Johannes Aagaard

Zverstvá, ktoré následne spôsobili utrpenie miliónom ľudí, boli súčasťou životnej cesty Johannesa Aagaarda.

Johannes Aagaard (1928-2007): antikultista, kňaz Evanjelicko-luteránskej cirkvi (Folkekirken) v Dánsku, profesor misiológie a ekumenickej teológie na Univerzite v Aarhuse, Dánsko. 

Johannes Aagaard a Friedrich Wilhelm Haack boli priekopníkmi v boji proti kultom a sektám po druhej svetovej vojne. Ak vezmeme do úvahy, že antikultové tradície Haackovi odovzdal nacista Walter Künneth, môžeme posúdiť mieru významu a vplyvu týchto postáv na historickej mape druhej polovice 20. storočia. Boli to kľúčové postavy, ktoré pokračovali v temnom diele svojich nacistických predchodcov a bohužiaľ dosiahli značné výsledky. 

V roku 1973 Friedrich Wilhelm Haack pomohol Johannesovi Aagaardovi založiť misijný teologický inštitút Dialóg centrum (Dialog Center (DC)) a v roku 1981 sa podieľal na vzniku Medzinárodného Dialóg Centra – MDC (Dialog Center International (DCI)). Podrobnejšie informácie o ich úlohe a postupných väzbách s nacistickými hitlerovcami nájdete v dokumente „IMPAKT“.

Aagaard a nedostatok informácií o ňom

Johannes Aagaard ako brilantný rečník a diskutér, ktorý fascinoval publikum svojou silnou charizmou, autokratický a impulzívny alfa vodca, dokázal za roky svojej činnosti vytvoriť celú sieť antikultových jednotiek po celom svete pod záštitou Dialóg centra. Mal významný vplyv na myslenie mnohých nasledovníkov a budúcich vodcov antikultizmu, ako napríklad Alexandra Dvorkina a Alexandra Novopašina v Rusku, Thomasa Gandowa v Nemecku, Zdenka Vojtíška v Českej republike, Andersa Blichfeldta v Dánsku a ďalších.

Johannes Aagaard

História sektológie (štúdium siekt) v 20. storočí je jednou z málo preskúmaných tém. Nájsť dokumenty o činnosti antikultistov je ťažšia úloha ako nájsť materiály o nových náboženských hnutiach (NNH). Záznamy sa počas činnosti apologetických centier riadne neuchovávajú a len zriedkavo sa prenášajú do archívov. Preto logika činnosti sektológov aj ich metodika zostávajú nejasné. Nie je to prekvapujúce, ak sa zamyslíme nad tým, ČO sa skrýva v jadre antikultizmu, alebo skôr KTO, aká tajná sila ich vedie a motivuje. 

Stačí sa obzrieť do minulosti a nájdeme krvavé stopy tejto temnej sily, ich mŕtvolný zápach a ozvenu srdcervúceho náreku nevinne trpiacich a zavraždených ľudí. Táto sila ako tieň stála za každou veľkou ľudskou tragédiou, od dobyvačných výprav Alexandra Veľkého, ukrižovania Ježiša Krista, križiackych výprav, katolíckej inkvizície, druhej svetovej vojny až po súčasnosť a začiatok rozsiahlej vojny na Ukrajine.

Citát z knihy „História a metodológia Spoločenstva Dialóg centier (History and Methodology of the Community of Dialogue Centers)“ od Vladimira A. Martinoviča4:

„Dialóg centrum možno právom nazvať najväčšou antikultovou organizáciou v 20. storočí napriek tomu, že v žiadnom svetovom jazyku neexistuje výskum venovaný analýze tejto organizácie. Výskumníci o nej mlčia pre nedostatok zdrojov. Podľa jednej z verzií sa archív Dialóg centrum v súčasnosti nachádza v Dánskom národnom archíve, ale neexistujú žiadne dôkazy o tom, že by s ním vedci pracovali. Medzitým v sektologickej komunite existujú najmenej tri protichodné verzie o jeho umiestnení: 

a) archív bol zničený (alebo náhodne zničený); 

b) archív sa uchováva v Dánsku, ale prístup doň sa otvorí až o 50 rokov, pretože sa v ňom nachádza veľké množstvo utajovaných materiálov; 

c) archívu sa zmocnilo jedno z nových náboženských hnutí.“ 

Aagaardove životopisné údaje na internete takmer nenájdete a vyhľadávače vám neposkytnú ani jeho osobné fotografie, hoci zomrel pomerne nedávno, v roku 2007, zatiaľ čo jeho nápad, duchovné dieťa Dialóg centrum, existuje už viac ako 30 rokov. Napriek tomu sme urobili kus práce a podarilo sa nám poskladať informácie o ňom z rôznych zdrojov tak, aby sme z nášho rozprávania vytvorili relatívne ucelený obraz.

Johannes Aagaard

Aagaard vnímal svoju misiu ako komplexnú podporu pravoslávneho antikultového rozvoja. V jednom zo svojich článkov v tejto súvislosti napísal: „Kresťanská apologetika bola začiatkom každej skutočnej teológie a MDC má v úmysle pokračovať v tejto tradícii otcov ranej cirkvi, ktorí rozvíjali svoju pozitívnu kritiku tak vo vzťahu k sektárskym kresťanským herézam, ako aj vo vzťahu k heretickým a gnostickým redukciám viery.“1 Práve tie časy Petra a Pavla a prenasledovania gnostikov, prvých Kristových učeníkov. Musíte súhlasiť, že to pozoruhodne korešponduje s názvom Centra náboženských štúdií v mene hieromučeníka Ireneja z Lyonu, založeného v roku 1993 v Rusku Alexandrom Dvorkinom. Je to skutočne priame nástupníctvo. Podľa cirkevných legiend bol Irenej3 jedným z prvých známych apologétov, žil v druhom storočí pred n. l. a preslávil sa písaním kníh proti inovercom, najmä svojim najznámejším dielom „Proti herézam“ (Ἔλεγχος καὶ τῆς γνώσεως ἀνατροπὴ ψευδωνύμου). Niet divu, že je Dvorkin považovaný za Aagaardovho „najtalentovanejšieho študenta“, a nikdy sa ani netajil tým, že Aagaard bol jeho mentorom a inšpiráciou. Dvorkin vedel od koho sa má učiť, aby uspel.

Aagaard sformuloval dokonalý model vzťahov medzi zastúpeniami Medzinárodného Dialóg Centra a ich cirkvami takto: „MDC vždy spolupracuje s cirkvami, niekedy v rámci nich, niekedy mimo nich, ale nikdy pod ich vedením.“ 3, 4 Za hlavnú prekážku v rozvoji sektológie Aagaard považoval podriadenosť akejkoľvek cirkvi, pretože vedenie cirkví nepozná a nerozumie problémom sektárstva a kultov, a dosadzuje ľudí, ktorí nie sú schopní pracovať na pozíciách sektológov. Toto stanovisko malo hlboký a zaujímavý základ zakorenený v dejinách denominačnej sektológie v Európe 20. storočia.

Časopisy DC a DCI: „Update “, ‚Areopagus‘, ‚Spirituality in East and West‘ v dánčine a angličtine

Vladimir Martinovič, známy bieloruský antikultista, vo svojom diele „História a metodológia Spoločenstva Dialóg centier (History and Methodology of the Community of Dialogue Centers)“4 uvádza nasledovné: 

„Aagaard prednášal v odborných sektologických, cirkevných a vedeckých kruhoch, vrátane rôznych univerzít v Dánsku, USA, Švédsku, na Islande, vo Fínsku, Nórsku, Veľkej Británii, Nemecku, Rusku, Lotyšsku, Českej republike, Indii, Thajsku, Číne a ďalších krajinách. Existovala skupina zamestnancov DC, ktorí neustále cestovali po Dánsku a prednášali. Každý z nich sa špecializoval na niekoľko tém. Pre tých, ktorí chceli hlbšie preniknúť do problematiky nových náboženských hnutí (NNH), boli organizované kurzy pre pokročilých. Trvanie kurzov sa pohybovalo od jedného týždňa až po dva roky. Témy kurzov zahŕňali analýzu konkrétnych NNH, všeobecné teoretické otázky práce s informáciami o NNH, poradenstvo a prácu s médiami.“

Mimochodom, táto práca ktorú napísal popredný bieloruský antikultista Vladimir Martinovič a ktorá bola publikovaná v bulletine Synodálneho sektologického centra (roč. 7., č. 4, 2022)4, je takmer jediným dostupným zdrojom, ktorý osvetľuje Aagaardov život a jeho apologetické centrum. Ďalší obsah nášho článku bude založený na opakovaných odkazoch na túto prácu. Martinovič zdôraznil a poskytol nám to, čo iní zatajili.

Vladimir Martinovič a Johannes Aagaard
Fotografia z archívu Dialóg Centra

Najaktívnejšie a najznámejšie osobnosti v Dialóg Centre

Dynamika členstva v antikultovej organizácii Dialóg Centrum nie je známa. K dispozícii sú údaje len za dva roky: 1985 – 2 500 členov 10 a 1991 – 3 500 členov 11, 4.

V roku 1998 Aagaard dal poslednú známu definíciu Medzinárodného Dialóg Centra (MDC): „MDC nie je organizácia. Je to sieť kontaktov fungujúca na základe priateľstva a dôvery medzi jej členmi. Preto funguje tak pohotovo a efektívne.“21, 4

V roku 2003 Johannes Aagaard odišiel z funkcie vedúceho organizácie a nahradil ho Svend Erik Erasmi Jacobsen (2003 – 2004), ktorého vystriedali Jens Linderoth (2004 – 2008) a Tom Thygesen Daugaard9 (2009). Činnosť dánskej pobočky organizácie bola ukončená v roku 2011. 

V roku 2012 bol novému predsedovi MDC, luteránskemu kňazovi Thomasovi Gandowovi, udelený Rád za zásluhy Spolkovej republiky Nemecko.

Najaktívnejší a najznámejší účastníci Dialóg Centra:

– Anders Blichfeldt, pastor Dánskej luteránskej cirkvi, stály zamestnanec a vedúci viacerých projektov DC v rokoch 1974 až 2000, lektor, fotograf, vydavateľ časopisov, autor kníh, spoluautor Aagaardových prác 25, 26;

Antikultista Anders Blichfeldt

— Thomas Gandow, viceprezident MDC, zakladateľ a vedúci Dialóg centra Berlín – zastúpenia MDC v Nemecku, bývalý pastor a komisár pre sekty a svetonázory v Berlíne-Brandenbursku;

Antikultista Thomas Gandow

— Alexander Dvorkin, viceprezident MDC, zakladateľ a vedúci Centra náboženských štúdií v mene hieromučeníka Ireneja z Lyonu – zastúpenie MDC v Rusku. Zakladateľ RACIRS.

Alexander L. Dvorkin: fotografia z archívu Dialóg centra

Projekt „Misia pre západnú mládež na východe“

Od roku 1973 Aagaard pravidelne organizoval cesty študentov a profesorov Aarhuskej univerzity do Indie a ďalších ázijských krajín.4, 5 Delegácie navštevovali hinduistické, budhistické a sikhské centrá a ášramy, viedli rozhovory s ich vedúcimi predstaviteľmi a zhromažďovali fakty potrebné pre ďalšiu podvratnú prácu proti malým náboženským hnutiam v Európe. Postupne začalo Dialóg centrum organizovať tzv. návštevné konferencie a týždenné vzdelávacie inštitúty v Indii, venované štúdiu tradičných a netradičných východných náboženských vierovyznaní.

Fotografia z archívu Dialóg Centra

V roku 1985 preto Dialóg centrum iniciovalo projekt „Misia  pre západnú mládež na východe“. Oficiálne spočíval v tom, že do Indie, Nepálu, Thajska a Číny (Hongkongu) boli vyslaní misionári vo veku od 23 rokov, ktorí mali za úlohu poskytovať právnu pomoc západnej mládeži, navštevovať väznice a nemocnice, pomáhať s nocľahom a stravou, obnovovaním dokladov a pomáhať ľuďom zo západu pri návrate domov.

Fotografia z archívu Dialóg Centra
Fotografia z archívu Dialóg Centra

Pred cestou museli misionári absolvovať trojmesačný výcvikový kurz, po ktorom boli vyslaní do Indie na tri týždne, aby sa s krajinou zoznámili. Potom sa vytvorili skupiny 3 až 8 ľudí, ktoré cestovali do rôznych krajín na obdobie 2 až 5 mesiacov. Nasledovala krátka prestávka a opakovanie cesty. Priemerná dĺžka pobytu misionára v teréne sa pohybovala od 6 do 9 mesiacov. Ročne bolo na misie vyslaných približne 25 ľudí. Tí, ktorí tam chceli ísť, si museli čiastočne hradiť náklady ako osobný príspevok. Koordinátor projektu, luteránsky pastor Svend Boysen, bol zároveň výkonným tajomníkom Dialóg centra.

Popri svojom hlavnom poslaní mladí antikultoví misionári zbierali informácie o miestnych náboženských hnutiach, získavali skúsenosti a samozrejme sa venovali aj získavaniu „odpadlíkov“ týchto hnutí na stranu kresťanstva, pričom používali obvyklé nástroje antikultizmu, lži a diskreditáciu všetkého protikresťanského. 

Táto pochybná misionárska činnosť nemohla zostať nepovšimnutá indickými úradmi a Johannes Aagaard dostal definitívny zákaz vstupu do Indie. História mlčí o skutočných príčinách takéhoto kategorického odmietnutia, ale skutky tohto muža boli rozhodne značné, aby si vyslúžil titul persona non grata!

Kým 70. a 80. roky 20. storočia možno konvenčne nazvať „indickým obdobím“ v Aagaardovom živote, 90. roky možno pokojne nazvať „budhistickým“ obdobím. V tomto období častejšie navštevoval Thajsko, Nepál, Japonsko a Čínu.

Pálenie záhy v posledných rokoch

Aké závery urobil Johannes Aagaard počas „indickej dekády“ svojho života, plnej orientálnych ciest, vôní kadidla, zaprášenej práce a nových známostí? Je tu jeho článok s názvom „Orientálne kulty: Všeobecné koncepcie“8 uverejnený na webovej stránke www.ansobor.ru patriacej Misijnému oddeleniu Novosibírskej diecézy Ruskej pravoslávnej cirkvi (RPC), ktorú zastrešuje známy antikultista Alexander Novopašin (viac informácií o ňom možno nájsť v dokumente „IMPAKT”). V tomto článku nájdeme sarkastický a nevrlý odsek venovaný indickým guruom. Aagaardove slová sú naplnené toľkou netoleranciou, nekompromisným odsúdením a hnevom! 

Vzniká dojem, že pred nami stojí smrteľne chorý človek, ktorý sa s ťažkosťami opiera o palicu. Už dlho trpí bolesťami hlavy a pálením záhy, nenávidí život a ľudí, má beznádejne pokazenú náladu a obviňuje okolitý svet, že sa cíti neznesiteľne zle, že jeho život nebol úspešný a šťastie a láska ho minuli. Niekto za to môže. Kde je? Kde je vinník? Ak sa k nemu nedá dostať, mal by byť aspoň slovne pokorený a jeho meno by malo byť pošliapané za búrlivého potlesku priaznivcov. To je jediný správny krok v tejto nenávistnej vojne, večnej vojne proti inovercom. 

Fašista hovorí o fašizme v najlepších tradíciách nacistickej propagandy.

Johannes Aagaard

„Totalitné kulty sú hrozbou 21. storočia

V posledných desiatich rokoch sa čoraz viac prejavuje odvrátená strana fašizmu a komunizmu a vtedy sa do popredia začali dostávať kulty, ktorých vodcovia vyznávajú rôzne verzie tej istej ideológie: bez ohľadu na to, ako veľmi sa líšia, všetky sú hlboko protikresťanské…

Treba poznamenať, že hinduistická renesancia so svojimi hnutiami guruov dramaticky zintenzívnila fašistické zafarbenie v celkovom autoritárskom trende súčasnej politiky.

Huxley si všimol podobnosť obrazov jogína a komisára. Dejiny neohinduizmu poskytujú mnoho príkladov hinduistického fašizmu. India je dodnes pod vplyvom hinduistických fašistov pod vedením hnutia Višva Hindu Parišad (Svetové zhromaždenie hinduistov), ktoré v skutočnosti nie je fašistickou organizáciou, ale svojimi šovinistickými názormi a násilnými metódami má k nej veľmi blízko.

Uvedieme niekoľko najznámejších a najautoritatívnejších guruov.

  1. Na začiatku 20. storočia bol Aurobindo Ghosh najprv bengálskym teroristom a potom guruom v Goa spolu so svojou manželkou Mirrou Richard (ktorú uctieval aj ako Božskú Matku). Vybudovali Auroville, ktoré sa po mnohých rokoch rozvracania stalo jedným z medzinárodných centier hnutia New Age.
  2. Vivékánanda, Ramakrišnov žiak a zakladateľ medzinárodného mníšskeho rádu Ramakrišnova misia. Najvyšší súd Indie uznal túto organizáciu za nezávislé náboženstvo, zrejme len preto, aby nemuseli platiť dane.
  3. Aurobindo aj Vivékánanda boli výrazne ovplyvnení tantrizmom. Najextrémnejším predstaviteľom tohto smeru je kult Ananda Marga na čele s Anandamurtim. Ten viedol skutočnú vojnu proti indickým úradom a Interpolu. Ananda Marga bola zločineckou teroristickou organizáciou v pravom zmysle slova a pravdepodobne ňou zostáva dodnes.
  4. Ďalším radikálnym krídlom neohinduizmu je Medzinárodná spoločnosť pre Krišnovo vedomie ISKCON. Zatiaľ čo Ananda Marga vyznáva šaivitský tantrizmus, ISKCON predstavuje višnuitský tantrizmus. Tento kult, založený Svámím Prabhupádom v roku 1966, je v súčasnosti akoby v kríze, ale stále je silný a vplyvný. 
  5. Jedným z ďalších zakladateľov svetového impéria je Rajneesh z Pune. Jeho kult najviac prekvital v 60. a 70. rokoch minulého storočia. Má aj ďalšie mená ako Bhagwan a Osho. Ovládal hypnózu a lákal mladých ľudí zmesou sexu, drog, extatickej meditácie a tanca.          
  6. Podobné podvodné techniky používa aj kult Sai Baba, ktorý zlákal množstvo nasledovníkov po celom svete. Pomocou lacných trikov získal povesť veľkého zázrakotvorcu a vtelenia Boha. Jeho učenie je zmesou okultizmu a ezoteriky s tantrickou príchuťou. V poslednom čase pribúdajú dôkazy odhaľujúce jeho podvody, zločiny a zhýralosť. Skôr či neskôr každý pochopí, že máme dočinenia s psychopatickou osobnosťou. 
  7. Ďalším podvodníkom je Mahariši Maheš Jogi, vodca Transcendentálnej meditácie (TM). Vysvetlenie toho, ako ľudia môžu naletieť na jeho jednoduché a očividné triky a vytvoriť si tak ďalšiu modlu, treba hľadať v psychológii. Tento kult je jednou z najbohatších nadnárodných korporácií typu chobotnice napriek tomu, že sám mizerný manažér Mahariši Maheš Jogi výrazne zmenšil veľkosť svojho vlastného impéria.“ 8
Fotografia z archívu Dialóg centra

Nábor nových členov

V roku 1994 Dialóg centrum iniciovalo nový projekt „Medzinárodný dialóg (International Dialog (ID))” s dôrazom na preventívnu prácu s mladými ľuďmi, ktorí chcú cestovať do krajín Východu za „spiritualitou“. Nový projekt ponúkol mladým ľuďom realizovať ich prianie, ale s profesionálnou informačnou podporou. Pri cestách na miesta bohoslužieb tzv. nových náboženských hnutí mladí misionári antikultizmu zbierali údaje o ich učení a praktikách, a to aj v porovnaní s kresťanstvom. Následne mnohí záujemcovia o tému antikultizmu začali bližšie spolupracovať s Dialóg centrom. Na posilnenie tejto oblasti práce začalo Dialóg centrum v spolupráci s Dánskou misijnou radou vydávať mládežnícky antikultový časopis „Kompas“ a časopis „Netop Nu“, obidva v dánčine. ID a mnohé ďalšie misijné projekty možno vlastne okrem iného považovať za nábor nových členov z radov mladej generácie do radov DC. 

„Zamestnanci a životaschopnosť Dialóg centra pochádzala najmä z mladých študentov, ktorí pracovali na dobrovoľníckej báze…“, ako napísal vo svojom blogu Tom Thygesen Daugaard, zamestnanec DC v rokoch 1998 až 20099.

V súvislosti s úpadkom činnosti Dialóg centra napísal nasledovné: „...diskusia o islame pritiahla pozornosť verejnosti a kulty už neboli v centre pozornosti, takže nebolo možné získavať nových členov, zatiaľ čo starí členovia, ktorých Aagaard naverboval v 80. rokoch, zostarli a zomreli...“

Fotografia z archívu Dialóg Centra
Fotografia z archívu Dialóg Centra

Pavúk tká svoju sieť

Na miestnej a celoštátnej úrovni boli v skupinách DC nielen luteráni, ale aj zástupcovia iných kresťanských denominácií vrátane pravoslávnej cirkvi4,6. DC bola medzináboženská organizácia, hoci hlavnými členmi DC v Aarhuse boli luteráni.

V roku 1988 bol publikovaný nezvyčajný článok, ktorý opisoval postupné založenie antikultového centra v rámci akéhokoľvek kresťanského spoločenstva s cieľom rozšíriť sieť čo najďalej pomocou jednoduchého návodu.

Išlo o štyri základné etapy4, 7:

1. vytvoriť v cirkevnej farnosti skupinu na štúdium nových náboženských hnutí (NNH);

2. požiadať cirkevného farára o pomoc pri štúdiu NNH, ktoré pôsobia v danej lokalite;

3. napísať list biskupovi so žiadosťou o informácie o NNH a návrhom na zriadenie centra pre štúdium NNH;

4. spolu s farárom analyzovať činnosť svojho spoločenstva: či je Kristus stredobodom duchovného života spoločenstva a či sú jeho členovia morálne bezchybným príkladom života v Kristovi.4

Ďalšie oblasti práce DC zahŕňali:

– organizovanie seminárov a konferencií o NNH na miestnej, národnej a medzinárodnej úrovni. Tieto podujatia sa vždy začínali modlitbou, a keď sa konali v Aarhuse, tí ktorí chceli, mohli pracovať v „guruovskej knižnici“. Zahraniční hostia ju využívali pomerne často;

– vydávanie antikultových letákov v dánčine, angličtine, ruštine a iných jazykoch;

– spolupráca so zástupcami tlačových médií;

– organizovanie rozhlasových vysielaní a rozhovorov o NNH4, 12;

– výroba televíznych relácií a filmov o NNH4, 13;

– spolupráca s knižnicami v Dánsku pri triedení literatúry o NNH4, 14;

– preklad textov do rôznych svetových jazykov (čínština, ruština atď.) na pomoc miestnym odborníkom na NNH4, 15;

– vytvorenie výstavných stánkov s popisom práce DC a MDC a článkov pre významné cirkevné a svetské podujatia a veľtrhy organizované v rámci projektov;

– vytvorenie kaviarne Dialóg, kde si návštevníci okrem pitia kávy a jedenia zákuskov mohli voľne prečítať literatúru o NNH4, 16;

– vytvorenie zvukových materiálov o NNH pre ľudí so zrakovým postihnutím a videomateriálov pre ľudí so sluchovým postihnutím4, 17.

Výstavy hanby

8. novembra 1937 bola v Mníchove otvorená výstava „Večný Žid“. Antisemitskú „Výstavu hanby“ v Nemeckom múzeu navštívili v nasledujúcich týždňoch státisíce ľudí. V Mníchove bola vystavená do konca januára 1938 a prilákala 412 000 návštevníkov. Potom bola vystavená vo Viedni, Berlíne, Brémach, Drážďanoch a Magdeburgu. V roku 1940 sa podobná výstava uskutočnila v okupovanom Francúzsku: „Žid a Francúzsko (Le Juif et la France)“.

Johannes Aagaard použil prakticky identickú metódu vystavovania bilbordov na demonštratívne zahanbovanie inovercov a posilňovanie obrazu obetí a nálepky „sektárov“ na podvedomej úrovni vo svojej apologetickej práci v Dialog Centre o polstoročie neskôr. Náhoda? Vzhľadom na charakter práce a kontinuitu v odovzdávaní už spomínaných antikultových myšlienok je možnosť náhody nepravdepodobná.

Antikultové hnutie sa prispôsobovalo meniacim sa časom a hľadalo nové spôsoby, ako realizovať svoje dávno stanovené ciele, pričom pokračovalo v šírení nenávisti a náboženskej neznášanlivosti.

8. novembra 1937 bola v Mníchove otvorená výstava „Večný Žid“. Výstavy Dialóg centra
Fotografia z archívu Dialóg Centra

Konfrontačný dialóg

Aagaard označil svoju hlavnú metódu práce s NNH ako „konfrontačný dialóg“. Jedna z jeho prvých zmienok pochádza z roku 1977: „Radi by sme vstúpili do dialógu s členmi nových náboženských hnutí, ale skúsenosť nám hovorí, že je to možné len v konfrontácii… prostredníctvom takejto konfrontácie môže vzniknúť úprimný a podnetný dialóg“ 4, 18.

Aagaard sa domnieval, že diskutovať o témach, ktoré spájajú rôzne skupiny je zbytočné, pretože nie sú príčinou rozdelenia. Stretnutia predstaviteľov rôznych denominácií, na ktorých sa diplomaticky vyhýbajú zložitým a rozdeľujúcim otázkam, nepovažoval za skutočný dialóg.

Johannes Aagaard. Fotografia z archívu Dialóg Centra

Podľa Aagaarda konfrontačný dialóg nebol hotovou metódou, ale skôr procesom neustáleho vývoja. Ak Dialóg centrum niečo publikovalo alebo ak jeho predstavitelia vydali nejaké vyhlásenie, či podnikli nejakú akciu, bolo by vrcholom neúcty nezohľadniť každé slovo ich lídra, každý jeho čin a každý text. Čím znepokojujúcejšia informácia to bola, tým vážnejšie sa ňou bolo treba zaoberať a snažiť sa získať od organizácie podrobné vysvetlenia. Ak boli informácie nepravdivé, nikto to nemohol dokázať lepšie ako samotné NNH. Konfrontačný dialóg si vyžadoval ochotu poskytnúť komplexné vysvetlenia na všetky otázky zo strany NNH vrátane všetkých

finančných aspektov jeho činnosti. 4, 19

„Podľa Aagaarda je konfrontačný dialóg metódou na dosiahnutie konkrétneho cieľa – sprostredkovanie kresťanskej viery. Úlohou kultológa je čo najpresnejšie sprostredkovať posolstvo evanjelia a potom poskytnúť priestor pre pôsobenie Božej milosti. Konflikt neznamená zlyhanie dialógu“ 4, napísal Martinovič vo svojom diele.

Konfrontačný dialóg zahŕňal všetky aktivity Dialóg centra4, 20..

Treba poznamenať, že pojem „konfrontácia“ znamená opozíciu alebo konflikt. Antikultové metódy vyvolávajú extrémny zmätok: ako sa dá viesť plnohodnotný a produktívny dialóg, keď je človek v pozícii protivníka? To je absurdné. Možno aj sám Aagaard pochopil túto absurditu, ale jeho nafúknuté ego mu bránilo to pripustiť.

Tom Thygesen Daugaard

Tom Thygesen Daugaard

Dán Tom Thygesen Daugaard, dnes farár, viedol dlhé roky osobný blog na adrese www.tomthygesen.wordpress.com9. V rokoch 1998 až 2008 pracoval v Dialóg centre a od roku 2009 bol krátko jeho prezidentom. Mal blízky vzťah s Johannesom Aagaardom. Toto je azda jediné zdokumentované svedectvo očitého svedka, ktoré je cenné svojím nezaujatým podaním.

Niekoľko poznámok z jeho spomienok:

„Môj vzťah s Aagaardom. Musím priznať, že v rokoch 1997-98 som bol Johannesom Aagaardom fascinovaný. Bolo príjemné sa s ním rozprávať a diskutovať, oceňoval som jeho akademický postoj. Hoci bol v niektorých ohľadoch trochu zaujatý a reakčný, zdal sa mi bystrý a znalý. V určitých oblastiach Aagaard videl veci, ktoré mnohí teológovia a religionisti nevideli… Mal odvahu, silu, šarm a charizmu… Počas tých rokov sme viedli veľmi príjemné a podnetné rozhovory.

V roku 1999 som si uvedomil, že Aagaard nedokáže zniesť organizovanú opozíciu, že má obrovské ego, že nepozná hranice, a že kritika a sebakritika nepatria medzi jeho hlavné vlastnosti. Bol tiež odborníkom v udržiavaní určitého názoru…  

Stále som ho mal rád, ale čiastočne stratil kontrolu nad Dialóg centrom a jeho intuícia sa vytrácala. To, čo sa o ňom hovorilo, bola asi pravda: že využíval ľudí

Nasledoval som klasickéhý vzorec, ktorý prevláda medzi Aagaardom a mnohými jeho blízkymi spolupracovníkmi: zvádzanie a dezilúzia.“ 9

Podivné záľuby antikultistov

Z Daugaardových spomienok:

„Anders Blichfeldt, Bjarne a ja sme napriek značnému vekovému rozdielu začali zakladať mužský klub – Absinth Club. Blichfeldta a Bjarneho uchvátila Praha, jedinečná atmosféra jej knižných kaviarní a fantastický duch fasád budov, rovnako ako ich oboch fascinovala India a jej zvláštne, tajomné a nábožensky zvrátené kulty zahŕňajúce drogy, krv, kanibalizmus, tantru ľavej ruky a podobne…“9

Zľava doprava: Bjarne, Tom Thygesen Daugaard, Anders Blichfeldt

Pozornosť si zaslúži aj Aagaardova zvláštna fascinácia uchovávaním pochybných okultných predmetov v jeho dome. Alexander Dvorkin vo svojom článku „Spomienka na profesora Aagaarda“22, napísanom po Aagaardovej smrti 16. apríla 2007, poznamenal nasledovné:

„Spomínam si, že Johannesov dom bol plný rôznych sektárskych relikvií: amuletov, posvätných predmetov, sošiek a dokonca aj zvyškov obetí. Raz som sa ho spýtal, či sa cíti dobre, keď žije so všetkými týmito démonickými vecami na očiach. Odpovedal prekvapene, že všetky tieto predmety sú jeho trofeje…“

Rovnako zvláštny je jeho selektívny postoj k niektorým vodcom NNH. Známe je napríklad jeho priateľstvo s Ole Nydahlom, lamom Tendarom a niekoľkými ďalšími guruami. (Ole Nydahl je významná náboženská osobnosť, zakladateľ 700 centier budhizmu Diamantovej cesty po celom svete, ktoré vyučujú mahámudru školy Karma Kagjü tibetského budhizmu, tradíciu „Červeného klobúka“).

Alexander Dvorkin: fotografia z archívu Dialóg Centra
Ole Nydahl: fotografia z archívu Dialóg Centra

Islam

Vzhľadom na absenciu iných zdrojov možno postoj Johannesa Aagaarda k islamu zhrnúť do jediného riadku zo stránky Wikipédie o Medzinárodnom Dialóg Centre:

„Aagaard považoval Scientológiu za obzvlášť nebezpečnú, ale neskôr počas svojho života vyhlásil, že islam je ešte väčšou hrozbou.“23

Neuróza prvého dodatku

Prejdime k jeho známej eseji „Konverzia – výzva k náboženskej zmene nových náboženských hnutí (Conversion-Religious Change Challenge of NRM)“,24 ktorú uverejnil na americkej antikultovej webovej stránke icsahome.com. Svojho času vyvolala medzi americkými antikultistami silnú odozvu a široko sa o nej diskutovalo. Pozrime sa však na ňu objektívne, z pohľadu priemerného Američana.

„Pod rúškom náboženskej slobody sa vkradla smrteľná permisivita,“ konštatoval Aagaard vo svojej eseji, keď hovoril o Spojených štátoch. Nižšie citujeme celý odsek.

Po čom volal Johannes Aagaard v roku 1991? Aby spoločnosť bola v mene mýtických spás – o ktorých sami nevedia, pretože sa takto správajú – donútená prijať to, čo považujú za jedinú správnu kresťanskú ideológiu, interpretovanú po svojom. Inými slovami, diktatúru tejto ideológie. K čomu by to viedlo? Môžeme to vidieť na príklade súčasného Ruska. Čo spôsobila Rusku náboženská diktatúra Ruskej pravoslávnej cirkvi, ktorá je teraz titulárnym štátnym náboženstvom? Dokumentárny film „IMPAKT“ to dokonale demonštroval. Určite sa k tejto téme vrátime, pretože ju v tomto historickom okamihu považujeme za kľúčovú.

Aagaard sa vo svojej eseji veľmi podobá feudálovi, ktorý túži po otrokoch, ktorí utiekli na slobodu. Pripomína mesiáša, ktorý panovačne vnucuje spásu „strateným“, predzvesť totalitného cirkevného režimu z temných čias inkvizície. Pripomína zatvrdnutého fašistu, ktorý si neuvedomuje, že je v skutočnosti typickým ideológom práve tohto systému viery.

Táto esej je priamym útokom na demokratické slobody a hodnoty Spojených štátov. Jeho vyjadrenia neodhaľujú nič iné ako pohŕdavý postoj k demokracii ako celku.

Snímka obrazovky. Neuróza prvého dodatku

„Na trhu je jediným cieľom, na ktorom záleží, aby organizácie fungovali.“ Dôležitý je úspech a len úspech. Zarábajte peniaze a zarábajte ešte viac peňazí. Prostriedky sú druhoradé. Jedinou kontrolou je zákon, a aj ten sa dá obísť, pretože každý človek má svoju cenu. Etické normy sa považujú pre obchodníka, vrátane náboženského obchodníka, rovnako dôležité ako buldozér.

V súčasnosti sme si už tak zvykli na verejné manipulácie a predajné triky dokonca aj v náboženských záležitostiach, že len málokto z nás protestuje proti mnohým zvráteným náboženstvám, ktoré sa objavujú a oslovujú nás. Dokonca sa tolerujú aj zjavne nezákonné praktiky a kritické hlasy sa umlčiavajú.

Pojem „permisívna spoločnosť“ sa zvyčajne používa so sexuálnymi pomermi. V skutočnosti je to ešte závažnejšie. Stali sme sa permisívnou spoločnosťou, pokiaľ ide o zneužívanie duší iných osôb. Všade naokolo dochádza k ohýbaniu mysle a zabíjaniu duší, a predsa proti tomu neexistujú žiadne zákony. Pod rúškom náboženskej slobody sa vkradla smrteľná zhovievavosť.

Platí to najmä v Spojených štátoch, kde sa prvý dodatok využíva na podporu všetkých foriem páchania zla v mene náboženstva. Každý, kto predstiera, že je nábožensky založený, alebo prevádzkuje niečo, čo len trochu súvisí s náboženstvom, je považovaný prakticky za osobu mimo zákona. Najhoršie aspekty stredovekej cirkevnej politiky v Európe sa prakticky vrátili do Spojených štátov: tvrdenie, že náboženstvá sú vyňaté z pôsobnosti zákona.“ 24

Johannes Aagaard

Zverstvá v koncentračných táboroch boli už vo viere …

V tej istej eseji sa objavujú aj nasledujúce riadky:

„Hoci môže byť nevyhnutné, aby organizácie, ktorých jediným spoločným základom sú najzákladnejšie normy ľudských práv, dodržiavali filozofiu „skutok-nie-je-viera“, tento názor z intelektuálneho hľadiska neobstojí. Nemal sa svet zaujímať o Hitlerov Mein Kampf, pretože táto kniha bola súčasťou jeho vyznania?

Zlé skutky v koncentračných táboroch boli už vo viere, ktorá sa preto mala brať vážne. Musíte pochopiť, že viera je skutok, takže ak chcete zastaviť zlé skutky, musíte reagovať proti zlým vieram.“ 24

Tieto skutočne prorocké slová odrážajú hlbokú podstatu problému. Keď ich Aagaard vyslovil, akoby sa pozeral na svet ako do zrkadla. A tu by sme chceli čitateľom položiť otázku: keby Johannes Aagaard a jeho antikultové myšlienky prevzaté od nacistov nikdy neexistovali, vznikli by v Európe sekty a kulty, takí ako Dvorkin, Gandow, RACIRS, trestné prípady, mučenie, väznenie, prenasledovanie, teror systémov presadzovania práva, tresty odňatia slobody, zničené životy, streľby na školách a smrť detí… alebo vojna medzi Ruskom a Ukrajinou?

Všetky tieto zdanlivo odlišné veci nespájame náhodne do reťazca príčin a následkov. Dokument „IMPAKT“ je obrovským analytickým dielom investigatívnych novinárov, ktorý nemá v dnešnom svete obdobu. Predložil šokujúce fakty! Je to skvelý dôvod, aby sa analytici zo všetkých krajín spojili pri skúmaní témy antikultizmu. Vďaka faktom zhromaždeným vo filme máme teraz možnosť spojiť všetky uvedené skutočnosti.

Zlo obsiahnuté v učení Johannesa Aagaarda a jeho nekompromisný konfrontačný postoj počas jeho života sú tak podľa jeho vlastných slov skutočným činom. Tento čin spôsobil celý reťazec zločinov, vymenujme si ich: zločiny Alexandra Dvorkina, Thomasa Gandowa, Zdeňka Vojtíška, RACIRS a stovky ďalších menších aj väčších antikultových osobností a organizácií nakazených vo svojom vedomí vírusom náboženskej exkluzivity. Viedlo to k podnecovaniu nenávisti medzi náboženstvami. Nabádal k popularizácii dehumanizujúcich označení ako „kult“, „sekta“, „kultista“, „člen sekty“, „sektár“ s následným ľudským utrpením, psychickým stresom, emocionálnou traumou a zničenými životmi. Väzenie, mučenie, prenasledovanie, teror… Aagaardov čin viedol k streľbe na školách a úmrtiam detí. Spôsobil, že nevinní ľudia boli nespravodlivo očierňovaní, nespravodlivo odsúdení a nespravodlivo zavraždení. Položil základ pre obnovenie nacizmu v Európe, vzostup Štvrtej ríše a krvavý konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou. Viedlo to ku genocíde ukrajinského národa. Viedlo to k pokusu o podkopanie demokratických hodnôt na celom svete.

Zverstvá, ktoré následne spôsobili utrpenie miliónom ľudí, boli už súčasťou životnej cesty Johannesa Aagaarda. Nemal by sa svet postarať o to, aby sa ľudia ako Aagaard a Dvorkin už nikdy neobjavili?


Zdroje:

1. Aagaard, J. “A Christian Encounter with New Religious Movements & New Age.” Spirituality in East and West, 1993, No. 3.
2. https://en.wikipedia.org/wiki/Irenaeus
3. https://www.dialogueireland.ie/dicontent/resources/dciarchive/zchristianencounter.html#:~:text=The%20DCI%20always%20works%20with%20the%20churches%2C%20sometimes%20inside%2C%20sometimes%20outside%2C%20but%20never%20under%20the%20churches
4. https://pokrov-church.by/images/_sekty/vestnik-2022-tom7-4.pdf
5. Western Youth in the East // Update & Dialog. 1992. Vol. 1:1. P. 16–20; Aagaard J. TM and Religion // Up-Date. 1979. Vol. 3:1–2. P. 48.
6. Dialoggruppen i Roskilde // Den Nye Dialog. 1987. No. 27. P. 19.
7. How Can We Help? // Areopagus. 1988. Spring — Summer. P. 16.
8. https://ansobor.ru/articles.php?id=42
9. https://tomthygesen.wordpress.com
10. Medlemsbidrag for 1985 // Den Nye Dialog. 1986. No. 22. P. 7.
11. Aagaard J. What the Dialog Centre is All About // Update & Dialog. 1991. No. 1. P. 3–5.
12. Færdige udsendelser til lokalradioen // Den Nye Dialog. 1987. No. 29. P. 16
13. Kristne TV-udsendelser om nyreligiøsitetet // Den Nye Dialog. 1987. No. 29. P. 17.
14. Hårene rejser sig… // Den Nye Dialog. 1991. No. 45. P. 16
15. Dialog Center International som center for apologetic // Den Nye Dialog. 1992. No. 50. P. 18.
16. Dialogcentrets bogcafe // Den Nye Dialog. 1994. No. 56. P. 21
17. Hvem vil hjaælpe de blinde og de døve? // Den Nye Dialog. 1994. No. 57. P. 22.
18. Aagaard J. A pool of information // Up-Date. 1977. January. P. 16–17.
19. 10 Guidelines for Sound Dialog between Religions // Update & Dialog. 1992. Vol. 1:1. P. 15.
20. 2nd Interview with A. Blichfeldt.
21. Aagaard J. Dialog Center International // Spirituality in East and West. 1998. No. 11. P. 3–5.
22. https://ruskline.ru/analitika/2007/04/16/pamyati_professora_i_ogorda
23. https://en.wikipedia.org/wiki/Dialog_Center_International
24. https://articles1.icsahome.com/articles/conversion-religious-change-challenge-of-nrm-csj-8-2
25. Aagaard J. Blichfeldt A. Countering Indifference! // Spirituality in East and West. 1996. No. 1. P. 20–23
26. 1st interview, July 21, 2021, 1 hour 06 min. 19 sec.; 2nd interview, July 27, 2021, 59 min. 12 sec.; 3rd interview, August 6, 2021, 59 min. 40 sec.; 4th interview, August 17, 2021, 58 min. 38 sec. (author’s archive).

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *