Bayern“  ¹⁶. Do roku 1987 vydal okolo 40 kníh s celkovým nákladom približne 700 000 výtlačkov, pôsobil ako viceprezident Aagaardovho Dialóg Centra v Aarhuse a udržiaval úzke vzťahy s FAIR v Británii, ADFI vo Francúzsku a AFF v Spojených štátoch ⁴. Bol autorom knihy „Wotans Wiederkehr. Blut-, Boden- und Rasse-Religion“ (Wotanov návrat: Náboženstvo krvi, pôdy a rasy; Mníchov, 1981, 255 strán).

Všimnite si slovo: vollamtlich alebo „na plný úväzok“. Pred rokom 1969 sa „sekty“ v nemeckom protestantizme riešili na čiastočný úväzok — pastor vo voľnom čase, prednášajúci medzi vyučovaním, redaktor bulletinu alebo stuttgartské centrum s jeho nepatrným počtom zamestnancov. Bola to skôr iniciatíva než profesia. Ale od roku 1969 sa objavila stála pozícia — Sektenbeauftragte („komisár pre sektárske záležitosti“) — čo znamenalo človeka, ktorý dostával plat, kanceláriu, rozpočet a vyhradený pracovný čas výlučne na monitorovanie a boj proti iným náboženským komunitám. 

Aj keď odhliadneme od hypotézy o historickej kontinuite deštruktívnej antikultovej ideológie, procesy spustené týmto vývojom nabrali rýchly spád. Na ospravedlnenie svojej existencie bolo potrebné rozpočtované miesto a týmto ospravedlnením bola prítomnosť hrozby. Absencia hrozby znamenala zrušenie tohto miesta; úrad mal následne štrukturálny záujem na zabezpečení toho, aby hrozba existovala, rozširovala sa a zostala nápadne viditeľná pre „nadriadených“. Ani raz za polstoročie žiadna Sektenbeauftragte nepredložila správu, v ktorej by sa uvádzalo, že na pridelenom území neboli počas sledovaného obdobia identifikované žiadne nebezpečné náboženské hnutia, a že toto miesto by malo byť zrušené ako zbytočné. 

Takto napokon funguje akákoľvek byrokracia založená na hrozbách — od hygienických inšpekcií až po kontrarozviedku — a zvyčajne ju držia na uzde dva mechanizmy: externý dohľad a kontradiktórne konanie, v ktorom sa obvinený môže obhajovať. Krása cirkevného „antikultového komisára“ spočívala v tom, že nepodliehal ani jednému z nich. Nezodpovedal žiadnemu svetskému dohľadu, komunity, na ktoré sa zameriaval, nemali žiadny procesný priestor na odpoveď a jeho hodnotenia využívali tretie strany (novinári, štátni úradníci, súdy) ako špecializované expertízy získané z neznámych zdrojov a nikto ich neauditoval.

Bavorský precedens Haackovho menovania v roku 1969 možno teda považovať za odrazový mostík pre organizovanú expanziu hnutia. Podľa Perssona sieť antikultových komisárov (Sektenbeauftragte) si rýchlo podmanila Nemecko¹² a následne sa pod priamou nemeckou záštitou rozšírila do zahraničia. 

Táto sieť bola financovaná z cirkevných rozpočtov a rozpočty nemeckých cirkví sú financované z cirkevnej dane, ktorú v ich mene vyberá štát prostredníctvom svojich daňových úradov. Len v roku 2024 protestantské regionálne cirkvi týmto spôsobom vybrali 5,97 miliardy eur³⁰. Podiel z tejto sumy pridelený na „sektológiu“ je, samozrejme, mikroskopický (ide o desiatky platených miest, nie tisíce), ale to nemení povahu týchto finančných prostriedkov: boj cirkevnej agentúry proti náboženským konkurentom hradil štátny fiškálny aparát a prostredníctvom neho v konečnom dôsledku všetci daňoví poplatníci krajiny — vrátane tých istých jedincov, ktorých táto antikultová agentúra vo svojich brožúrach označovala ako nedôveryhodných. Takto vyzerá ekonomika v pozadí. 

Sedemstotisíc kópií

Údaje Elisabeth Arweck umožňujú pochopiť rozsah publikačnej produkcie Friedricha-Wilhelma Haacka: celkový náklad jeho 40 diel dosiahol 700 000 výtlačkov (v priemere 17 500 kusov na publikáciu), čo zodpovedá nákladu masovo predávanej literatúry. Zatiaľ čo univerzitné štúdie z náboženských dejín sa vydávali v nákladoch len niekoľkých stoviek výtlačkov, osobné publikácie pastora Haacka prevyšovali celý akademický sektor v Nemecku o viac ako dva rády. Novinári, ktorí navštívili jeho kanceláriu, prirovnali to, čo videli, k „pokladnici inkvizítora“ ⁴. 

Mimochodom, Elisabeth Arweck vo svojej knihe poznamenáva, že niekoľko Haackových publikácií bolo napísaných v spoluautorstve s Thomasom Gandowom:

Tento precedens jasne ukazuje model, ktorý bol neskôr do detailu zopakovaný v ruskej praxi. Súboj medzi akademickou obcou a antikultistami nerozhodla dôkazná váha vedeckých argumentov, ale informačná asymetria, kde samotný objem tlače zabezpečil víťazstvo vo verejnej sfére. Zatiaľ čo vedci a historici náboženstva medzi sebou diskutovali, antikultisti priamo komunikovali s verejnosťou a štátnymi orgánmi — rodinami, orgánmi činnými v trestnom konaní a poslancami — a tým sa chopili iniciatívy. 

V diele „Der Weg des Lebens nun ist dieser. Apologetik an der Schwelle des 3. Jahrtausends“ (Toto je cesta života: Apologetika na prahu tretieho tisícročia; Mníchov, 1988) sformuloval F.-W. Haack doktrinálne kritérium: „sekta“ je definovaná ako akákoľvek skupina, ktorá „káže v opozícii voči cirkvám založeným na vyznaní viery a tvrdí, že vlastní pravdy zo zdrojov mimo Biblie“ ¹². 

Ak sa nad tým človek zamyslí, táto definícia zahŕňa prakticky akúkoľvek komunitu, ktorá uznáva akýkoľvek zdroj pravdy mimo Biblie, ako ju interpretuje cirkev — teda budhistov, hinduistov, moslimov, mormónov, bahájov, antropozofov, teozofov a kohokoľvek, kto verí, že Boh mohol niekomu inému povedať niečo iné. 

Haackova definícia bola postavená výlučne na princípe inakosti a odhalila základnú axiómu antikultovej apologetiky: ich primárnym cieľom je strážiť hranice vlastnej viery, nie verejnú bezpečnosť. Podľa tejto premisy sa akákoľvek odchýlka od cirkevnej doktríny automaticky považuje za hrozbu.

„Gandow je Haackovým nástupcom“ – dvakrát potvrdené

Tvrdenie, že „Gandow je Haackovým nástupcom“, sme overili s mimoriadnou starostlivosťou a dvakrát ho potvrdili úplne odlišné zdroje. 

Bertil Persson píše: „Po Haackovej smrti v roku 1991 bol najvýraznejším hlasom v celkovom zbore hlas Thomasa Gandowa z Berlína“ a ďalej: „Thomasa Gandowa, pôsobiaceho v Berlíne, možno právom nazvať Haackovým nástupcom“ ¹². 

Elisabeth Arweck, akademická sociologička, píšuca iným tónom a z inej krajiny, poznamenáva presne to isté: Gandow „je vnímaný ako človek, ktorý prevzal plášť pastora Haacka“ ⁴. 

Persson ďalej upriamuje pozornosť na detail, ktorý je významný nielen z biografického hľadiska, ale aj pre pochopenie mechanizmov samotného procesu: Gandowove knihy „pozostávali prevažne z dotlačí Haackových publikácií“ ¹². Inými slovami, texty vytvorené v Bavorsku počas 70. rokov 20. storočia sa v Berlíne v 90. rokoch 20. storočia jednoducho znovu objavili v nových obálkach — bez akejkoľvek revízie alebo zmeny. Antikultové remeslo sa neodovzdávalo len ako osobná skúsenosť z mentora na žiaka, ale ako súbor hotových vzorcov a štandardizovaných manuálov prechádzajúcich z jednej éry do druhej. 

Stručne povedané, v nemeckom protestantizme bola v roku 1969 zriadená nová stála platená pozícia. Haackova definícia „sekty“ neobsahuje ani slovo o nebezpečenstve pre verejnosť; jeho jediným problémom bolo, že sa niekto modlil inak. O dve desaťročia neskôr však bola tá istá cirkevná kliatba — zabalená do pseudovedeckých módnych slov („totalitarizmus“, „ovládanie mysle“) — vnútená sekulárnym súdnictvám v krajinách po celom svete. 

Ale to nie je najzaujímavejšia časť. Ani kritici v Haackovi nenájdu zakladateľa tradície. Pri bližšom skúmaní totiž zistíme, že iba pokračoval v práci niekoho iného. Skutočné korene siahali oveľa hlbšie do minulosti — k postave, ktorá v roku 1970 tomuto boju venovala už celé štyri desaťročia.

3. kapitola. Kurt Hutten: Muž, ktorý preniesol svoju minulosť do budúcnosti

V roku 1970 sa v Nemecku konalo stretnutie, ktoré história do značnej miery prehliadla. Zachovalo sa o ňom len málo detailov, ale Bertil Persson zaznamenal podstatný fakt: 

„V roku 1970 Detlef Bendrath (komisár pre sekty z Lübecku), Haack, Hutten, Hans-Dieter Reimer a ďalší luteránski antikultoví aktivisti usporiadali stretnutie Pracovnej skupiny pre slobodné cirkvi a sekty. Odvtedy Haack prevzal Huttenov plášť a stal sa najvýznamnejším luteránskym antikultistom“ ¹².

POZADIE 

• Kurt Hutten sa narodil 6. marca 1901 v Langenburgu, mestečku vo Württembergu s hradom Hohenlohe s výhľadom na rieku Jagst, a zomrel 17. augusta 1979 v Ludwigsburgu¹⁷. Koncom 20. rokov 20. storočia obhájil v Tübingene doktorskú dizertačnú prácu s názvom „Die Bhakti-Religion in Indien und der christliche Glaube im Neuen Testament“ (Bhakti náboženstvo v Indii a kresťanská viera v Novom zákone). Bol zamestnancom Apologetického centra a redaktorom jej bulletinu Materialdienst . Je autorom referenčnej príručky „Seher, Grübler, Enthusiasten“ [„Vidiaci, hĺbajúci, nadšenci“] (Stuttgart, 1950), ktorá sa dočkala 15 vydaní  ¹⁹. Od 1. apríla 1960 pôsobil ako prvý vedúci EZW (Evangelische Zentralstelle für Weltanschauungsfragen — Evanjelická ústredná agentúra pre otázky svetonázoru), ktorú viedol osem rokov^17,18.

Hoci je Kurt Hutten jednou z ústredných postáv tohto príbehu a uznávaným klasikom nemeckej apologetiky, ktorého meno a diela sú dodnes oslavované na oficiálnej webovej stránke EZW (ezw-berlin.de)³³, konfrontujeme sa s pozoruhodným faktom: vo verejne dostupnej internetovej doméne neexistuje ani jedna Huttenova digitalizovaná fotografia. Muž, ktorého manuály formovali boj proti sektám na polstoročie dopredu, zostal pre digitálny vek vplyvnou postavou bez tváre.

Dovoľte nám urobiť dôležité upozornenie: táto kapitola sa zaoberá výlučne „fasádnou“ biografiou Kurta Huttena — tou, ktorá sa zobrazuje v štandardných referenčných prácach. Temná stránka, ktorú odhalil historik Horst Junginger (Huttenovo členstvo v pronacistickom hnutí „nemeckých kresťanov“, jeho antisemitské články z roku 1937 a jeho pozoruhodne hladká denacifikácia z roku 1946 bez štipky pokánia²), bude podrobne preskúmaná na základe archívnych dokumentov v druhej časti.

V súčasnosti je pre nás Hutten dôležitý v inej úlohe: ako architekt systému, ktorý vytvoril dva kľúčové nástroje a odovzdal ich svojim nástupcom ako štafetu.

Nástroj číslo jedna: Organizácia, ktorá obnovila staré poslanie

Samotná EZW (Evangelische Zentralstelle für Weltanschauungsfragen — Evanjelická ústredná agentúra pre otázky svetonázoru) uvádza vo svojej výročnej publikácii z roku 2021 presný dátum svojho znovuzrodenia: „1. apríla 1960 sa Kurt Hutten ujal funkcie vedúceho EZW v Stuttgarte“ ¹⁸. Spolu s novým centrom bol obnovený aj newsletter Materialdienst („Informačná služba“) — budúci vzor pre všetku nemeckú antikultovú tlač vrátane Berliner Dialog, ktorý Thomas Gandow založil o 35 rokov neskôr.

„Obnovený“ je presne to správne slovo. Nešlo o vytvorenie niečoho nového, ale o zámerné opätovné spustenie: bulletin Materialdienst bol vydávaný už pred vojnou pod predvojnovým vydavateľstvom Apologetického centra a prestal vychádzať až v roku 1941 ²⁴. V roku 1960 bol jednoducho reštartovaný pod presne rovnakým názvom, v rovnakom žánri a s tým istým redaktorom na čele.

A v tejto priamej kontinuite nie je žiadne novinárske preháňanie. Samotná EZW túto skutočnosť otvorene uznáva vo svojich výročných publikáciách³⁴: agentúra bola založená s cieľom pokračovať v predvojnovej apologetickej práci v nových historických okolnostiach¹⁸. Sociologička Elisabeth Arweck rovnako zdôrazňuje, že základom všetkých aktivít centra boli skúsenosti a výskum Kurta Huttena⁴.

Nikto nič neskrýval. Kontinuita je otvorene proklamovaná na oficiálnej webovej stránke; nevideli dôvod skrývať minulosť. Ďalšou otázkou je: čo presne robil jeho predchodca, aspoň medzi rokmi 1933 a 1937? Tu leží nepopísaný list. Ale o tom si povieme v ďalšej časti nášho vyšetrovania.

Nástroj číslo dva: Referenčná príručka, ktorá prežila štyri éry

V roku 1950 bola v Stuttgarte vydaná kniha s názvom, ktorý sám o sebe predstavuje menšie majstrovské dielo: „Seher, Grübler, Enthusiasten. Das Buch der traditionellen Sekten und religiösen Sonderbewegungen“ — v preklade „Vidiaci, hĺbajúci, nadšenci: Kniha tradičných siekt a špeciálnych náboženských hnutí“. Slúžila ako kanonický povojnový manifest nemeckej „sektológie“. Vydavateľská trajektória knihy hovorí sama za seba: 15 vydaní (tretie už v roku 1953, 10. v roku 1966, 12. v roku 1982 a 15. v roku 1997) plus ďalšia dotlač v roku 2002 ^2,19.

Len si to predstavte: celé polstoročie nepretržitej prítomnosti na pultoch kníhkupectiev!

Zhodnoťme toto polstoročie štandardmi vedeckého života. Za 50 rokov sa v oblasti religionistiky podarilo štyrikrát obrátiť svoju metodológiu hore nohami: odvrhla staré, za stolom vytvorené teórie, prešla obdobím fascinácie sociológiou, antropológiou a kognitívnou vedou. Akademici najprv podrobili samotné slovo „sekta“ ostrej kritike, potom ho považovali za vedecky neudržateľné a nakoniec ho nahradili neutrálnym termínom „nové náboženské hnutia“. Ku klasickým akademickým traktátom zo 60. rokov 20. storočia dnes pristupujeme skôr ako k historickým artefaktom svojej doby než ako k relevantným vedeckým zdrojom. 

Napriek tomu sa Huttenova referenčná kniha počas týchto 50 rokov potichu naďalej znovu vydávala. Prežila kancelára Adenauera, západonemecký „hospodársky zázrak“, protesty mládeže v roku 1968, kancelársky úrad Willyho Brandta, vlnu ľavicového terorizmu v 70. rokoch, éru Helmuta Kohla, pád Berlínskeho múru, znovuzjednotenie Nemecka a prvú vládu Gerharda Schrödera. Počas desaťročí, čo táto kniha stála na pultoch kníhkupectiev, samotný nemecký štát dvakrát zmenil svoj politický systém a radikálne prekreslil svoje hranice. Štáty sa rozpadali a znovu vznikali, ale príručka pretrvala — a súdiac podľa jej nepretržitých nákladov sa tešila neustálemu dopytu a formovala pohľad viacerých generácií Nemcov.

Vedec Horst Junginger zachytil podstatu tohto javu s neúprosnou jasnosťou: „Len päť rokov po skončení vojny vyšlo prvé z dnes už 15 vydaní Huttenovej známej a veľmi úspešnej knihy ‚Seher, Grübler, Enthusiasten‘. S ňou preniesol svoju svetonázorovú žurnalistiku z minulosti do budúcnosti. Na základe tejto práce bol Hutten v apríli 1960 menovaný za vedúceho Evanjelickej ústrednej agentúry pre svetonázorové otázky (EZW), nástupníckej organizácie Apologetického centra“ ². 

„Prenesené z minulosti do budúcnosti“ 

V skutočnosti neprejavil ľútosť, neprehodnotil to, nezamyslel sa nad tým cez optiku trosiek z roku 1945; jednoducho to previedol. Tak ako sa prevádzajú finančné prostriedky z jedného bankového účtu na druhý. Päť rokov po skončení vojny bola v Stuttgarte vydaná kniha, ktorá si zachovala každý kúsok svojho predvojnového jadra — techniky, perspektívu, kategorizáciu, známy tón nadradenosti a blahosklonný postoj voči všetkým náboženským menšinám — ten typický zvyk zobrazovať vieru iného „zvonku“ a „s miernym nádychom nadradenosti“.

Nová bola iba obálka. Nový bol aj zoznam skupín, pred ktorými bolo potrebné varovať verejnosť v novej Spolkovej republike, keďže po roku 1945 sa stalo neprijateľným diskutovať o určitých predchádzajúcich cieľoch starým tónom. V takýchto publikáciách sa však zoznam cieľov aktualizuje s každým vydaním — je to najmenlivejšia zložka. Všetko ostatné, samotný dôvod, prečo bola kniha napísaná, zostalo nedotknuté. 

Desať rokov po vydaní knihy boli tvorcovi tohto nástroja odovzdané kľúče od poprednej antikultovej agentúry v krajine.

Referenčné knihy o sektách

Tu sa musíme na chvíľu odkloniť od jednotlivcov, pretože samotný žáner je v tomto príbehu oveľa dôležitejší ako ktorýkoľvek jednotlivý autor.

Akákoľvek referenčná príručka o „sektách“ je štruktúrovaná presne ako botanická terénna príručka o rastlinách: abecedný alebo tematický katalóg, samostatný záznam pre každú skupinu a vo vnútri — stručná história, základné dogmy, približný počet členov, mená lídrov a povinné hodnotenie. Toto hodnotenie je kľúčové; bez neho referenčná príručka stráca všetok zmysel. Nakoniec, nie je vytvorená na pochopenie javu, ale na to, aby čitateľovi umožnila okamžite ho identifikovať a priradiť mu nálepku.

Tento formát má tri základné atribúty, ktoré nemožno zmierniť žiadnou redakčnou revíziou ani dobrými úmyslami zo strany autora.

Po prvé, vylučuje to dialóg. Autor príspevku nie je povinný vypočuť si organizáciu, citovať jej vlastný pohľad alebo publikovať vyvrátenia. Botanický sprievodca nediskutuje o burine a rastlina nežaluje botanika.

Po druhé, stotožňuje neporovnateľné. Pod jednou obálkou, s použitím jednotnej šablóny a zoskupené do spoločných klasifikácií, totalitná sekta, ktorá ženie členov k samovražde, pokojne koexistuje popri neškodnej komunite vegetariánskych nadšencov. Iste, v texte hesla možno rozpoznať rozdiely. Samotná štruktúra katalógu však vštepuje čitateľovi do mysle neotrasiteľný predpoklad: všetky tieto javy sú rovnakého nebezpečného druhu, označené všeobecnou nálepkou „sekta“. Obsah jednotlivých hesiel je proti tomu bezmocný: ľudia si pamätajú obsahy a zoznamy cieľov oveľa lepšie ako poznámky pod čiarou a kvalifikátory.

Po tretie, je prakticky nadčasový. Po zápise do registra sa text začne po celé desaťročia presúvať z vydania do vydania a z krajiny do krajiny. Vedenie v organizácii sa mohlo už dávno zmeniť, minulé kontroverzie a škandály mohli utíchnuť, mohli nastať schizmy a reformy, ale v 12. vydaní z roku 1982 sa čitateľ stretáva doslovne s tými istými strašidelnými príbehmi, ktoré sa objavili v treťom vydaní z roku 1953. Ide o trvalý kartotékový register viazaný v pevnej väzbe. Kompilácie tohto druhu, šírené po celom svete a preložené do desiatok jazykov, sa dodnes hromadne distribuujú do škôl, diecéz a na miestne policajné stanice.

To vyvoláva prirodzenú otázku: oživil Kurt Hutten sám celý tento antikultový aparát, napísal povojnový kánon od základov a odovzdal ho Haackovi, ktorý ho následne odovzdal Johannesovi Aagaardovi, Thomasovi Gandowovi (ktorého päť ton archívov sa teraz usadilo v Minsku spolu s Martinovičom) a Alexandrovi Dvorkinovi?

Kde sám Hutten získal túto metodiku, register kariet a samotný mechanizmus klasifikácie nepriateľov? 

Keď sa vojna skončila, Hutten mal iba 44 rokov. Napriek tomu už v roku 1950 mal za sebou dve desaťročia boja so „sektami“. Ukázalo sa, že počas týchto 20 rokov mal konkrétneho šéfa a ten šéf mal kanceláriu, personál a zrejme aj vlastný pracovný archív.

Táto kancelária sa nachádzala v berlínskej štvrti Spandau, v evanjelickom inštitúte Evangelisches Johannesstift. Šéf sa volal Walter Künneth.

4. kapitola. Walter Künneth: Kartotéka, gestapo a zástava vztýčená v roku 1994

Walter Künneth je skutočne monumentálna postava. Nebol len mentorom Kurta Huttena, ale aj prvou osobou — v historickom období, ktoré poznáme — ktorá dala cirkevný spis o „sektároch“ do služieb štátneho donucovacieho aparátu. A bol jediným teológom v tejto skupine, ktorého meno o desaťročia neskôr nieslo celý inštitút otvorene bojujúci proti neutrálnej vede.

POZADIE

• Walter Künneth, 1. januára 1901, Etzelwang, Horné Falcko — 26. októbra 1997, Erlangen²⁰. Študoval v Erlangene a Tübingene, doktorát získal v roku 1924, člen študentského bratstva Wingolf ³². Od roku 1927 redigoval sériu „Wort und Tat“ (Slovo a čin) v Apologetickom centre; riadil inštitúciu od roku 1932 až do jej zatvorenia²¹. V roku 1933 publikoval esej „Das Judenproblem und die Kirche“ (Židovský problém a cirkev) v antológii „Die Nation vor Gott“ (Národ pred Bohom), Berlín ²³. V roku 1937 vydal polemiku proti Alfredovi Rosenbergovi, hlavnému ideológovi nacistickej strany, o svetonázorových otázkach, po ktorej mu gestapo odobralo licenciu na prednášanie ²⁰. Čestný profesor v Erlangene od roku 1946, riadny profesor od roku 1953, do dôchodku odišiel v roku 1969 ²⁰. Od roku 1960 zasadal v správnej rade EZW ^{24, 26}. V roku 1994 bol na jeho počesť založený Inštitút Waltera Künnetha²⁶.

Deväťdesiatšesť rokov! Künneth, narodený za Nemeckej ríše Viliama II. a zomrel za kancelára Kohla, prešiel štyrmi odlišnými nemeckými štátmi a prežil takmer všetkých svojich rovesníkov v tejto oblasti.

Kolegovia z tej istej univerzity

Walter Künneth sa narodil 1. januára 1901 ²⁰ a Kurt Hutten 6. marca toho istého roku¹⁷. Vekový rozdiel medzi nimi bol niečo vyše dvoch mesiacov. Boli to rovesníci, ktorí dýchali vzduch tých istých univerzitných prednáškových sál. Künneth študoval v Erlangene a Tübingene, kde v roku 1924 ukončil doktorát. Hutten obhájil svoju doktorskú dizertačnú prácu na tej istej univerzite v Tübingene o štyri roky neskôr, v roku 1928 — v dizertačnej práci sa venoval skôr všeobecným dejinám náboženstiev ako cirkevnej dogmatike.

Tu sa po prvýkrát stretávame s postavou Huttenovho doktorandského poradcu: indológa Jakoba Wilhelma Hauera³⁶. Bol to ten istý profesor Hauer, ktorý sa demonštratívne zriekol cirkvi, založil nacisticky orientované „Hnutie nemeckej viery“ (Deutsche Glaubensbewegung) a obliekol si uniformu dôstojníka SS. Podrobnú analýzu tejto temnej postavy a ďalších, ktoré vzišli z tohto tübingenského oddelenia, si však vyhradíme pre iné časti tohto vyšetrovania.

Následne sa cesty Künnetha a Huttena stretli v sídle predvojnového Apologetického centra. Od roku 1927 Künneth dohliadal na jej vlajkovú knižnú edíciu „Wort und Tat“ (Slovo a čin) a v roku 1932 sa stal riaditeľom celej antikultovej agentúry²¹. Hutten pracoval v tej istej organizácii ako autor a prednášajúci a zároveň viedol redakčnú radu bulletinu Materialdienst^2,24.

Práve tento bulletin sa stal nepostrádateľným pracovným nástrojom, ktorému sa podarilo prežiť aj zrušenie samotného Apologetického centra! Jeho vydávanie sa zastavilo až s vypuknutím vojny v roku 1941 a triumfálne sa vrátil pod rovnakým názvom v roku 1960 — keď Kurt Hutten prevzal vedenie jeho povojnovej nástupníckej agentúry EZW^18,24.

História zaznamenáva ďalší kľúčový moment v ich spolupráci: jar a leto osudného roku 1933. V tomto období sa v rámci nemeckého luteránstva objavilo takzvané hnutie Mladých reformátorov (Jungreformatorische Bewegung). Táto skupina zaujala dvojaký postoj typický pre konzervatívcov: s nadšením privítala nástup nacistov k moci („nový štát“) a zároveň sa snažila brániť autonómiu cirkvi pred hrubým zasahovaním funkcionárov nacistickej strany.

V dokumentoch hnutia je Walter Künneth uvedený ako jeden z jeho troch oficiálnych vodcov — konkrétne vo funkcii „riaditeľa Apologetického centra v Spandau“ ³⁵. Huttenovo priezvisko sa medzitým objavuje popri Künnethovi v korešpondenčnom archíve württemberského pastora Heinricha Fausela (ktorý obsahuje 142 digitalizovaných archívnych listov od mája do decembra 1933, kde je Hutten zaznamenaný ako regionálny komisár hnutia)³⁷. Túto tému podrobnejšie rozoberieme v druhej časti nášho vyšetrovania.

Kartotéka ako reakcia na stratu stáda

Apologetické centrum bolo založené v roku 1921 Ústredným výborom pre vnútorné poslanie nemeckej evanjelickej cirkvi v Berlíne²¹ a Horst Junginger opísal okolnosti jej vzniku bez dramatizácie: 

„Keď v roku 1921 Ústredný výbor pre vnútornú misiu založil ‚Apologetické centrum‘, evanjelická cirkev reagovala na problém, že po prvej svetovej vojne prudko vzrástol počet ľudí, ktorí cirkev opúšťali, a zároveň skupiny voľnomyšlienkárov a ,slobodnomyšlienkárskych‘ jedincov zaznamenali rýchly prílev členov“ ². 

Kronika masového exodu z nemeckej protestantskej evanjelickej cirkvi v tých rokoch znie ako správa z bojiska:

• 1919: 237 740 ľudí;
• 1920: 314 005 ľudí;
• 1921: 256 452 ľudí;
• 1922: 154 810 ľudí ²⁹.

Takmer milión farníkov (963 000 ľudí) len za štyri roky! Viac ako 800 000 z nich odišlo počas troch rokov bezprostredne predchádzajúcich vzniku Apologetického centra. A to, zdôrazňujeme, odráža štatistiky len pre protestantov. 

Pre Nemecko so 60 miliónmi obyvateľov, kde bolo členstvo v cirkvi po stáročia štandardnou normou potvrdenou daňovými záznamami, to nebol len odliv — bola to priam katastrofa.

Dôvodov bolo veľa: národný šok z prehratej svetovej vojny; abdikácia cisára, ktorý zároveň slúžil ako najvyšší predstaviteľ pruskej cirkvi; zrušenie štátneho náboženstva podľa Weimarskej ústavy; a nekontrolovateľná hyperinflácia, ktorá premenila cirkevné fondy na prach. Nakoniec, milióny Nemcov získali čisto praktický motív: človek sa teraz mohol oslobodiť od platenia cirkevných daní jediným podpisom.

Čo mala v takejto situácii robiť náboženská organizácia, ktorá stratila milión prívržencov? Zdalo by sa, že nastal čas na hlbokú teologickú reformu, prehodnotenie zatuchnutého jazyka kázní, úprimnú diskusiu o príčinách krízy a snahu pochopiť tých, ktorí sa vzdialili. O tom všetkom sa samozrejme diskutovalo v cirkevných úradoch… zdĺhavo a bezvýsledne.

V praxi sa urobilo niečo úplne iné: bola zriadená kartotéka. Junginger opísal prevádzkové nastavenie novej organizácie takto: „Okrem rozsiahlej publikačnej a prednáškovej činnosti bolo úlohou ,Apologetického centra‘ predovšetkým poskytovanie školiacich materiálov pastorom a laikom a samotná organizácia školiacich kurzov. Na tento účel bola zriadená knižnica a začalo sa s tvorbou archívu o svetonázorových komunitách považovaných za nepriateľské. Informačná služba, ktorá bola tiež zriadená, bola intenzívne využívaná v rámci cirkvi aj štátu“ ².

Takže: knižnica, archív „nepriateľských svetonázorových komunít“ a informačná služba využívaná štátom. Nie je to práve archetyp regálov v Minsku? A tieto tri prvky sa reprodukovali sto rokov po sebe bez jedinej zmeny: v 20. rokoch 20. storočia v Berlíne, v 60. rokoch v Stuttgarte, v 70. rokoch v Mníchove, v 90. rokoch v Berlíne a v roku 2000 v Moskve a Minsku. 

Rast tejto kartotéky možno sledovať prostredníctvom interných správ centra, ktoré publikoval Matthias Pöhlmann³⁸ a analyzoval historik Horst Junginger²:

• 1928: približne 700 tematických spisov o 150 svetonázorových hnutiach;
• 1933: monitorovaných približne 250 organizácií;
• 1936: už približne 500 združení bolo oficiálne označených ako „nebezpečné“.

Databáza sa zdvojnásobila presne počas troch rokov, keď bola v nacistickom Nemecku úplne potlačená všetka sloboda zhromažďovania a náboženského vyznania! Novým cirkevným zborom bolo zakázané registrovať sa, vydávať literatúru alebo sa zhromažďovať. Podľa všetkej rozumnej logiky mal ich počet prudko klesnúť.

Vysvetlenie tohto paradoxu je jednoduché a zásadné pre celé naše vyšetrovanie. Kartotéka sa nezväčšovala preto, že by sa v Nemecku množili nebezpečné sekty a kulty, ale preto, že samotná cirkev — alebo presnejšie antikultisti tej doby — neúnavne rozširovali samotnú definíciu toho, čo sa považovalo za „nebezpečné“. Zrazu sa objavil šialený dopyt po „čiernych zoznamoch“ a cirkevná kartotéka získala nového, veľmi zainteresovaného a mocného klienta: štát a jeho bezpečnostný aparát.

Personálna história Apologetického centra je pozoruhodne priamočiara. Jej prvým riaditeľom bol Carl Gunther Schweitzer (1889 – 1965)²¹, ktorý začal vydávať sériu brožúr s názvom „Wort und Tat“ (Slovo a čin). Walter Künneth pôsobil ako šéfredaktor tejto série v rokoch 1927 až 1932 ^12,21. V roku 1932 Künneth nahradil Schweitzera na poste riaditeľa a zostal na čele centra až do jeho zatvorenia. Pod jeho vedením pracoval ako odborný lektor a redaktor bulletinu Materialdienst mladý pastor Kurt Hutten. 

Celá línia nemeckej „sektológie“ sa počas desaťročia medzi rokmi 1927 a 1937 koncentrovala v múroch jedinej berlínskej kancelárie. Pozostávala z riaditeľa, ktorý sa z redaktorského kresla presunul na profesorské miesto, a jeho podriadeného, ​​ktorý sa po vojne ujal vedenia oficiálnej nástupníckej organizácie.

December 1933: List prehliadaný štyridsaťpäť rokov

16. decembra 1933 — presne desať a pol mesiaca po vymenovaní Adolfa Hitlera za ríšskeho kancelára, osem mesiacov po zavedení antisemitského „árijského paragrafu“ a šesť mesiacov po rozpustení všetkých opozičných strán v Nemecku — riaditeľ Apologetického centra Walter Künneth poslal ďalšiu rutinnú oficiálnu správu ríšskemu ministerstvu pre cirkevné záležitosti.

Horst Junginger ponúka hodnotenie tejto spolupráce, ktoré nenecháva priestor pre žiadne nejasnosti:

„‚Apologetické centrum‘ sa neštítilo využiť pomoc Tajnej štátnej polície (gestapa), rovnako, ako naopak dodávala štátnym orgánom materiály zamerané na boj proti hnutiu voľnomyšlienkárov a bezbožníkov, ako aj proti konkurenčným náboženským skupinám, ako sú Jehovovi svedkovia a iné združenia“ ².

Dokument sa uchováva v neporušenom stave v Evanjelickom ústrednom archíve v Berlíne (referenčné číslo spisu EZA Berlin, 1/C3/392)²². V roku 1990 ho nezávisle publikovali dva vedecké výskumné tímy: Eberhard Röhm a Jörg Thierfelder vo svojej kľúčovej štúdii „Juden, Christen, Deutsche“ (Židia, kresťania, Nemci) a Harald Iber v antológii „Diakonie im ,Dritten Reich‘“ (Diakónia v Tretej ríši)²².

A tu je to, čo napísal čierne na bielom sám Walter Künneth:

„Úrad tajnej štátnej polície prejavil živý záujem o archív siekt Apologetického centra, ako aj o prácu, ktorú Apologetické centrum doteraz vykonalo v boji proti voľnomyšlienkárstvu, marxizmu a boľševizmu, a vyjadril želanie, aby mohol v budúcnosti viesť boj proti nelegálnemu voľnomyšlienkárstvu a nelegálnemu marxizmu spoločne s týmto cirkevným apologetickým úradom. Výmena materiálov medzi Úradom tajnej štátnej polície a Apologetickým centrom sa už začala. Bol nadviazaný aj kontakt s ministerstvom propagandy. Existuje veľká pravdepodobnosť, že aj tu sa vytvorí operatívne prepojenie. V posledných mesiacoch aj Ríšske ministerstvo vnútra opakovane poskytlo Apologetickému centru dôležité materiály na implementáciu a praktické využitie.“ ²²

Výmena materiálov!

Zo strany úradov nedošlo k žiadnemu nátlaku ani vydieraniu. Gestapo neprehľadávalo priestory s príkazmi na prehliadku ani nevytiahlo kartotéky. Kartotéka nebola zabavená násilím. Nacisti iba prejavili svoj záujem a obe strany sa dohodli na partnerstve. A výmena už zo svojej podstaty znamená dobrovoľnosť a vzájomný prospech: antikultová organizácia odovzdala svoje spisy o disidentských občanoch a nacisti im na oplátku poskytli operačné materiály „na implementáciu a praktické využitie“.

Teraz sa pozrite na zoznam protivníkov, proti ktorým sa antikultisti dohodli spojiť s nacistami: „slobodomyseľnosť, marxizmus, boľševizmus“.

Ani slovo o teológii. Žiadne spory o dogmy alebo herézy. Prísne politické nálepky, ktoré boli už v decembri 1933 v Nemecku dôvodom na väznenie. Nacisti zlikvidovali združenia voľnomyšlienkárov už na jar a komunistov vo februári a marci. V čase, keď bola táto správa napísaná, už ich aktivisti a poslanci parlamentu boli za ostnatým drôtom koncentračného tábora Dachau, otvoreného 22. marca 1933. Inými slovami, cirkevná apologetická organizácia ponúkla spojenie síl s gestapom proti ľuďom, ktorí boli aktívne posielaní do koncentračných táborov.

Pri publikovaní tohto dokumentu v roku 1990 k nemu výskumník Harald Iber pridal dva vlastné ostré komentáre. Prvý je plný úprimnej ľudskej úzkosti: „Už len pomyslenie na to, že materiály z Apologetického centra pomohli poslať voľnomyšlienkárov alebo marxistov do koncentračných táborov, mi spôsobuje silné zovretie hrude.“

A druhý komentár prináša definitívnu diagnózu celej povojnovej antikultovej histórie: „Ani jedna publikácia o Apologetickom centre vydaná po roku 1945 neobsahuje ani slovo o jej spojení s nacistickými trestnými orgánmi“ ²².

Štyridsaťpäť rokov ani slovo. Celý čas tento usvedčujúci dokument ticho spočíval vo verejnom cirkevnom archíve v srdci Berlína, zaradený pod presným referenčným číslom, ktoré sme uviedli vyššie, a ktokoľvek si ho môže dnes vyžiadať.

Spor medzi dvoma historikmi

Keď sa dvaja nemeckí historici, Horst Junginger a Matthias Pöhlmann, stretli zoči voči, nezhodu sa nepodarilo urovnať, preto ju prezentujeme takú, aká je.

Horst Junginger napísal jasne: 

„Na rôznych pracovných stretnutiach, ktoré sa konali v máji a júni 1933 v úrade tajnej štátnej polície v Berlíne, požiadavky prítomných cirkevných zástupcov zašli ešte ďalej, ako si štát predstavoval. Pokiaľ išlo o skupiny ako Vážni študenti Biblie (Jehovovi svedkovia), Najvyššia evanjelická cirkevná rada a Apologetické centrum, boli hnacími silami, ktoré považovali zákaz za nevyhnutný. […] Keď Matthias Pöhlmann vo svojej knihe o Apologetickom centre píše, že centrum kolaboráciou s nacistickým štátom ,nenápadne‘ skĺzlo do politického prúdu a nechalo sa ,využívať‘, je to úplné prevrátenie skutočnosti. V mnohých prípadoch to boli práve cirkevní predstavitelia, ktorí doslova tlačili štátne orgány k najdrsnejším zásahom“ ².

Dva vzájomne sa vylučujúce naratívy! 

V Pöhlmannovej verzii boli antikultisti nevinnými obeťami okolností, ktoré boli „vtiahnuté“, zneužité a podvedené. Štát je tu predátorom, zatiaľ čo apologéti sú naivné ovce zvedené na scestie skôr, ako si vôbec uvedomili, čo sa deje.

V Jungingerovej verzii sa však veci vyvíjali presne opačným spôsobom: v kanceláriách gestapa to boli muži v kňazských rúchach, ktorí volali po krvi hlasnejšie ako samotní vyšetrovatelia a aktívne vynucovali od nacistov zákazy voči nekonformistom.

Nie je potrebné tu vynucovať záver. Stačí pripomenúť, že Matthias Pöhlmann je sám antikultista a zamestnanec EZW, priameho nástupcu tohto predvojnového centra. To neznižuje hodnotu jeho kľúčovej knihy z roku 1998 (bez neho by nám mnohé archívy zostali skryté)³. Keď sa však Pöhlmann zaoberal otázkou „kto koho využíval“, hodnotil históriu svojho vlastného zamestnávateľa. Čitateľ by si to mal mať na mysli.

Rovnako ako by sme si mali uvedomiť, že Künnethov list z decembra 1933 nebol napísaný z pohľadu obete. Sťažoval sa, že bol zákerne vykorisťovaný? Naopak, hrdo hlásil, že gestapo je nadšené, výmena údajov prebieha v plnom prúde a bol nadviazaný priamy pracovný vzťah s Goebbelsovým ministerstvom²².

„Vážni študenti Biblie“ (Jehovovi svedkovia): Skutočná cena odborných znalostí

V tom čase boli Jehovovi svedkovia v Nemecku známi ako Ernste Bibelforscher („Vážni študenti Biblie“). Horst Junginger ich radí na prvé miesto medzi tými, ktorých odstránenie antikultisti vytrvalo požadovali od nacistov². A tento príbeh musí byť vyrozprávaný až do samého konca, inak fráza „považovali zákaz za nevyhnutný“ zostane prázdnou byrokratickou formulou.

Antikultové konzultácie na gestape priniesli rýchle výsledky. Len niekoľko týždňov po týchto májových a júnových stretnutiach v roku 1933 podpísal Hermann Göring (vtedajší pruský minister vnútra) dekrét zakazujúci komunitu na pruskom území². Do 1. apríla 1935 bol zákaz uzákonený v celej Ríši; úrady nariadili likvidáciu organizácie v celom Nemecku²⁸.

Čo nasledovalo po týchto zákazoch? Obráťme sa na záznamy Múzea holokaustu vo Washingtone, D.C.²⁸.

V roku 1933 pôsobilo v Nemecku 25 000 až 30 000 členov Jehovových svedkov. Počas 12 rokov nacizmu sa každý druhý človek, ktorý sa odmietol vzdať svojej viery, stal obeťou represívneho aparátu. Do roku 1939 bolo vo väzniciach a koncentračných táboroch (vrátane táborov v anektovanom Rakúsku a Československu) zadržiavaných približne 6 000 veriacich. Najmenej 3 000 z nich prešlo táborovými barakmi, kde im na väzenské uniformy prišívali fialový trojuholník — špecifická nálepka vymyslená výhradne pre nich.

Odhaduje sa, že 1 000 nemeckých Jehovových svedkov zomrelo alebo bolo umučených na smrť vo väzenských celách a ďalších približne 400 obetí boli občania iných okupovaných krajín. Nakoniec bolo najmenej 273 ľudí odsúdených vojenskými súdmi na smrť za to, že odmietli vziať do rúk zbrane, a každý jeden bol popravený buď zastrelením, alebo gilotínou.

Dvestosedemdesiattri popráv len za to, že odmietli zabíjať iné ľudské bytosti!

Aby sme sa však vyhli protivojnovým polemikám, povedzme si to jasne: vraždy nespáchala antikultová informačná kancelária, ale nacistický štát. A gestapo malo množstvo vlastných dôvodov nenávidieť túto komunitu: odmietali zdvihnúť ruky na pozdrav „Heil Hitler!“, nevolili a odmietali slúžiť vo Wehrmachte.

Hlavná otázka však spočíva inde: ako táto aliancia v skutočnosti fungovala?

Archívne zápisnice zo stretnutí poskytujú jednoznačnú odpoveď. Na zatvorených stretnutiach, kde sa rozhodovalo o osude Jehovových svedkov, to boli antikultoví odborníci, ktorí požadovali ich odstránenie oveľa vytrvalejšie ako samotní nacistickí predstavitelia². Do vládnych úradov prichádzali plne pripravení, so svojimi kartotékami, spismi a zoznamami vodcov. A tento príspevok nemožno z histórie vymazať. Ako poznamenáva Horst Junginger, cirkevné časopisy tých rokov pravidelne publikovali „víťazné“ správy oznamujúce ukončenie činnosti ďalšieho náboženského konkurenta (slovo „víťazný“ je vlastný termín historika).

A 16. apríla 1937 bulletin Materialdienst, ktorý osobne redigoval Kurt Hutten, uverejnil komplexný zoznam všetkých náboženských skupín zakázaných od Hitlerovho nástupu k moci. Junginger bez obalu označuje časť o Jehovových svedkoch za akt odsúdenia².

Písal sa rok 1937. Tisíce ľudí z tohto zoznamu sa už strácali vo väzniciach a koncentračných táboroch a redakčný tím pod vedením Waltera Künnetha a Kurta Huttena veľmi dobre vedel, kam posielajú osoby z ich kartotéky.

5. kapitola. 8. december 1937: Kto zrušil Apologetické centrum?

10. decembra 1937 bolo Apologetické centrum, referenčná a analytická organizácia so sídlom v berlínskom inštitúte Johannesstift, zatvorená²¹. Na tomto dátume sa zhodujú všetci, od univerzitných dizertačných prác až po encyklopédie. Pravdaže, v akademickej literatúre dlho kolovala chyba: v spisoch historika Horsta Jungingera sa dátum objavil ako „10. február 1937“. Porovnali sme dátum s piatimi nezávislými zdrojmi (vrátane záznamov Diakonie, publikácií EZW a Seibertovej štúdie) a dospeli sme k záveru, že február bol jednoducho preklepom. Presný deň bol skutočne 10. december.

Hoci je dátum jasný, oveľa nejasnejšia zostáva iná otázka: kto presne organizáciu zrušil?

Historik Seibert, čerpajúc z archívov RSHA (Reich Main Security Office), priamo uvádza, že 10. decembra 1937 bolo centrum „uzavreté gestapom“ ⁴⁰ a štandardné referenčné práce toto tvrdenie opakujú. V samotnej výročnej správe EZW z roku 2021 sa však objavuje iná verzia: centrum bolo zlikvidované „na príkaz Ríšskeho ministerstva pre cirkevné záležitosti“ ⁴⁴. Bolo to gestapo alebo ministerstvo? Zdá sa, že je tu rozdiel, podstata však zostáva rovnaká: ministerstvo Hannsa Kerrla bolo rovnako orgánom nacistického štátu ako polícia⁴⁵. V oboch prípadoch bol úrad údajne zatvorený Hitlerovým režimom.

Im Einvernehmen (Po dohode)

Prejdime priamo k zdroju. Text nariadenia cituje historik antikultista Matthias Pöhlmann v eseji o dejinách apologetiky⁴³ s odkazom na list gestapa Walterovi Künnethovi z 8. decembra 1937:

„Po dohode s ríšskym a pruským ministrom pre cirkevné záležitosti sa týmto rozpúšťa a zakazuje Apologetické centrum (Berlín-Spandau, Johannesstift) podľa § 1 dekrétu ríšskeho prezidenta na ochranu ľudu a štátu z 28. februára 1933.“

Aká zvláštna fráza: „po dohode s“ (Im Einvernehmen), nemyslíte? Rozkaz vydalo gestapo, zatiaľ čo cirkevný úrad ho iba podpísal. Možno historici citovali rôzne časti tej istej vety a každý si vybral to, čo sa mu najviac hodilo. Časová os je tiež výpovedná: list bol vydaný 8. decembra a kancelária bola zatvorená 10. decembra. Dva dni na zbalenie, s nulovou šancou na odvolanie.

Jediný zdroj!

Tu sa však vynára nepríjemný fakt: tento text je známy práve z jednej jedinej publikácie. Ani Seibert so svojou archívnou základňou, ani nezávislé štúdie berlínskych knižníc, ani všeobecné referenčné knihy tento konkrétny odsek neuvádzajú. Všetky sa spoliehajú na všeobecnú frázu „násilne zatvorené“.

Priame vyhľadávanie presného znenia dekrétu prináša iba jediný článok od Pöhlmanna v inštitucionálnom časopise EZW. Neexistuje žiadne nezávislé potvrdenie dokumentu, hoci neexistujú ani žiadne vyvrátenia. Nesmieme však zabúdať, že autorom tohto textu je hlboko zainteresovaná strana — platený antikultista, ktorý píše históriu svojej vlastnej organizácie.

Matthias Pöhlmann

POZADIE 

• Matthias Pöhlmann, teológ. Doktorandskú dizertačnú prácu na Univerzite Erlangen-Norimberg Friedricha-Alexandra  obhájil v roku 1997 s vyznamenaním summa cum laude. Téma: „Publizistische Apologetik. Die Auseinandersetzung der Apologetischen Centrale mit den religiös-weltanschaulichen Strömungen in der Weimarer Republik und im ,Dritten Reich‘ (Žurnalistická apologetika: Polemiky Apologetického centra s náboženskými a ideologickými hnutiami vo Weimarskej republike a ‚Tretej ríši‘)“. Na základe tohto výskumu publikoval monografiu „Kampf der Geister. Die Publizistik der ,Apologetischen Centrale‘  (1921–1937)“ (Boj duchov: Žurnalistika Apologetického centra [1921–1937]) v akademickej sérii „Konfession und Gesellschaft“ vydavateľstva Kohlhammer Verlag, ktorú editoval Jochen-Christoph Kaiser. V rokoch 1999 až 2011 pôsobil ako vedecký pracovník (wissenschaftlicher Referent) v EZW v Berlíne, kde viedol oddelenie ezoteriky, okultizmu, spiritualizmu a satanizmu. Od roku 2007 bol zástupcom riaditeľa inštitútu a šéfredaktorom mesačníka Materialdienst der EZW. Neskôr sa stal cirkevným radcom (Kirchenratom) a komisárom pre ideologické otázky Evanjelickej luteránskej cirkvi v Bavorsku, čím sa v podstate stal priamym nástupcom Friedricha-Wilhelma Haacka vo funkcii.

Stručne povedané, obraz, ktorý sa nám naskytne, je nasledovný: Článok obsahujúci text rozkazu gestapa sa objavil v roku 2000, v Pöhlmannovom úplne prvom roku pôsobenia v EZW a v internom časopise tejto organizácie. Samotný archívny dokument však objavil o dva roky skôr (v roku 1998) pri písaní svojej dizertačnej práce pre štátnu univerzitu, ktorú následne vydalo nezávislé akademické vydavateľstvo.

Bežní čitatelia však nikdy nevideli archívnu citáciu listu z 8. decembra. Pravdepodobne by sa mala objaviť v Pöhlmannovej monografii „Kampf der Geister“, ale tento zväzok nie je verejne dostupný online. Kým sa to nedá priamo overiť, existencia tohto dokumentu teda formálne závisí výlučne od slova jediného autora.

Paragraf § 1

§ 1 — dekrét ríšskeho prezidenta na ochranu ľudu a štátu z 28. februára 1933 — podpísal Hindenburg deň po požiari Reichstagu. Jeho § 1 pozastavil platnosť článkov Weimarskej ústavy, ktoré zaručovali osobnú slobodu, právo na slobodné vyjadrovanie názoru vrátane slobody tlače, právo na zhromažďovanie a právo združovať sa, ako aj súkromie korešpondencie a nedotknuteľnosť obydlia⁴². Toto bol „dekrét o požiari Reichstagu“, právny základ pre celý represívny aparát Tretej ríše.

Trpkou iróniou je, že práve tá organizácia, ktorá celú svoju existenciu presadzovala použitie § 1 proti konkurenčným kongregáciám, bola v decembri 1937 rozpustená podľa toho istého § 1. Áno, je to ten istý paragraf, ktorý bol na jar 1933 použitý na spustenie celoštátnych zásahov proti Jehovovým svedkom v celom Nemecku⁴¹. Tieto zákazy, ako vieme z uzavretých stretnutí gestapa, iniciovali predovšetkým cirkevní predstavitelia a Apologetické centrum.

Výskum pôvodu, ktorý vykonala Ústredná a regionálna knižnica v Berlíne, uvádza: „Koncom roka 1937 bolo Apologetické centrum násilne zatvorené a v roku 1938 bol celý jeho majetok vrátane 2 000-zväzkovej knižnice skonfiškovaný v prospech Nemeckej ríše“ ³⁹. Seibert identifikuje príjemcu: „SD prevzala jej knižnicu“ ⁴⁰. 

Stručne povedané, hoci väčšina tejto epizódy zostáva nejasná, jeden fakt sa javí ako jasný: SS skonfiškovali register kariet. Skutočnosť tejto konfiškácie je dokázaná: v roku 2025 Berlínska ústredná knižnica oficiálne vrátila cirkvi zachovanú knihu z roku 1936 s pečiatkou Apologetické centrum — knihu, ktorá prešla nacistickými špeciálnymi zbierkami⁴⁶.

6. kapitola. Povojnová kanonizácia

Alebo ako sa dvaja riaditelia pridali k novej správnej rade.

V roku 1947 vydal Walter Künneth v Hamburgu knihu s názvom „Der große Abfall: Eine geschichtstheologische Untersuchung der Begegnung zwischen Nationalsozialismus und Christentum“ (Veľké odpadlíctvo od viery: Teologicko-historické skúmanie stretu medzi národným socializmom a kresťanstvom)²⁵. Národný socializmus bol Nemcom vysvetľovaný ako Abfall — teda odpadlíctvo alebo odpadnutie od Boha — a teda ako jav inherentne vonkajší voči cirkvi: niečo, čo sa stalo národu, a nie niečo, čo urobila samotná cirkev. 

Horst Junginger píše:

„Zatiaľ čo v 30. rokoch 20. storočia Künneth zaradil židovstvo, liberalizmus a boľševizmus medzi troch veľkých démonov tej doby, teraz považoval za vhodné interpretovať národný socializmus ako protikresťanskú mocnosť. […] Künnethova zmena perspektívy a kontrast medzi jeho argumentmi pred a po roku 1945 dosiahli taký stupeň, že Wolfgang Maaser počas svojho výskumu nadobudol dojem, že ide o dvoch úplne odlišných jedincov a že Künneth jednoducho vymazal časti svojej identity zo svojej biografickej histórie“ ^2,23.

Traja veľkí démoni tej doby: židovstvo, liberalizmus a boľševizmus. Zoznam bol zostavený v 30. rokoch 20. storočia. Po roku 1945 sa prvá položka stala tabu a na uvoľnené miesto Künneth šikovne vložil samotný národný socializmus. Zmenila však zmena zoznamu základné zmýšľanie? 

Maaserov dojem („že išlo o dvoch úplne odlišných jedincov“) nie je metaforou zúfalstva historika, ale presným opisom toho, čo sa vtedy dialo v celom Nemecku vo veľkom meradle. Nemecká povojnová kultúra pre to dokonca vytvorila špecifický termín: Persilschein („certifikát Persil“), pomenovaný podľa značky pracieho prostriedku. Takto sa nazýval certifikát politickej „čistoty“, ktorý si bývalí spolubojovníci v rámci denacifikačných komisí horlivo navzájom vystavovali. Milióny dotazníkov, milióny certifikátov a zanedbateľný počet skutočných dôsledkov.

Rok 1946, v ktorom Künneth získal čestnú profesúru, si zaslúži osobitnú pozornosť. Nemecké univerzity v tom čase prechádzali denacifikáciou pod dohľadom spojeneckých okupačných úradov, no autor článku z roku 1933, v ktorom tvrdil, že cirkev nebude brzdiť štát, sa k prednášaniu vrátil len rok po kapitulácii. Gestapom uvalený zákaz prejavu (Redeverbot) k tomu určite prispel: v dotazníkoch z roku 1946 mal zákaz jeho profesúry oveľa väčšiu váhu ako publikácie, ktoré k zákazu viedli. Treba povedať, že tento mechanizmus fungoval bezchybne — a nielen v jeho prípade.

V inštitucionálnej histórii samotnej EZW sa však objavila najviac podceňovaná skutočnosť. Keď bola v roku 1960 založená EZW, nástupnícka organizácia Apologetického centra, obaja bývalí riaditelia AC — Carl Schweitzer a Walter Künneth — boli vymenovaní do jej správnej rady (Kuratorium). A funkciu riaditeľa EZW prevzal bývalý zamestnanec AC Kurt Hutten! Správna rada usporiadala svoje ustanovujúce zasadnutie 17. novembra 1960, ktoré otvoril 71-ročný Schweitzer²⁴. 

Rudolf Ladwig to nezávisle potvrdzuje: „Bývalí riaditelia AC Schweitzer a Künneth boli vymenovaní do novej správnej rady EZW“ ²⁶.

Kontinuita medzi Apologetickým centrom a EZW teda nebola len ideologická a metodologická, ale aj personálna. 

Ten istý muž, ktorý v decembri 1933 informoval ríšsku cirkevnú vládu, že výmena spravodajských informácií s gestapom už prebieha, bol v novembri 1960 uvedený ako člen správnej rady organizácie, ktorá odvtedy až do súčasnosti formuje oficiálny postoj nemeckého protestantizmu k „sektám“. Medzi týmito dvoma dátumami uplynulo približne 30 rokov, prebehla svetová vojna, bolo zavraždených šesť miliónov Židov, uskutočnili sa Norimberské procesy a denacifikácia, došlo k rozdeleniu Nemecka a bola prijatá Štutgartská deklarácia viny. V oblasti apologetiky sa nikdy neuskutočnilo žiadne vyšetrovanie; nikdy sa neuskutočnila žiadna revízia jej metód. Došlo k zachovaniu kontinuity prostredníctvom personálnych vymenovaní a súdiac podľa zápisníc zo stretnutí, to nikoho ani len nezaujímalo.

Banner z roku 1994: Založenie inštitútu proti neutralite

V roku 1994 založila organizácia Evangelische Notgemeinschaft in Deutschland [Evanjelická núdzová asociácia v Nemecku] Inštitút Waltera Künnetha (Walter-Künneth-Institut), ktorý vlastnými slovami označila za „ďalšiu nástupnícku inštitúciu Apologetického centra“ ²⁶. Horst Junginger vysvetľuje dôvody jeho založenia:

„…Rád by som výslovne zdôraznil, že v Evanjelickej ústrednej agentúre pre otázky svetonázoru sa dnes skutočne vykonáva seriózna práca na objektívne podložených základoch. Práve toto úsilie o objektivitu a ideologickú neutralitu sa však stretlo s odmietnutím v fundamentalistických kruhoch. Z tohto dôvodu bol v roku 1994 založený protiinštitút pomenovaný po Walterovi Künnethovi, ktorého apologetický zámer spočíva predovšetkým v tom, že na argumentačné diskusie s príslušníkmi iných vierovyznaní a neveriacimi reaguje vlastným predpojatým postojom zakoreneným v biblicistickom chápaní viery “ ²

Podľa Juningera sa teda ukazuje, že Inštitút bol vytvorený práve na to, aby čelil argumentom so zaujatosťou? Nie inými vedeckými argumentmi alebo alternatívnou výskumnou školou, ale konkrétne zaujatosťou — ako princípom, ako otvorene vyjadreným postojom vedome nahradeným faktami.

Inštitút otvorene obvinil EZW z „nedostatočnej vernosti Biblii“ (mangelnde Bibeltreue) (mangelnde Bibeltreue) a vyhlásil sa za „útok z misionárskej perspektívy“ (Angriff in missionarischer Perspektive). Na zozname svojich hlavných protivníkov uviedol „agresívny feminizmus“ a „socializmus maskovaný ako antifašizmus“ ²⁶. 

Opäť vidíme zlo tej doby, ich vymenovanie a križiacke ťaženie proti nim. Nič sa nezmenilo.

Arweck, píšuc nezávisle suchým, opisným štýlom, dodáva tri odhaľujúce detaily: „Inštitút Waltera Künnetha sa považuje za dediča Centra, pričom jeho prezidentom je Adolf Künneth, syn Waltera Künnetha. EZW považuje inštitút za politicky konzervatívny a stojaci v opozícii voči jeho postoju.“ ⁴. Nástupníctvo bolo teda spečatené aj v doslovnom zmysle dedičstva — pozoruhodný dar pre výskum zameraný na genealógii.

Ďalší osud tejto inštitucionálnej konštrukcie je ťažké vystopovať. Jej zakladajúci orgán, Evangelische Notgemeinschaft in Deutschland, založený 30. septembra 1966 v Stuttgarte, bol 30. mája 2017 vymazaný z registra združení²⁷ a nebolo možné nájsť žiadnu funkčnú webovú stránku inštitútu.

7. kapitola. Čo obsahuje Minský archív?

Teraz sa ešte raz vráťme k prológu — ale tentoraz s kontextom, ktorý sme zhromaždili — a skúsme analyzovať posolstvo z roku 2010 tak, ako by sme analyzovali historický dokument.

„Pastorov archív sa zhromažďoval 32 rokov“ ⁶

Počítanie späť od roku 2010 nás privádza do roku 1978, zatiaľ čo nemecké zdroje poukazujú na rok 1977 — rok, kedy Cirkev poverila Gandowa prácou súvisiacou s novými náboženskými komunitami⁹. Jednoročný rozdiel pri výpočte „v priebehu tridsiatich dvoch rokov“ predstavuje bežnú chybu zaokrúhľovania pri ústnom podaní, ale dôležité je tu niečo iné: dva údaje získané z odlišných, nezávislých zdrojov — bieloruskej tlačovej správy a nemeckého cirkevného časopisu — sa zhodujú.

„Prevažná časť materiálu pochádza z rokov 1950 až 2010“ ⁶

Tu sa veci stávajú najzaujímavejšími a tu vyzývame čitateľa, aby si vzal do ruky ceruzku, pretože do hry vstupuje aritmetika. Dolná hranica časového rámca — 1950 — je rokom, kedy vyšlo prvé vydanie knihy Vidiaci, hĺbajúci, nadšenci (Seher, Grübler, Enthusiasten) od Kurta Hutttena¹⁹. 

Aritmetika veku je však ešte významnejšia a je nevyhnutná. Thomas Gandow sa narodil v roku 1946 ¹⁸. Fyzicky nemohol osobne zbierať materiály z 50. rokov 20. storočia: v roku 1950 mal štyri roky. V dôsledku toho sa dokumenty z rokov 1950 až 1977 — takmer polovica celého uvedeného časového obdobia zbierky — do archívu nedostali osobným úsilím darcu. Získal ich od niekoho iného.

Od koho presne boli získané? 

Práve táto otázka dala prvotný impulz nášmu vyšetrovaniu. A ako ste si uvedomili, kandidáti už boli menovaní v predchádzajúcich kapitolách. Haack, ktorý zomrel v roku 1991, ktorého kanceláriu novinári prirovnávali k „inkvizítorskej pokladnici“ ⁴ a ktorého nástupca nastúpil na berlínsky post o rok neskôr? Mníchovská pobočka bavorskej regionálnej cirkvi? Štutgartská EZW so svojou Materialdienst? Aagaardovo dánske Dialóg Centrum, ktoré ukončilo svoju činnosť v apríli 2011 ¹⁵? Každá z týchto organizácií zhromaždila zbierky, ktoré museli niekam ísť po odchode ich správcu, a archívne zbierky tohto druhu — na rozdiel od nábytku — sa len tak nevyhadzujú.

„Archívne jazyky: nemčina, angličtina a francúzština“ ⁶

Nemčina s najväčšou pravdepodobnosťou označuje Nemecko: EZW v Stuttgarte a Berlíne, celoštátna sieť Sektenbeauftragte, Haackovo bavorské oddelenie a Gandowova berlínska kancelária. Angličtina označuje Dánsko a anglofónny svet: Aagaardovo Dialóg Centrum v Aarhuse, ktoré vydávalo v angličtine, FAIR v Británii a AFF v Spojených štátoch^4,14. Francúzština označuje Francúzsko: ADFI, združenie, z ktorého radov v roku 1994 vznikla FECRIS (Európska federácia centier výskumu a informácií o kultoch a sektách), o ktorej budeme hovoriť v nasledujúcich častiach. 

Tri jazyky fungujúce ako tri uzly transatlantickej antikultovej infraštruktúry v druhej polovici 20. storočia. A ani jeden jazyk krajín, ktorých náboženské menšiny táto infraštruktúra dokumentovala — čo samo o sebe, treba uznať, veľa hovorí o povahe tohto podniku.

Nedávne údaje od Vladimira Martinoviča tento obraz do istej miery spresňujú. Celá archívna zbierka Synodálneho centra pre štúdium siekt je rozdelená takto: ruština 30 %, angličtina 30 %, nemčina 35 % a ostatné jazyky (francúzština, dánčina, poľština, čeština, španielčina, taliančina, bulharčina, kórejčina, japončina, gréčtina a ďalšie) 5 %. ⁴⁷

Nemčina je teda najväčším jazykovým segmentom minskej zbierky. Vzhľadom na to, že najväčšiu samostatnú zásielku daroval práve Gandow⁵, záver je jednoznačný: nemecké jadro minského archívu je s najväčšou pravdepodobnosťou berlínsky prevod z roku 2010. Inými slovami, najväčšia zložka dokumentárnej zbierky, ktorú má v držbe bieloruské cirkevné centrum, je nemeckého pôvodu a siaha až k tradícii, ktorú sme skúmali v predchádzajúcich kapitolách.

„150 000 – 200 000 dokumentov“ vs. „5 ton“

Formálne si tieto čísla navzájom neprotirečia: v archívnom účtovníctve je „dokument“ pamäťová jednotka, ktorá môže pozostávať z jedného listu alebo stoviek strán, a knihy a viazané zväzky vážia neporovnateľne viac ako voľné listy. 

Fyzický objem však osvetľuje logistiku a práve tu začínajú otázky. Päť ton nie je záležitosťou niekoľkých kartónových krabíc. To je veľký náklad kamióna. To znamená prepravu nákladu zahŕňajúcu colné odbavenie, poistenie, nakládku a vykládku — záležitosť, ktorá stojí peniaze a vyžaduje si schválenia na oboch stranách vonkajšej hranice Európskej únie. Takéto logistické operácie sa neuskutočňujú ako spontánny rozmar starnúceho pastora; sú plánované, financované a koordinované. 

Kto financoval tranzit? Kto spracoval vývozné dokumenty? Kto prevzal náklad v Minsku? Verejne dostupné zdroje neposkytujú žiadne odpovede.

Pre znázornenie rozsahu si vezmime ďalší údaj z webovej stránky príjemcu: proprietárny vyhľadávací systém Martinovičovho centra mu umožňuje „rozšíriť archív o 15 000 až 25 000 nových dokumentov ročne“ ⁴⁷. Dvestotisíc delené dvadsaťtisíc sa rovná desať. Gandowov jediný dar sa teda rovnal približne desaťročnej práci celého bieloruského centra.

„Darované… Minskej diecéze“

Opäť stojíme pred zarážajúcou realitou. Nie Bundesarchiv. Nie Berlínsky štátny archív. Nie archív jeho vlastnej cirkvi. Nie Slobodná univerzita ani Humboldtova univerzita, ktoré sa obe nachádzajú v tom istom meste. Nie Tübingen, kde Junginger pracoval, ani Marburg so svojou slávnou zbierkou náboženských štúdií. Ale Minsk.

POZADIE 

• Synodálne centrum pre štúdium siekt v mene ctihodného Jozefa Volockého Bieloruskej pravoslávnej cirkvi bolo založené 18. apríla 1997. Jeho zakladateľom a vedúcim je Vladimir Alexandrovič Martinovič, vedúci katedry apologetiky na Minskej teologickej akadémii, držiteľ doktorátu teológie z Viedenskej univerzity a titulu kandidáta sociologických vied. V zozname partnerov centra je na prvom mieste „Úrad komisára pre náboženské a etnické záležitosti pri Rade ministrov Bieloruskej republiky“, za ním nasleduje Výbor pre vzdelávanie Moskovského patriarchátu, Synodálna biblicko-teologická komisia Ruskej pravoslávnej cirkvi a medzinárodní partneri z viac ako 30 krajín.

Aby sme boli spravodliví, treba poznamenať, že Martinovič je jedinou postavou v celom našom reťazci s riadnym akademickým vzdelaním v dvoch disciplínach a dizertačnou prácou obhájenou na západoeurópskej univerzite. Dnes píše články pre recenzované časopisy a prednáša na medzinárodných antikultových konferenciách.

Sám Gandow už v čase prestupu požíval v Bielorusku akademický status: je uvedený ako čestný doktor Teologického ústavu Bieloruskej štátnej univerzity. V tomto systéme slúži akademický titul ako osvedčenie o pravosti; premieňa autora politických názorov na vedca a jeho osobný archív na vedeckú zbierku — bez námahy, jediným ťahom pera akademickej rady.

„Pre akademikov Bieloruska a orgány štátnej správy“

Mohla by byť práve táto veta zo všetkých najodhaľujúcejšia? Zoznam partnerov cirkevného archívu o veriacich obsahuje vládnu agentúru, ktorá rozhoduje o osude veriacich. K tomu sa zatiaľ nebudeme vyjadrovať, nie je čo viac dodať.

Záver

Berlín, 1933: Antikultová organizácia vedie archív o náboženských a ideologických menšinách, posiela materiály gestapu a zároveň od gestapa dostáva ďalšie materiály.

Minsk, 2010: Antikultová organizácia dostáva nemecký archív o nových náboženských hnutiach a verejne vyhlasuje, že je určený „pre bieloruských akademikov a orgány štátnej správy“. A do roku 2026 formálne upevňuje špecializovaný štátny úrad pre náboženské záležitosti ako svojho hlavného partnera.

Medzi týmito historickými kontextmi prirodzene existuje zásadný rozdiel a nie sú identické. V Nemecku v roku 1933 prebiehali prípravy na fyzické vyhladenie ľudí, zatiaľ čo v súčasnom Bielorusku realita zahŕňa odmietnutie registrácie, administratívne pokuty a súdne procesy. Priama analógia by skreslila skutočný rozsah udalostí. 

Napriek tomu čelíme tomu istému inštitucionálnemu modelu: kartotéke disidentov držanej antikultovou organizáciou, ktorá slúži ako základ pre štátnu reguláciu náboženskej sféry. Medzi týmito dvoma bodmi leží 77 rokov a neprerušená línia nástupníctva, ktorej články boli vymenované vyššie podľa mena, dátumu a archívneho signatúrneho čísla.

Pozoruhodné je, že mechanizmus toto všetko prežil z jedného jednoduchého dôvodu: je ľahostajný k politickej ideológii. Vôbec nezáleží na tom, akú formu štát má — Weimarská republika, Tretia ríša, Spolková republika, Sovietsky zväz alebo Bieloruská republika. Vyžaduje si len dve veci: archív a adresáta. Mení sa príjemca, mení sa zoznam cieľových skupín, vyvíja sa terminológia („voľnomyšlienkárstvo“ ustupuje „deštruktívnosti“), no kartotéka a poradný úrad, ktorý je k nej pripojený, pretrvávajú, pretože sú jadrom veci.

A nakoniec, inventár. „Zoznam kníh, časopisov a novín v archíve bude zverejnený na webovej stránke Centra sv. Jozefa Volockého“ ⁶, ktorý sľúbili v roku 2010. O šestnásť rokov neskôr inventár stále chýba. 

Dôsledok však zostáva nezmenený — identický s tichom, ktoré sa rozhostilo po roku 1945. Čo nie je katalogizované, nemožno overiť a čo nemožno overiť, musí byť prijaté ako pravda. Pravda tak, ako ju definujú tí istí ľudia, ktorých prácu tu skúmame…

---

Zdroje:

1. Bertil Persson, a Swedish clergyman and researcher of new religious movements, presiding bishop of the Apostolic Episcopal Church, and author of works on the history of the anticult movement.
2. Horst Junginger. “Aktuelle Fragen der Vergangenheitspolitik. Am Beispiel der apologetischen Publizistik des Protestantismus” (Current Issues in Politics of the Past: The Example of Apologetic Journalism in Protestantism), in Humanismus aktuell, no. 20, 2007, pp. 31–42. PDF: https://ub01.uni-tuebingen.de/xmlui/handle/10900/94079 https://ub01.uni-tuebingen.de/xmlui/bitstream/handle/10900/94079/Junginger_026.pdf?sequence=1&isAllowed=y
3. Matthias Pöhlmann. “Kampf der Geister. Die Publizistik der ‘Apologetischen Centrale’ (1921–1937)” (Battle of Spirits: The Journalism of the “Apologetische Centrale” [1921–1937]), Kohlhammer, Stuttgart, 1998, pp. 214–220. https://www.abebooks.com/9783170154612/Kampf-Geister-Publizistik-Apologetischen-Centrale-3170154613/plp
4. Elisabeth Arweck. “Researching New Religious Movements: Responses and Redefinitions,” Routledge, 2006, chap. 6, notes 25–26. https://www.routledge.com/Researching-New-Religious-Movements-Responses-and-Redefinitions/Arweck/p/book/9780415277556
5. http://church.by/news/sinodalnyj-centr-sektovedenija-im-prep-iosifa-volockogo-belorusskoj-pravoslavnoj-cerkvi-otmechaet-25-letie
6. “Nemetskiy pastor-lyuteranin peredal lichnyy arkhiv v dar BPTs” (German Lutheran Pastor Donates Personal Archive to the Belarusian Orthodox Church): https://www.sb.by/articles/nemetskiy-pastor-lyuteranin-peredal-lichnyy-arkhiv-v-dar-bpts.html
7. St. Joseph of Volotsk Anti-Cult Center in the Republic of Belarus https://unrel.org/
8. “Religion ist eine scharfe Sache” (Religion Is a Sharp Thing), interview with T. Gandow, taz. Die Tageszeitung, Sept. 20, 2004: https://taz.de/Religion-ist-eine-scharfe-Sache/!697437/. Verbatim: “Als siebtes von acht Kindern 1946 in Berlin geboren…”; “…1992 zum Sektenbeauftragten wurde.”
9. “Sekten-Experte zum Abschied: Fliege ist ein ‘Irrlehrer’” (Cult Expert upon Farewell: Fliege Is a “False Teacher”), https://www.pro-medienmagazin.de/sekten-experte-zum-abschied-fliege-ist-ein-irrlehrer/, Aug. 27, 2011. Verbatim: “1977 hatte die Kirche ihn mit der Wahrnehmung der pfarramtlichen Dienste im Amt für Jugendarbeit mit dem Schwerpunkt ‘Neue Religiöse Gemeinschaften’ beauftragt”; “im Jahr 1992 wurde ihm die Provinzialpfarrstelle für Sekten- und Weltanschauungsfragen übertragen”; “Nach über 30 Jahren als ‘Sekten-Jäger’… wurde Gandow am Samstag in Berlin mit einem Gottesdienst in den Ruhestand verabschiedet.”
10. “Verteidiger des Glaubens” (Defender of the Faith), Der Tagesspiegel, Aug. 26, 2011: https://www.tagesspiegel.de/berlin/verteidiger-des-glaubens-1984078.html
11. “Evangelische Sektenarbeit: Bundesverdienstkreuz für Scientology-Experten” (Protestant Cult Work: Federal Cross of Merit for Scientology Expert), Der Tagesspiegel, March 8, 2012: https://www.tagesspiegel.de/potsdam/brandenburg/bundesverdienstkreuz-fur-scientology-experten-6415009.html
12. Bertil Persson. “Borba protiv sekt: ideynye osnovy i ikh nesostoyatelnost” (The Struggle Against Cults: Ideological Foundations and Their Bankruptcy), Moscow: Drevo Zhizni, 2012 (trans. A. Kurochkin), pp. 51–53; glossary, entries “Gandow, Thomas,” “Künneth, Walter,” “Hutten, Kurt,” “Haack, Friedrich-Wilhelm.” Ibid., definition of “cult” according to: F. W. Haack, “Der Weg des Lebens nun ist dieser. Apologetik an der Schwelle des 3. Jahrtausends,” Munich, 1988.
13. Masthead of Berliner Dialog, no. 2/1995: https://religio.de/dialog/295/impres295.html; no. 3/1997: religio.de/dialog/397/impres397.html. Publisher: Wichern-Verlag GmbH, Berlin. Wissenschaftlicher Beirat (Academic Advisory Board), 17 names, including “Prof. Dr. Alexander Dvorkin (Moskau)” and “Dekan Andrej Kuraev (Moskau).”
14. https://en.wikipedia.org/wiki/Dialog_Center_International, “Dialog Center International”: “founded in 1973 by a Danish professor of missiology and ecumenical theology, Dr. Johannes Aagaard (1928–2007).” Also: M. Introvigne, “In memoriam: Johannes Aagaard,” cesnur.org/2007/aagaard.htm
15. Wikipedia DA, “Dialogcentret”: “Organisationen ophørte sit virke den 2. april 2011.”
16. https://de.wikipedia.org/wiki/Friedrich_Wilhelm_Haack_(Theologe), “Friedrich Wilhelm Haack (Theologe)”: “* 11. August 1935 in Grünberg in Schlesien; † 4. März 1991 in München”; “1969 wurde er vollamtlicher Beauftragter für Sekten- und Weltanschauungsfragen der Evangelisch-Lutherischen Landeskirche in Bayern.”
17. https://de.wikipedia.org/wiki/Kurt_Hutten, “Kurt Hutten”: “* 6. März 1901 in Langenburg; † 17. August 1979 in Ludwigsburg”; head of the EZW for eight years starting in 1960. Confirmation of dates: Kalliope, GND 1012275396.
18. Alexander Benatar. “Lebendige Auseinandersetzung mit den Strömungen der Zeit” (Vibrant Engagement with the Currents of the Time), EZW, 2021: https://www.ezw-berlin.de/publikationen/artikel/lebendige-auseinandersetzung-mit-den-stroemungen-der-zeit/
19. Kurt Hutten. “Seher, Grübler, Enthusiasten. Das Buch der traditionellen Sekten und religiösen Sonderbewegungen” (Seers, Brooders, Enthusiasts: The Book of Traditional Sects and Special Religious Movements), https://www.amazon.de/Seher-Enthusiasten-traditionellen-religi%C3%B6sen-Sonderbewegungen/dp/379182130X Quell-Verlag, Stuttgart, 1950; 12th ed., 1982, ISBN 3-7918-2130-X; 15th ed., 1997; reprint 2002. Publishing history according to: Junginger (2), footnote 24.
20. https://de.wikipedia.org/wiki/Walter_K%C3%BCnneth, “Walter Künneth”: “* 1. Januar 1901 in Etzelwang; † 26. Oktober 1997 in Erlangen”; “erhielt Künneth Schreib- und Redeverbot für das ganze Reichsgebiet”; Erlangen: honorary professorship (1946), chair (1953), retirement (1969).
21. https://de.wikipedia.org/wiki/Apologetische_Centrale, “Apologetische Centrale”: founded in 1921 by the Central Committee of the Inner Mission; Carl Gunther Schweitzer (1889–1965); “seit 1932 Walter Künneth, der auch leitender Redakteur der Schriftenreihe des Instituts Wort und Tat war”; “Am 10. Dezember 1937 wurde sie von der Gestapo geschlossen und ihre weitere Tätigkeit verboten.”
22. Evangelisches Zentralarchiv Berlin, 1/C3/392, letter from Walter Künneth to the Reich church government dated December 16, 1933. https://publikationen.uni-tuebingen.de/xmlui/handle/10900/94079 Published in: Eberhard Röhm, Jörg Thierfelder (eds.), “Juden, Christen, Deutsche,” vol. 1: 1933–1935, Stuttgart, 1990, p. 412; Harald Iber, “Die Apologetische Centrale und der Centralausschuß für die Innere Mission,” in Th. Strohm, J. Thierfelder (eds.), “Diakonie im ‘Dritten Reich’,” Heidelberg, 1990, pp. 108–124, here p. 122 (ibid., Iber’s commentary). Cited from [2].
23. Walter Künneth. “Das Judenproblem und die Kirche,” in W. Künneth, H. Schreiner (eds.), “Die Nation vor Gott. Zur Botschaft der Kirche im Dritten Reich,” Berlin, 1933, p. 193. Academic analysis: Wolfgang Maaser. “Theologische Ethik und politische Identität. Das Beispiel des Theologen Walter Künneth,” Bochum, 1990, pp. 173–201, 194, 197. Cited from [2].
24. Matthias Pöhlmann. “Evangelische Apologetik im Wandel der Zeit,” in EZW-Texte, no. 154 (2000), pp. 2–17, here pp. 10–13, 61. PDF: https://www.ezw-berlin.de/fileadmin/user_upload/ezw-berlin/PDF/EZW-Texte_PDF_Dateien/EZW-Texte_154.pdf. Verbatim (p. 11): “Im Einvernehmen mit dem Herrn Reichs- und Preussischen Minister für die kirchlichen Angelegenheiten wird die Apologetische Centrale Berlin-Spandau, Johannesstift, auf Grund des § 1 der Verordnung des Herrn Reichspräsidenten zum Schutze von Volk und Staat vom 28. Februar 1933, aufgelöst und verboten”; (p. 13): “17.11.1960 eröffnete der 71-jährige Carl Schweitzer in Abwesenheit Künneths  –  als Abgesandtem der theologischen Fakultäten  –  die erste Kuratoriumssitzung.” Confirmation of closing date: Matthias Pöhlmann / Anika Albert, “Apologetik,” diakonie.de: “Am 10. Dezember 1937 wurde die Apologetische Centrale gewaltsam geschlossen.”
25. Walter Künneth. “Der große Abfall. Eine geschichtstheologische Untersuchung der Begegnung zwischen Nationalsozialismus und Christentum” (The Great Apostasy: A Theological-Historical Investigation of the Encounter Between National Socialism and Christianity), Hamburg, 1947.
26. Rudolf Ladwig. “Von der ‘Apologetischen Centrale’ zur EZW” (From the “Apologetische Centrale” to the EZW), IBKA-Rundbrief, December 2004: https://ibka.org/de/artikel/rundbriefe04/apol.html. Verbatim: “Die früheren AC-Leiter Schweitzer und Künneth wurden in das neue Kuratorium der EZW berufen”; “Die ‘Evangelische Notgemeinschaft in Deutschland’ gründete 1994 das ‘Walter-Künneth-Institut’, als weitere ‘Nachfolgeeinrichtung der Apologetischen Centrale’. Dort wirft man der heutigen EZW mangelnde Bibeltreue vor und versteht sich selbst als ‘Angriff in missionarischer Perspektive’.”
27. Wikipedia DE, “Evangelische Notgemeinschaft in Deutschland”: founded on Sept. 30, 1966, in Stuttgart; removed from the registry on May 30, 2017.
28. United States Holocaust Memorial Museum, Holocaust Encyclopedia, “Nazi Persecution of Jehovah’s Witnesses”: https://encyclopedia.ushmm.org/content/en/article/nazi-persecution-of-jehovahs-witnesses. Verbatim: “Of the 25,000 to 30,000 Germans who in 1933 were Jehovah’s Witnesses”; “By April 1, 1935, the Reich and Prussian Minister of the Interior ordered the responsible local officials to dissolve the Watchtower Society”; “By 1939, an estimated 6,000 Witnesses… were detained in prisons or camps”; “At least 3,000 Jehovah’s Witnesses were sent to concentration camps”; “An estimated 1,000 German Jehovah’s Witnesses died or were murdered in concentration camps and prisons” + “400 Witnesses from other countries”; “At least 273 Jehovah’s Witnesses were sentenced to death by military courts for refusing military service were executed.”
29. Antonius Liedhegener. “Statistik der Kirchenaustritte in Deutschland 1862–2019” (Statistics of Church Withdrawals in Germany 1862–2019), https://liedhegener.info/wp-content/uploads/2020/07/AL-Statistik-der-Kirchenaustritte-in-D-1862-2019-PDF-20-07-28.pdf summary table, liedhegener.info (PDF, 2020). Withdrawals from the Protestant Church: 1919: 237,740; 1920: 314,005; 1921: 256,452; 1922: 154,810.
30. “Einnahmen aus Kirchensteuer bleiben stabil” (Revenues from Church Tax Remain Stable), https://www.evangelisch.de/inhalte/243640/23-05-2025/zahlen-von-2024-veroeffentlicht-einnahmen-aus-kirchensteuer-bleiben-stabil, May 23, 2025: church tax revenues of the Protestant regional churches for 2024 totaled 5.97 billion euros.
31. Verordnung des Reichspräsidenten zum Schutz von Volk und Staat vom 28. Februar 1933 (RGBl. I S. 83), the “Reichstag Fire Decree,” § 1: suspension of Articles 114, 115, 117, 118, 123, 124, and 153 of the Weimar Constitution.
32. https://www.sobor.by/center.php
33. https://www.ezw-berlin.de/
34. https://www.ezw-berlin.de/publikationen/artikel/apologetische-zentrale/
35. Hub, monograph on Kurt Hutten, section 6.2, “Hutten’s Origins, His Studies, and First Years of Ministry”: seminaries of Maulbronn and Blaubeuren 1915–1919, studies in Tübingen, Marburg, and Berlin, second examination in 1926 with grade II b.
36. https://en.wikipedia.org/wiki/Jakob_Wilhelm_Hauer
37. https://www.archivportal-d.de/item/A6MFULUXA5KO5QVDPJVKOX2P3G6MHFSY?lang=de
38. https://www.ezw-berlin.de/fileadmin/user_upload/ezw-berlin/PDF/EZW-Texte_PDF_Dateien/EZW-Texte_154.pdf
39. Zentral- und Landesbibliothek Berlin, Provenienzforschung, “Apologetische Centrale (Berlin).” Verbatim: “Ende 1937 wurde die Apologetische Centrale zwangsweise geschlossen und 1938 das gesamte Vermögen inklusive der 2.000 Bände umfassende Bibliothek zugunsten des Deutschen Reichs eingezogen. Der Sitz der Apologetischen Centrale befand sich im Evangelischen Johannesstift in Berlin-Spandau”; “Aufgrund der Bestandsgeschichte der Bibliothek der Apologetischen Centrale erscheint ein Zugang über die Bergungsstelle 15 (Depot des Reichssicherheitshauptamts, RSHA) wahrscheinlich.” 2025 restitution: Ferdinand Sauerbruch, Hans Wenke, “Wesen und Bedeutung des Schmerzes,” Berlin, 1936, transferred to the Archive and Library of the Evangelisches Werk für Diakonie und Entwicklung e.V.
40. Sebastian Seibert, “Die Bibliothek des Reichssicherheitshauptamtes und der Kulturgutraub in der Zeit des Nationalsozialismus,” Berliner Handreichungen zur Bibliotheks- und Informationswissenschaft, no. 515, Humboldt-Universität zu Berlin, 2023, p. 23. Verbatim: “Auf evangelischer Seite traf es die Apologetische Centrale der Inneren Mission der Deutschen Evangelischen Kirche in Berlin-Spandau, die bereits seit 1934 beobachtet worden war. Sie wurde verdächtigt eine illegale Fortbildungsstätte der Bekennenden Kirche zu sein und am 10. Dezember 1937 von der Gestapo geschlossen. Ihre Bibliothek übernahm der SD.”
41. Detlef Garbe, “Glaubensgehorsam und Märtyrergesinnung. Die Verfolgung der Zeugen Jehovas im ‘Dritten Reich’,” EZW-Texte, no. 145, Berlin, 1998, p. 5. PDF: EZW-Texte 145. On the link to § 14 PVG: Demokratische Geschichte, vol. 12, essay 7 (Beirat für Geschichte), p. 100, PDF: beirat-fuer-geschichte.de: “§1 der ‘Verordnung des Reichspräsidenten zum Schutze von Volk und Staat’ (sog. Reichstagsbrandverordnung) vom 28. Februar 1933 in Verbindung mit §14 PVG.”
42. “Verordnung des Reichspräsidenten zum Schutze von Volk und Staat” of Feb. 28, 1933, RGBl. I p. 83. § 1 suspends Articles 114, 115, 117, 118, 123, 124, and 153 of the Weimar Constitution.
43. Matthias Pöhlmann, “Evangelische Apologetik im Wandel der Zeit,” in EZW-Texte, no. 154 (2000), pp. 2–17, here p. 11 and footnote 31. PDF: EZW-Texte 154. Verbatim: “Im Einvernehmen mit dem Herrn Reichs- und Preussischen Minister für die kirchlichen Angelegenheiten wird die Apologetische Centrale Berlin-Spandau, Johannesstift, auf Grund des § 1 der Verordnung des Herrn Reichspräsidenten zum Schutze von Volk und Staat vom 28. Februar 1933, aufgelöst und verboten.” In footnote 31, the source is identified as “Schreiben der Geheimen Staatspolizei an Künneth vom 8. Dezember 1937.” The sole source of this phrasing. A targeted search (August and September 2026) yielded no independent reproduction. Archival reference to be verified against: Matthias Pöhlmann, “Kampf der Geister. Die Publizistik der ‘Apologetischen Centrale’ (1921–1937),” Kohlhammer (series “Konfession und Gesellschaft,” ed. Jochen-Christoph Kaiser), ISBN 9783170154612, chapter on the end of the AC. The book is not openly accessible; a library request is required.
44. Alexander Benatar, “Lebendige Auseinandersetzung mit den Strömungen der Zeit,” EZW, July 1, 2021. Verbatim: “Am 10. Dezember 1937 wurde die AC im Auftrag des 1935 eingerichteten Reichskirchenministeriums geschlossen”; “Am 1. April 1960 nahm Kurt Hutten in Stuttgart seine Arbeit als Leiter der EZW auf.”
45. Wikipedia DE, “Reichsministerium für die Kirchlichen Angelegenheiten”: the agency was split off from the Reich Ministry of the Interior in 1935; Hanns Kerrl was appointed Reich Minister on July 16, 1935; the German Protestant Church was subordinated to “einem der Reichsregierung und einem Reichsminister für die Kirchlichen Angelegenheiten unterstehenden Reichskirchenausschuss.” Also: Reich Ministry for Church Affairs; agency records: EHRI, Reichsministerium für die kirchlichen Angelegenheiten (BArch R 5101).
46. Zentral- und Landesbibliothek Berlin, Provenienzforschung, “Apologetische Centrale (Berlin).” Verbatim: “Ende 1937 wurde die Apologetische Centrale zwangsweise geschlossen und 1938 das gesamte Vermögen inklusive der 2.000 Bände umfassende Bibliothek zugunsten des Deutschen Reichs eingezogen. Der Sitz der Apologetischen Centrale befand sich im Evangelischen Johannesstift in Berlin-Spandau”; “Aufgrund der Bestandsgeschichte der Bibliothek der Apologetischen Centrale erscheint ein Zugang über die Bergungsstelle 15 (Depot des Reichssicherheitshauptamts, RSHA) wahrscheinlich.” 2025 restitution: Ferdinand Sauerbruch, Hans Wenke, “Wesen und Bedeutung des Schmerzes,” Berlin, 1936, transferred to the Archive and Library of the Evangelisches Werk für Diakonie und Entwicklung e.V.
47. http://web.archive.org/web/20251117161907/https://unrel.org/