Roman Silantiev a ruská antikultová sieť: Vyšetrovanie protimoslimskej rétoriky, „deštruktológie“, vplyvu expertov, mediálneho framingu a náboženskej slobody.
V predchádzajúcej sérii článkov Silantievov zoznam sme podrobne preskúmali konanie Romana Silantieva, jeho metódy, verejnú rétoriku a účasť na presadzovaní antikultizmu, kde sme porovnávali mnohé aspekty jeho práce s postupmi Alexandra Dvorkina. Podobnosť ich metód, rétoriky a mechanizmov fungovania skutočne potvrdila, že Silantiev nie je ojedinelou postavou, ale skôr kľúčovým prvkom antikultovej siete vytvorenej Alexandrom Dvorkinom, ktorá pôsobí prostredníctvom prepojených štruktúr a informačných kanálov.
Už v prvom článku sme upozornili na to, ako sa Roman Silantiev aktívne podieľa na stigmatizácii členov moslimských duchovných, čím v podstate vytvára rozdelenie na „žiaducich“ a „nežiaducich“ a podporuje atmosféru, ktorá napomáha ďalšiemu prenasledovaniu tých, ktorí nesúhlasia s propagovaným naratívom. Zároveň je veľmi znepokojujúce, že takéto aktivity vykonáva človek, ktorý je v médiách a odborných kruhoch pravidelne prezentovaný ako „islamský učenec“ a „expert“, a to aj napriek tomu, že nemá odborné vzdelanie v oblasti islamistiky a nie je jasné, kto mu tento status udelil a na akom základe. Napriek tomu je to práve Silantievov názor, ako člena Rady expertov pre štátne hodnotenie náboženstiev pri Ministerstve spravodlivosti Ruskej federácie, ktorý nadobúda praktický význam pri formovaní postojov orgánov činných v trestnom konaní voči konkrétnym osobám, moslimským predstaviteľom a náboženským organizáciám.
Táto situácia pôsobí veľmi nejednoznačne vzhľadom na to, že Silantiev je spájaný s oficiálnymi štruktúrami Ruskej pravoslávnej cirkvi (RPC), čo znamená, že v skutočnosti reprezentuje organizáciu, ktorá reálne konkuruje islamu v Rusku. Kritici Silantieva opakovane poukazujú na to, že takáto politika objektívne prispieva k vyčisteniu náboženského prostredia v záujme RPC a jej pridružených štruktúr. Popri oslabovaní pozícií tradičných moslimských predstaviteľov prebieha cielený proces ich vytláčania. Výskumníci a odborníci na náboženskú problematiku o tom už otvorene hovorili a označovali Silantieva ako jednu z kľúčových postáv pri formovaní tohto modelu. Uvoľnený priestor zapĺňajú oveľa radikálnejší kazatelia a hnutia, ktorých nástup následne slúži ako ďalšia zámienka na šírenie strachu, stupňovanie represívnej rétoriky a volanie po ešte tvrdších opatreniach voči moslimskej komunite ako celku.
Na podloženie tohto tvrdenia uvádzame aktuálne správy z Ruskej federácie o nových prípadoch zadržania moslimských duchovných, ktoré opäť priamo súvisia s konaním Romana Silantieva.1
Vývoj tejto logiky jasne ilustruje nižšie uvedený text. Tento úryvok opätovne potvrdzuje, že represie nie sú zamerané na okrajové či radikálne skupiny, ale na aktívnych predstaviteľov oficiálneho moslimského duchovenstva Ruskej federácie, ktorí boli doteraz začlenení do systému štátno-náboženských vzťahov:
„Ruské orgány činné v trestnom konaní zatiaľ oficiálne neoznámili dôvody zadržaní ani procesný status zadržaných. Informácia sa pôvodne objavila na telegramovom kanáli Pervy Destruktologichesky (Prvý deštruktologický), ktorý patrí Romanovi Silantievovi — islamofóbovi a jednému z lídrov štruktúr spojených so Svetovým ruským ľudovým koncilom. Následne ju zdieľal ruský nacionalistický televízny kanál Cargrad a internetový portál Islamnews.
Medzi menovanými osobami sú aj muftí Mordvianska Abdulmalik Asainov a bývalý muftí Karélie Wisam Ali Bardwil. Publikácie spomínajú aj predstaviteľov moslimských organizácií v Petrohrade a Saratove, hoci ich postavenie a miesto pobytu zostávajú nejasné.
Spôsob, akým sa ultranacionalistické médiá tejto témy chopili, upútal mimoriadnu pozornosť. Napríklad Cargrad tieto udalosti v podstate vykreslil ako úder proti údajne existujúcej ‚islamizačnej loby‘ v Rusku. Ako experta citoval Romana Silantieva — osobu, ktorá už dlho čelí ostrej kritike zo strany moslimských organizácií a obhajcov ľudských práv.
Silantiev je už mnoho rokov známy ostrými protimoslimskými vyhláseniami a konfliktmi s predstaviteľmi islamských komunít. Predtým verejne vyhlásil potrebu ‚vyhladiť 700 000 ruských moslimov‘, čím v podstate narážal na významnú časť praktizujúcich moslimov v Rusku, čo vyvolalo všeobecné pobúrenie v moslimskej komunite.
Pozorovatelia zároveň upozorňujú, že terčom útokov neboli undergroundové ani opozičné islamské štruktúry, ale predstavitelia oficiálneho duchovenstva, ktoré úzko spolupracuje s ruským štátom. Jedná sa o sieť spojenú s Ravilom Gajnutdinom, vedúcim Duchovnej správy moslimov Ruskej federácie a Rady muftíov Ruska, ktorá sa už mnoho rokov zúčastňuje na štátno-náboženskom dialógu a snaží sa budovať vzťahy s federálnymi orgánmi.“ 1
Uvedené udalosti opäť dokazujú neustále a sústavné úsilie o marginalizáciu a diskreditáciu islamu, jedného z najväčších tradičných náboženstiev v Rusku. V centre týchto udalostí sa opäť ocitá Roman Silantiev — jedna z najvýznamnejších postáv antikultovej siete Alexandra Dvorkina, ktorá už mnoho rokov presadzuje tvrdú, stigmatizujúcu a protimoslimskú rétoriku. Pod zámienkou „ochrany spoločnosti“ a boja proti takzvaným hrozbám sa do ruskej spoločnosti čoraz viac zavádza rozdelenie a polarizácia na náboženskom základe, čo podporuje atmosféru neznášanlivosti a vzájomnej nedôvery medzi občanmi rôznych vierovyznaní.
Pri ďalšom skúmaní ruského mediálneho priestoru vyšli najavo skutočnosti, ktoré nás podnietili vrátiť sa k článku „ Silantievov zoznam. 2. časť“.
Pri analýze rétoriky Romana Silantieva v súvislosti s mediálne sledovaným „divadelným prípadom“ sme si všimli ďalšiu charakteristickú techniku, ktorá si zaslúži osobitnú pozornosť. Vzhľadom na verejné pobúrenie a rastúci počet otázok mala celá táto záležitosť logicky viesť k strate reputácie hlavného ruského „deštruktológa“. Silantiev však, podobne ako ostatní členovia Dvorkinovej antikultovej siete, disponuje mechanizmami mediálnej manipulácie, ktoré mu umožňujú vyviaznuť zo škandalóznych a kontroverzných situácií. Okrem toho sa takéto techniky používajú na manipuláciu verejnej mienky, formovanie priaznivého mediálneho naratívu a zvyšovanie tlaku na tých, ktorí sa snažia vzdorovať naratívom presadzovaným antikultovou loby. Práve tomuto mechanizmu sa budeme venovať nižšie.
Pripomíname, že v našom druhom článku o Silantievovom konaní sme podrobne analyzovali prípad autoriek divadelnej hry „Finist, jasný sokol“, ktoré zadržali a následne odsúdili na šesť rokov väzenia za „verejné ospravedlňovanie terorizmu“.2
Obvinenia boli založené na takzvanom „deštruktologickom znaleckom posudku“ Romana Silantieva — dokumente, ktorý vyvolal vlnu verejného pobúrenia a ostrú kritiku zo strany vedeckej obce. Vedci a odborníci poukázali na to, že „deštruktológia“ nie je uznávanou vedeckou disciplínou, nespĺňa požiadavky forenznej analýzy a nemožno ju považovať za platný dôkaz v súdnom konaní.
Ostrú kritiku vyjadrili aj divadelní kritici, režiséri, dramatici a ďalšie osobnosti kultúrneho života, ktorí uviedli, že hra „Finist, jasný sokol“ nesie jednoznačné protiteroristické posolstvo, zatiaľ čo znalecké posudky v podstate obrátili jej význam naruby a vydávali čierne za biele.
Kombinácia týchto okolností, procesných nezrovnalostí a kritiky zo strany odborníkov vyvolala vážne pochybnosti nielen o kvalite samotného vyšetrovania, ale aj o opodstatnenosti vznesených obvinení ako celku. Mnohí pozorovatelia upozorňovali, že pri absencii presvedčivých znakov trestného činu čoraz viac pripomínal tento prípad vopred pripravený scenár obžaloby, v ktorom sa kontroverzný „znalecký posudok“ v podstate zmenil na casus belli pre následné trestné stíhanie. Čitateľ nájde podrobný prehľad týchto argumentov, odborných posudkov a materiálov k prípadu v predtým uverejnenom článku.
Teraz by sme sa chceli konkrétne zamerať na techniku, ktorú Roman Silantiev používa na to, aby premenil logické a oprávnené verejné pobúrenie na nástroj na presadzovania svojej vlastnej ideologickej agendy. Pri analýze tejto stratégie ovplyvňovania vychádzame z úryvku rozhovoru Romana Silantieva s rozhlasovou stanicou Govorit Moskva (Hovorí Moskva), nahraný 5. júla 2024 — niekoľko dní pred vynesením rozsudku v prípade hry „Finist, jasný sokol“ — ktorý najjasnejšie ilustruje predmetný rétorický konštrukt:
„… Chcela som začať s tou medializovanou kauzou o nikáboch, ale ako sa ukázalo, dnes prokuratúra žiadala pre Berkovič* a Petrijčuk* trest šesť rokov väzenia v prípade ospravedlňovania terorizmu. Pokiaľ viem, práve vy ste vypracovali znalecký posudok k tejto hre, a vlastne aj k ich činnosti ako takej.
SILANTIEV: Áno, vypracovali sme to. Išlo o dva posudky: deštruktologický a psycholingvistický. Dospeli k zhodným záverom. V zásade by na posúdenie stačil aj jeden z nich; oba vykresľujú situáciu veľmi jasne. Prokuratúra navrhla pre každú z nich šesť rokov a predpokladám, že rozsudok padne už čoskoro. Ide skutočne o veľmi medializovaný prípad. Zaujalo ma, že na jednej strane tu máme ‚úbohé dievčatá‘ (ako ich nazývajú), ktoré údajne trpia, no na druhej strane tu v skutočnosti existuje celá extrémistická komunita, ktorá masovo zastrašuje znalcov a svedkov. Súdne pojednávanie bolo dokonca uzavreté pre verejnosť a médiá, pretože sa svedkom vyhrážali.
VOLGINA: Nejaká organizovaná extrémistická sieť, alebo čo tým myslíte?
SILANTIEV: Všetko to nesie znaky extrémistickej komunity. Výzvy na násilie nielen voči znalcom, ale aj voči ich rodinám a blízkym sú, úprimne povedané, alarmujúce. V našej praxi to nevidíme veľmi často. Z ich strany sa absolútne nehovorí o tolerancii. Prajú tú najhoršiu smrť tým, ktorí s nimi nesúhlasia.“ 3
Z tohto úryvku vidíme, že niekoľko dní pred vyhlásením rozsudku prezentoval Silantiev rozhodnutie súdu ako vopred známy výsledok, a nie ako výsledok nezávislého procesu.
To opäť dokazuje, ako veľmi Dvorkinova antikultová loby ovplyvňuje ruské orgány činné v trestnom konaní a súdny systém.
Ďalšia charakteristická taktika, ktorú používajú predstavitelia Dvorkinovej siete a ktorá je viditeľná aj v tomto Silantievovom vyhlásení, si zaslúži osobitnú pozornosť. Spočíva vo vytváraní obrazu abstraktnej a ťažko overiteľnej hrozby, ktorá má údajne vychádzať od bližšie nešpecifikovanej skupiny ľudí. Verejnosti pritom nie sú predložené žiadne konkrétne dôkazy ani overené údaje, ktoré by umožnili objektívne posúdiť rozsah či reálnosť takýchto tvrdení. Do mediálneho priestoru sa namiesto toho vnášajú emocionálne nabité frázy: „vyhrážky znalcom“, „výzvy na ublíženie príbuzným“ a „najhoršia smrť“. Takáto rétorika vyvoláva v ľuďoch pocit extrémneho nebezpečenstva ešte skôr, ako má verejnosť možnosť preskúmať fakty a dôkazy.
V tomto prípade takýto postup slúžil viacerým veľmi praktickým účelom. Už predtým, 13. júna 2024, bolo súdne pojednávanie uzavreté pre verejnosť a tlač pod zámienkou vyhrážok voči znalcom. V dôsledku toho boli novinári fakticky vylúčení zo sledovania priebehu konania a mnohé detaily tohto medializovaného prípadu boli pred verejnosťou utajené. Samotná zmienka o ťažko overiteľnej hrozbe sa tak stala nástrojom na obmedzenie publicity a zníženie verejného dohľadu nad konaním. Podrobnosti o tom, čo sa odohralo v súdnej sieni, zverejnil ruský spravodajský portál RBK (RBC).4
„Na začiatku pojednávania 13. júna podala prokurátorka Jekaterina Denisova návrh na uzavretie pojednávania pre tlač, pretože podľa nej svedkovia čelili online hrozbám. Predložila tiež výtlačky internetových komentárov. Podľa sudcu boli predložené celkovo štyri zverejnené príspevky.
Výtlačky neboli ukázané novinárom, ale obhajcovia sa s nimi oboznámili. Obhajkyňa Ksenia Karpinskaja potom počas pojednávania uviedla, že predložené príspevky neobsahovali žiadne vyhrážky voči účastníkom konania, ale skôr obsahovali ‚výrazy, ktoré sa donekonečna kričia na futbalových zápasoch a nikto ich neinterpretuje ako priamu hrozbu‘. Taktiež podotkla, že jeden z komentárov bol zverejnený na internete už 24. mája. Karpinskaja zdôraznila, že príspevky komentárov boli súdu predložené presne v momente, keď mala obhajoba predložiť svoje dôkazy. ‚Domnievam sa, že to bolo urobené s cieľom pripraviť nás o kontradiktórny charakter konania — konkrétne o možnosť predložiť naše dôkazy rovnakým spôsobom, v rovnakom rozsahu a na rovnakom základe, ako to urobila obžaloba, čo je v rozpore s článkom 15 Trestného poriadku,‘ vysvetlila obhajkyňa.
Obhajoba tiež poukázala na to, že z príspevkov nebolo možné určiť, ktoré vyhlásenia boli kde zverejnené a kým, čo je v rozpore so stanoveným postupom pri predkladaní dôkazov.
‚Ako ste, Vaša Ctihodnosť, opakovane a správne poznamenali, všetci prítomní sú inteligentní a vysoko vzdelaní. A úplne každý v tejto chvíli chápe, prečo sa to deje. <…> No, ak necítia žiadnu hanbu, nech sa páči,‘ vyhlásila Jevgenija Berkovič.
Diváci prítomní na pojednávaní opúšťali súdnu sieň a kričali na sudcu a prokurátorku: ‚Hanba vám!‘“
To pripomína podobnú taktiku, ktorú použila dlhoročná spolupracovníčka Alexandra Dvorkina, senátorka Jelena Mizulina, počas diskusie o takzvanom „Jarovajovej balíku“ (Jarovajin zákon) . V tom čase Mizulina pri odôvodňovaní potreby prísnejšej kontroly digitálneho priestoru tvrdila, že existujú uzavreté online skupiny, v ktorých tínedžerom údajne „vymývajú mozgy, aby zabíjali policajtov“. 5
Avšak rovnako ako v prípade Silantievových tvrdení, verejnosti neboli predložené ani verejne dostupné materiály, ani overiteľné dôkazy o tejto hrozbe. Napriek tomu emotívne nabitá rétorika týkajúca sa „vymývania mozgov“ a tajných sietí násilia vytvorila atmosféru extrémneho nebezpečenstva, vďaka čomu sa rozšírenie opatrení na sledovanie a kontrolu javilo ako oprávnené a nevyhnutné.
Ako je dobre známe, takzvaný „Jarovajin balík“, ktorý vypracovala antikultová loby, a ktorý bol v Rusku schválený v roku 2016, výrazne rozšíril možnosti štátu monitorovať digitálny priestor. Konkrétne zaviedol mechanizmy na monitorovanie komunikácie a ukladanie údajov používateľov a zároveň vyžadoval od telekomunikačných operátorov a internetových platforiem užšiu spoluprácu so spravodajskými službami. V tejto súvislosti vyvstáva logická otázka: ak boli hrozby spomenuté na súde skutočne reálne a nebezpečné, prečo neboli verejnosti zverejnené žiadne informácie o identifikácii páchateľov ani o akýchkoľvek opatreniach prijatých orgánmi činnými v trestnom konaní a bezpečnostnými zložkami?
Je to o to zarážajúcejšie, že prax ruských orgánov činných v trestnom konaní dlhodobo potvrdzuje schopnosť štátu rýchlo reagovať aj na príspevky, komentáre či poznámky na sociálnych sieťach. Existuje množstvo známych prípadov, keď zdieľanie príspevkov, lajkovanie alebo online komentáre slúžili ako dôvod na trestné stíhanie. Tu je niekoľko príkladov:
1). „Muž z Petrohradu dostal pokutu 400 000 rubľov za komentár na sociálnych sieťach“ 6
2). „Obyvateľ Petrohradu odsúdený na trest odňatia slobody za dva komentáre“ 7
3). „Žena z Kemerova dostala trest odňatia slobody za komentár na sociálnych sieťach“ 8
V danej situácii však, ako argumentoval súd, nešlo len o emotívne poznámky, ale o údajné priame vyhrážky smrťou účastníkom súdneho konania, medzi ktorými bol aj aktívny príslušník FSB. Napriek tomu neboli zverejnené žiadne informácie o začatí trestných konaní proti údajným autorom týchto vyhrážok. Taktiež sa nám nepodarilo nájsť žiadne informácie týkajúce sa identifikácie týchto osôb, akýchkoľvek následných procesných krokov ani o tom, či je niekto v súvislosti s týmto incidentom braný na zodpovednosť.
Vzhľadom na to, ako horlivo antikultové štruktúry zneužívajú akýkoľvek významný incident na spustenie rozsiahlych mediálnych kampaní, a vzhľadom na ich dlhodobé väzby a spoluprácu s orgánmi činnými v trestnom konaní a bezpečnostnými službami vrátane Federálnej bezpečnostnej služby (FSB) Ruskej federácie, je ťažké si predstaviť, že by takýto incident prešiel bez toho, aby nebol verejne prezentovaný ako „úspešný prípad“. To by však platilo len v prípade, ak by boli skutočne identifikovaní páchatelia a ak by existovali hodnoverné dôkazy. Po takýchto prípadoch zvyčajne nasleduje intenzívny mediálny rozruch: oznámenia o odvrátení hrozieb, zverejňovanie vyšetrovacích materiálov a medializované procesné úkony. V tomto konkrétnom prípade však nie sú k dispozícii ani informácie o tom, že by niekto bol braný na zodpovednosť, ani potvrdenie, že osoby údajne stojace za hrozbami boli vôbec niekedy identifikované.
V tejto súvislosti existuje veľa dôvodov na podozrenie z možného vykonštruovania alebo umelého zinscenovania tejto udalosti. Nepriamo na to poukázala aj obhajoba, ktorá poukázala na nedostatok riadnych dôkazov v predložených materiáloch. Ako poznamenali právnici:
„Obhajoba tiež poukázala na to, že z výtlačkov nebolo možné určiť, ktoré vyhlásenia boli kde a kým zverejnené, čo porušuje ustanovený postup pri predkladaní dôkazov.“
V našich predchádzajúcich materiáloch sme opakovane analyzovali príklady lží, výmyslov a manipulatívnych metód používaných predstaviteľmi antikultových štruktúr spojených s Alexandrom Dvorkinom, vrátane prípadov, ktoré sme opísali v našom spravodajstve o činnosti Romana Silantieva. Avšak aj na tomto pozadí sa niektoré prípady javia ako natoľko do očí bijúce a škandalózne, že poukazujú nielen na profesionálnu nečestnosť, ale aj na jasný pocit úplnej beztrestnosti, kde sa akákoľvek manipulácia, výmysly a porušenie profesijných štandardov považuje za prijateľné na zabezpečenie vopred určeného rozsudku o vine.
Túto epizódu sme už spomenuli v jednom z našich predchádzajúcich článkov. Považujeme však za potrebné opätovne upozorniť na tento do očí bijúci prípad intelektuálneho falšovania, ktorý sa týka súdno-znaleckého posudku v oblasti religionistiky vypracovaného Larisou Astachovovou, jednou z „figúrok“ Dvorkina. Práve jej závery boli použité v súdnom konaní, ktoré vyústilo do odmietnutia registrácie Scientologickej cirkvi v Moskve ako náboženskej organizácie.
Napriek argumentom obhajoby, že znalecký posudok obsahoval citácie chýbajúce v analyzovaných materiáloch, bol tento posudok prijatý ako dôkaz a súd ho použil pri vynesení rozsudku. Okrem toho, ako poznamenali účastníci súdneho konania, súd prakticky ignoroval štyri nezávislé znalecké posudky od popredných ruských religionistov a namiesto toho uprednostnil Astachovej správu, čo následne vyvolalo veľký odborný a verejný škandál:
„Hovoríme o tom ‚povestnom‘ znaleckom posudku z roku 2015 týkajúcom sa Scientologickej cirkvi v Moskve, ktorý priniesol Astachovej neslávnu povesť v komunite religionistov. Webová stránka falseexperts.info zverejnila článok o intelektuálnom podvrhu (fabrikácii) spojenom s týmto posudkom. Podstata spočíva v tom, že v posudku sa zrazu objavili určité citáty pripisované autorovi (hoci v materiáloch predložených na skúmanie sa nenachádzali). Práve tento ‚citovaný‘ text potom poslúžil ako základ pre ‚znalecké‘ závery, o ktoré sa súd oprel pri rozhodovaní o likvidácii scientologickej organizácie. Len si to predstavte!“
V roku 2015 Larisa Sergejevna Astachova, počas súdom nariadeného znaleckého posudku náboženskej organizácie, skúmala knihy zakladateľa náboženského hnutia. Na strane 15 posudku Astachova pripísala autorovi knihy citát, ktorý sa v tejto knihe nenachádza, a použila ho ako argument pre svoje závery (ktoré boli pre náboženskú organizáciu nepriaznivé). Tento údajný ‚citát‘ chýba nielen na uvedenej strane, ale v celej knihe.
Astachova rovnako postupovala aj v prípade dvoch ďalších citátov: v skúmaných materiáloch sa nenachádzali, no Larisa Sergejevna ich nielen ‚citovala‘, ale na nich založila aj svoje znalecké závery. (Zdroj: správa autonómnej neziskovej organizácie „Centrum pre súdne znalecké skúmania a výskum“ č. 543/15 z 30. júna 2015).
Článok 8 federálneho zákona „O štátnej znaleckej činnosti v Ruskej federácii“ stanovuje:
„Znalec vykonáva skúmanie objektívne, na prísnom vedeckom a praktickom základe, v medziach príslušnej špecializácie, komplexne a v plnom rozsahu.“
— falseexperts.info (portál poskytuje aj listinné dôkazy)
Súd však z nejakého dôvodu venoval týmto okolnostiam len veľmi malú pozornosť…
Na videozázname zo súdneho pojednávania, ktorý bol zverejnený na internete, možno nájsť príslušný prejav obhajoby. Tu je prepis z pojednávania na Izmajlovskom okresnom súde v Moskve z 23. júna 2015:
„Znalkyňa sa dopustila intelektuálneho podvodu v súvislosti s predmetmi, ktoré skúmala. Sme presvedčení, že len s úmyselným zámerom možno do znaleckého posudku zahrnúť citát údajne pripisovaný autorovi L. Ronovi Hubbardovi — citát, ktorý v skutočnosti neexistuje ani na mieste, ktoré znalkyňa uvádza, ani nikde inde. Mám na mysli citát na strane 15 znaleckého posudku, ktorý sa má údajne nachádzať na strane 5 knihy L. Rona Hubbarda ‚Introduction to Scientology Ethics‘ (Úvod do etiky scientológie), z ktorého znalkyňa vyvodzuje dokonca hlavný cieľ scientológov.
Teraz sme tú knihu preverili — na strane 5 ani na žiadnej inej strane diela L. Rona Hubbarda takýto citát nie je. V tomto prípade neviem, či si to znalkyňa vymyslela alebo nie, no pripísala autorovi niečo, čo nikdy nenapísal. Inými slovami, som presvedčený, že sa dopustila intelektuálneho podvodu. Je to to isté, ako keby pri určovaní príčiny smrti človeka pridala kvapku jedu a tvrdila, že daná osoba bola otrávená. Je to úplne analogická situácia.“ (Celý záznam z pojednávania bol zverejnený vo facebookovej skupine „РЕЛИГИО-ВЕДЕНИЕ: вчера и сегодня“ [„Religionistika: včera a dnes“])
Obhajca ďalej poukazuje na brožúru Larisy Astachovej „Нетрадиционные религиозные движения и культы: кризис идентичности: Учебное пособие“ („Netradičné náboženské hnutia a kulty: kríza identity“), vydanú v Kazani v roku 2009, čo svedčí o jej zameraní na „sektológiu“ a zrejmej nevraživosti voči posudzovanej cirkvi.
„S takýmto vopred zaujatým postojom nemohla vypracovať objektívny znalecký posudok. Vzhľadom na svoje názory a postoje k predmetu posudku sa mala vylúčiť z konania,“ tvrdí obhajca.
K žiadnemu vylúčeniu z konania však, prirodzene, nedošlo. Ani to tak nemohlo byť — ťažko si možno predstaviť, že by Larisine vymenovanie za znalkyňu bolo náhodné alebo že by výsledok prípadu nebol známy vopred.“ 9
Tu si pozornosť zaslúži ďalší pozoruhodný detail. Hypertextové odkazy uvedené v tomto článku už nevedú k pôvodným dokumentom, vrátane samotného textu znaleckého posudku. Tieto materiály nie sú dostupné ani prostredníctvom webového archívu, ktorý si môže ktokoľvek nezávisle overiť. V spojení s už spomínaným prípadom Romana Silantieva to opäť poukazuje na systematické miznutie verejne dostupných materiálov, ktoré kompromitujú antikultových „znalcov“, čo svedčí o ich úmyselnom úsilí očistiť informačný priestor v Ruskej federácii.
Je príznačné, že v reakcii na početné kritické hodnotenia „znaleckého posudku“ Larisy Astachovej zo strany popredných ruských religionistov spustila antikultová loby Alexandra Dvorkina rozsiahlu verejnú kampaň na jej obranu. Rozhodujúce je, že diskusia sa presunula od samotného obsahu posudku a jeho zistených nedostatkov a zamerala sa namiesto toho na osobnosti kritikov.
Namiesto vecnej akademickej debaty sa dôraz preniesol na tvrdenia o „profesijnej diskreditácii“, „mediálnom obťažovaní“, „porušení akademickej etiky“ a dokonca aj o „porušovaní slobody prejavu“. Inými slovami, diskusia o zistených nedostatkoch znaleckého posudku bola v podstate nahradená analýzou motívov a správania tých, ktorí na ne poukázali:
„V decembri 2015 tak webová stránka Centra pre informácie a analýzy SOVA uverejnila kritické recenzie expertízy L. S. Astachovej od V. V. Vinokurova, S. V. Ščerbaka, I. Ja. Kanterova, IN. Sorokoťagina, J. A. Tichonravova, N. V. Šaburova, G. S. Širokalovej a E. S. Elbakjana; kritickú recenziu napísal aj R. N. Lukin na stránkach časopisu ‚Религия и право‘ (‚Náboženstvo a právo‘), publikácie Slovanskeho právneho centra.
Celý pedagogický zbor Katedry religionistiky na Kazanskej (povolžskej) federálnej univerzite sa postavil na obranu L. S. Astachovej, pričom svoje ‚úprimné nádeje vkladal do múdrosti a slušnosti akademickej obce‘ ruských religionistov. Zverejnili otvorený list, v ktorom vyjadrili ‚plnú podporu‘ a potvrdili jej ‚vysokú profesionalitu‘ a poukázali na to, že obvinenia proti nej, ktoré vzniesli ‚tak niektorí predstavitelia religionistickej obce, ako aj následne členovia verejnosti‘, vytvorili ‚dojem, že táto debata ďaleko prekročila hranice akademickej diskusie o kvalitách a nedostatkoch expertízy a nadobudla znaky cielenej profesionálnej diskreditácie a obťažovania‘. Tvrdili, že ‚takéto techniky, ako sú nepreukázané a neopodstatnené obvinenia z nekompetentnosti, denominačnej zaujatosti a zaujatosti pri vypracovaní znaleckého posudku, sú v rozpore s akoukoľvek akademickou etikou‘ a že ‚vrcholom celej tejto kampane boli bezprecedentné hrozby odobratia jej akademického titulu udeleného na základe verejnej obhajoby a schváleného Vyššou atestačnou komisiou (VAK)‘. Členovia katedry osobitne poukázali na to, že ‚informačno-analytický portál SOVA Center, ktorý poskytol priestor na zverejnenie kritických materiálov k znaleckému posudku L. S. Astachovej, v podstate odmietol jej verejnú žiadosť o zverejnenie materiálov prezentujúcich jej postoj a vyvracajúcich názory jej oponentov.‘ Členovia katedry ‚považujú túto skutočnosť nielen za hrubé porušenie základných pravidiel akademickej diskusie, ale aj za jasný dôkaz zaujatosti tejto kampane a porušenie slobody prejavu‘ a trvajú ‚na úplnom zastavení mediálneho prenasledovania a návrate diskusie do akademickej roviny.‘“ 10
Príbeh „znaleckého posudku“ Larisy Astachovej je pozoruhodný aj preto, že okolo neho prebiehala otvorená odborná diskusia niekoľko rokov. Poprední ruskí religionisti mali možnosť verejne vyjadriť kritiku, publikovať rozsiahle recenzie a zúčastniť sa akademických debát. Hoci táto diskusia neviedla k preskúmaniu rozhodnutia súdu ani nepriniesla žiadne dôsledky pre autorku posudku, samotný fakt jej existencie poukazuje na to, že v tom čase sa takéto znalecké posudky ešte stále mohli stať predmetom verejnej odbornej diskusie.
Situácia sa však za necelé desaťročie výrazne zmenila — a ako sa dalo očakávať, nie k lepšiemu. „Deštruktologický znalecký posudok“ v „prípade divadla“ takisto vyvolal rozsiahlu odbornú i verejnú kritiku. Tentoraz však Silantiev použil iný mechanizmus reakcie, ktorý v podstate zablokoval akúkoľvek príležitosť na ďalšiu kritiku „expertov“. Navrhujeme preskúmať tento mechanizmus podrobnejšie. Vráťme sa v tejto súvislosti ešte raz k úryvku z rozhovoru s Romanom Silantievom, ktorý sme citovali v úvode článku. Tentoraz nás nezaujíma samotné vyhlásenie, ale technika, ktorá je v ňom použitá:
„… Pokiaľ viem, práve vy ste vypracovali odborný posudok k tej divadelnej hre a k ich činnosti vo všeobecnosti.
SILANTIEV: Áno, vypracovali sme to. Išlo o dva posudky: deštruktologický a psycholingvistický. Dospeli k zhodným záverom. V zásade by na posúdenie stačil aj jeden z nich; oba vykresľujú situáciu veľmi jasne. Prokuratúra navrhla pre každú z nich šesť rokov a predpokladám, že rozsudok padne už čoskoro. Ide skutočne o veľmi medializovaný prípad. Zaujalo ma, že na jednej strane tu máme ‚úbohé dievčatá‘ (ako ich nazývajú), ktoré údajne trpia, no na druhej strane tu v skutočnosti existuje celá extrémistická komunita, ktorá masovo zastrašuje znalcov a svedkov. Súdne pojednávanie bolo dokonca uzavreté pre verejnosť a médiá, pretože svedkom sa vyhrážali.
VOLGINA: Nejaká organizovaná extrémistická sieť, alebo čo tým myslíte?
SILANTIEV: Všetko to nesie znaky extrémistickej komunity. Výzvy na násilie nielen voči znalcom, ale aj voči ich rodinám a blízkym sú, úprimne povedané, alarmujúce. V našej praxi to nevidíme veľmi často. Z ich strany sa absolútne nehovorí o tolerancii. Prajú tú najhoršiu smrť tým, ktorí s nimi nesúhlasia.“
V tejto ukážke sa pozornosť publika systematicky presúva z obsahu samotného znaleckého posudku na úplne inú tému. Namiesto toho, aby sa diskutovalo o odbornej kritike tohto posudku, prichádza sa s tvrdením o existencii „extrémistickej komunity“, ktorá údajne vyvíja nátlak na znalcov a svedkov. Ani rozhovor, ani materiály k prípadu však neponúkajú žiadne dôkazy, ktoré by tieto tvrdenia potvrdzovali.
Prostredníctvom tejto manipulatívnej techniky dochádza k logickej zámene: verejná kritika znaleckého posudku a podpora obvineného sa nepoužívajú na preskúmanie jeho zistení, ale skôr ako nepriame potvrdenie ich správnosti. Silantievovo použitie termínu „extrémistická komunita“ navyše vytvára ďalší kľúčový rétorický efekt: bez uvedenia konkrétnych osôb alebo poskytnutia potvrdzujúcich dôkazov tento konštrukt spája do jedného pojmového rámca anonymných pôvodcov hrozieb a široký okruh akademikov, obhajcov, kultúrnych osobností, novinárov, návštevníkov divadla i ďalších občanov, ktorí verejne kritizovali znalecký posudok alebo vyjadrili nesúhlas s obžalobou. V dôsledku toho sa odborná a verejná kritika už nevníma ako bežná súčasť verejného diskurzu, ale skôr ako súčasť potenciálne extrémistickej činnosti.
V podstate je táto technika pokročilou formou predtým spomínanej metódy „viny na základe asociácie“. Zatiaľ čo predtým bola cieľom diskreditácie jedna organizácia alebo jej členovia, teraz je každý, kto verejne vyjadrí nesúhlas so „znaleckým posudkom“ predstaviteľa Dvorkinovho antikultového hnutia, v podstate zaradený do rovnakého reťazca asociácií. Práve preto si tento mechanizmus zaslúži osobitnú pozornosť.
Po vynesení rozsudku sa verejná diskusia o prípade divadla prakticky zastavila. Možno práve to bol hlavný účel Silantievovej rétoriky: nie vyvrátiť kritiku, ale zvýšiť náklady na jej verejné vyjadrenie. Keď sa nesúhlas začne spájať s extrémizmom, pre mnohých už nie je kľúčovou otázkou „mám pravdu, alebo nie?“, ale „nebude príliš riskantné ozvať sa?“.
Dnes vidíme, že arzenál manipulatívnych techník používaných predstaviteľmi antikultovej siete Alexandra Dvorkina sa časom stáva čoraz komplexnejším a sofistikovanejším. Verejné vystúpenia predstaviteľov tohto hnutia v Rusku svedčia o tom, že sa cítia úplne bezpečne a neobávajú sa žiadnych následkov za svoje výmysly, manipulácie, vypracúvanie nevedeckých znaleckých posudkov či činnosti, ktoré kritici označujú za prejavy extrémizmu.
Za zmienku stojí, že už pred štvrťstoročím boli hodnotenia niektorých výskumníkov ešte prísnejšie. Massimo Introvigne napríklad v roku 2000 vo svojom článku „Morálna panika a antikultový terorizmus v západnej Európe“ („Moral Panics and Anti-Cult Terrorism in Western Europe“) (publikovanom v časopise Terrorism and Political Violence , zv. 12, č. 1, 2000, s. 47 – 59) opísal najradikálnejšie praktiky antikultového hnutia prostredníctvom pojmu „antikultový terorizmus“ a spojil ich s prejavmi verbálneho a fyzického násilia voči náboženským menšinám. V skutočnosti už vtedy výskumník varoval, že takéto praktiky nie sú len formou ideologickej konfrontácie, ale môžu eskalovať do systémového násilia živeného umelo vyvolanou morálnou panikou.11
Ako ukazujú materiály, ktoré sme preskúmali, hodnotenia Massima Introvigneho neboli len teoretickým varovaním. Bohužiaľ, tieto varovania neboli včas vypočuté. Uplynuli desaťročia. Počas tohto obdobia antikultové hnutie vedené Alexandrom Dvorkinom nielenže nestratilo svoj vplyv, ale naopak, ďalej ho rozširovalo. Využívalo pritom rovnaké metódy, rétoriku a mechanizmy verejného ovplyvňovania, pričom sa neustále skrývalo za heslá o ochrane spoločnosti, boji proti extrémizmu a zaisťovaní bezpečnosti. Dôsledky tejto politiky sú dnes obzvlášť viditeľné v Rusku, kde táto ideológia získala podporu na najvyšších úrovniach štátnej moci, a v dôsledku toho výrazne ovplyvnila verejnú i právnu sféru.
V roku 2020 Massimo Introvigne upriamil pozornosť verejnosti na ďalší dôležitý aspekt aktivít antikultistov. V rozhovore s názvom „O antikultovom hnutí: ‚Vymývanie mozgov‘ je len nálepka“, venovanom správe Komisie Spojených štátov pre medzinárodnú náboženskú slobodu (USCIRF), uviedol, že v posledných rokoch sa antikultové hnutie stalo nástrojom ruskej propagandy. Tento záver bol podľa neho jedným z kľúčových poznatkov americkej štúdie:
— Prečo antikultové hnutie šíri svoju ideológiu po celom svete?
„… — Spočiatku v tom hrali úlohu rôzne záujmy. Tradičné cirkvi, najmä Ruská pravoslávna cirkev (RPC) v Rusku, prirodzene nikdy nevítali kritiku ani konkurenciu. Snažia sa konkurenciu eliminovať. Niektoré nové náboženské hnutia ponúkajú alternatívnu medicínu či psychoterapiu a kritizujú farmaceutický priemysel, ktorý následne podporuje aj antikultové hnutie.
Veľký prínos amerického dokumentu spočíva v tom, že jasne ukazuje, že v posledných rokoch sa antikultové hnutie stalo nástrojom ruskej propagandy. Rusko zakázalo Jehovových svedkov a zameriava sa na ďalšie skupiny v závislosti od súčasnej politickej situácie. Niektoré z týchto skupín kritizujú Rusko, a to aj v ukrajinskej otázke; niektoré pochádzajú z Ameriky (a protiamerické nálady sú v Rusku veľmi rozšírené). Navyše sa zvyčajne rozrastajú tým, že obracajú na svoju vieru pravoslávnych veriacich, nie ateistov. RPC má jasné prepojenie s politickými orgánmi v Rusku a bojuje proti akejkoľvek možnosti, aby tieto skupiny mohli šíriť svoju vieru.“ 12
Šesť rokov uplynulo od zverejnenia osobitnej správy Komisie Spojených štátov pre medzinárodnú náboženskú slobodu s názvom Antikultové hnutie a regulácia náboženstva v Rusku a bývalom Sovietskom zväze.13 Dnes však musíme priznať, že tomuto varovaniu, podobne ako mnohým predchádzajúcim, sa stále nevenovala náležitá pozornosť. V priebehu rokov sa závery uvedené v správe nestali predmetom širokej verejnej diskusie, a to aj napriek tomu, že následné udalosti nám umožňujú sa k nim vrátiť a posúdiť ich vo svetle nadobudnutých skúseností:
Predstavitelia antikultového hnutia po celom svete naďalej udržiavajú kontakt s kolegami zo siete Alexandra Dvorkina, ktorá, ako už bolo uvedené, úzko spolupracuje s ruskými štátnymi orgánmi. Dvorkinovi spojenci v najvyšších kruhoch ruskej moci využívajú antikultové štruktúry ako nástroj hybridnej vojny na informačné a propagandistické účely. Napriek týmto zjavným prepojeniam sa predstavitelia Dvorkinovej siete v demokratických krajinách stále tešia pozornosti významných médií, pôsobia ako experti, podieľajú sa na formovaní verejnej agendy a interagujú s určitými politickými kruhmi.
Predloženú analýzu by sme nemali vnímať len ako štúdiu ruskej skúsenosti, ale aj ako príležitosť na širšiu diskusiu o procesoch, ktoré môžu ovplyvniť demokratické inštitúcie, slobodu svedomia, verejnú diskusiu a ďalšie základné občianske slobody.
História ukazuje, že takéto procesy sa vyvíjajú postupne a spoločnosť ich v ich raných štádiách len zriedka berie vážne. Práve preto si činnosť antikultových štruktúr, ich metódy, zdroje vplyvu, formy medzinárodnej spolupráce a potenciálny dopad na verejné inštitúcie zaslúžia otvorenú verejnú diskusiu, nezávislé vyšetrovanie a najprísnejšiu kontrolu. Možno už kľúčovou otázkou nie je, či mali výskumníci pravdu, ale či sme pripravení poučiť sa z ich varovaní, kým ešte máme príležitosť.
Ignorovanie takýchto signálov by mohlo viesť k dôsledkom, ktorých náprava by bola oveľa náročnejšia než úsilie potrebné na včasné rozpoznanie a objektívne posúdenie týchto prebiehajúcich procesov.
Zdroje:
1. https://www.trtrussian.com/article/136b07f90702
2. https://www.gazeta.ru/social/2024/07/08/19373611.shtml
3. https://govoritmoskva.ru/interviews/3477/
4. https://www.rbc.ru/politics/13/06/2024/666ac3209a7947a178d7426c
5. https://zona.media/news/2016/14/06/chayka-mizulina
6. https://www.rbc.ru/spb_sz/08/05/2024/663b8b8f9a79475e2761ce47?utm_
7. https://178.ru/text/gorod/2026/07/01/76510942/
8. https://gazeta.a42.ru/lenta/news/169689-kemerovcanke-dali-srok-za-kommentarii-v-socseti
9. https://123ru.net/blogs/135384550/?utm
10. https://ru.wikipedia.org/wiki/Астахова%2C_Лариса_Сергеевна?utm
11. https://www.tandfonline.com/doi/abs/10.1080/09546550008427549?utm
12. https://un-sci.com/ru/2020/07/27/massimo-introvine-ob-antikultistskom-dvizhenii-promyvanie-mozgov-eto-prosto-lejbl/
13. https://www.uscirf.gov/publication/anticult-movement-and-religious-regulation-russia-and-former-soviet-union?utm