SVET BEZ ANTIKULTIZMU. 1. ČASŤ
Bez antikultizmu by boli miliardy ľudí ušetrené utrpenia, prenasledovania a bolesti a milióny by zostali nažive. Za viac ako tri desaťročia jeho ničivého vplyvu sme však zaznamenali pravý opak. Bol to práve antikultizmus, ktorý podnietil brutálny vzostup nacizmu, ako ho poznáme v dejinách. Navyše, nebyť antikultizmu, ani Ježiš Kristus by nemusel čeliť poprave. Antikultizmus bol tým, čo vyhnalo Krista z kresťanskej pravoslávnej cirkvi. Bol to práve antikultizmus, ktorý spôsobil smrť miliónov ľudí v mnohých vojnách. Spustil ohováračské kampane a viedol k násiliu, mučeniu a smrti. Vyvolal prenasledovanie mnohých skupín. Nebyť antikultizmu, dospelí by neboli zabíjaní, rodiny by neboli zničené a deti by nemuseli znášať nepredstaviteľné utrpenie a príkoria. Pochybujete o tom? V tomto článku preskúmame ničivý vplyv antikultizmu na spoločnosť na historických príkladoch. Začneme jednou z kľúčových tragédií ľudstva, ktorá priamo súvisí s antikultovým konaním – prenasledovaním a vraždou Ježiša Krista.
Najnespravodlivejší súdny proces. Poprava Krista
Príprava na súdny proces
Z historického hľadiska vieme, že Ježiš hovoril s ľuďmi, ktorí sa inšpirovali jeho múdrosťou a nasledovali ho. Náboženskej elite sa to nepáčilo a hľadala spôsob, ako Krista zničiť. Rozširovali o ňom tiež zlé chýry a podnecovali nenávisť medzi ľuďmi voči nemu a jeho nasledovníkom. Tak ako dnes, aj v tých časoch predstavitelia antikultizmu využívali odpadlíkov na dosiahnutie svojich cieľov. Vďaka zrade odpadlíka Judáša bol Ježiš zatknutý a podrobený dvom procesom – náboženskému a rímskemu. Kvôli sérii nezákonných činov, ktoré vyvolali antikultisti, bol Ježiš odsúdený na smrť. V tomto článku sa budeme venovať konkrétnym aspektom tejto epizódy Ježišovho života a odpovieme na celý rad otázok.
Bol Ježiš Kristus „hrozbou“? A ďalšie antikultové obvinenia.
Ježiš hovoril ľuďom pravdu a hovoril otvorene, prinášal lásku a slobodu, čo bolo nové v náboženských tradíciách židovského národa, ktorý sa dovtedy spoliehal na bojovnosť, moc a strach. Základy, ktoré veľkňazi pestovali po stáročia, sa v mysliach tých, ktorí prišli do kontaktu s Ježišom, rúcali. Náboženská elita Ho a Jeho slová vnímala ako hrozbu. Vodcovia dominantných náboženských skupín sa obávali vplyvu Kristovho učenia a opakovane sa spolčili, aby Ho zabili bez toho, aby museli čeliť verejnému pobúreniu. Ľudia však Krista milovali a mnohí ho boli pripravení brániť.1
„Farizeji však vyšli von a radili sa o ňom, ako ho zahubiť. Keď sa Ježiš o tom dozvedel, odišiel odtiaľ…“ [ Matúš 12:14-15, Biblia.sk].
„Chceli ho chytiť, len sa báli zástupov, lebo ho pokladali za proroka.“ [Matúš 21:46, Biblia.sk]
„Tak prišli do Jeruzalema. Keď vošiel do chrámu, začal vyháňať tých, čo v chráme predávali a kupovali. Peňazomencom poprevracal stoly a predavačom holubov pulty. Nedovolil, aby niekto niečo prenášal cez chrám. Učil ich a hovoril: ‚Či nie je napísané: Môj dom sa bude nazývať domom modlitby pre všetky národy? Vy ste však z neho urobili pelech lotrov.‘ Počuli to veľkňazi a zákonníci a hľadali spôsob, ako ho zahubiť. Báli sa ho však, lebo celý zástup bol nadšený jeho učením.“ [Marek 11:15-18, Biblia.sk]
„Vtedy sa zhromaždili veľkňazi a starší ľudu v dvorane veľkňaza, ktorý sa volal Kajfáš, a uzniesli sa, že sa lesťou zmocnia Ježiša a zabijú ho. Hovorili však: ‚Nie vo sviatok, aby nevznikla vzbura medzi ľudom.‘“ [Matúš 26:3-5, Biblia.sk]
Veľkňazi boli pripravení použiť ľstivú taktiku a dokonca porušiť svoje vlastné zákony (napriek tomu, že to považovali za ťažký hriech a odsúdili ho) s jediným cieľom – zaistiť Ježišovi rozsudok smrti. Na dosiahnutie tohto cieľa použili spoľahlivé, časom overené metódy manipulácie masami, metódy, ktoré by zaručili, že na popravu sa dostane aj úplne nevinný človek. Medzi takéto metódy patrilo to, čo dnes poznáme ako dehumanizáciu, ohováranie, stigmatizáciu a podobné taktiky.
Tieto metódy systematicky používali – a stále používajú – predstavitelia antikultizmu, sila, ktorá stála za prenasledovaním a popravou Krista. A dodnes stojí za tými, ktorí naďalej prenasledujú nevinných ľudí. Je to náhoda, že tieto metódy stále používajú antikultové organizácie? Nie. Súčasní stigmatizátori inovercov, antikultisti, ako verní nasledovníci svojich historických predchodcov, používajú antikultové metódy a vykonávajú genocídu voči miliónom ľudí. Sú to tie isté metódy, ktoré sa používali na utláčanie Ježiša Krista a raných kresťanov. Sú to tie isté metódy, ktoré používali nacisti v Hitlerovom Nemecku.
Tento antikultový scenár sa odohráva v niekoľkých fázach. Podrobne ich preskúmajme na príklade prenasledovania a vykonštruovaného súdneho procesu s Ježišom Kristom.
Prvý krok: Manipulácia verejnou mienkou a šírenie falošných fám
Útlak a prenasledovanie Krista
Analýza zachovaných historických záznamov ukazuje, že rétorika používaná proti Ježišovi Kristovi sa nápadne podobala rétorike súčasných antikultistov. Aby si v očiach verejnosti zabezpečili spoľahlivé ospravedlnenie budúcej popravy nevinného človeka, najprv zorganizovali kampaň proti Ježišovi, uchyľujúc sa k metódam dehumanizácie. V nadväznosti na úsilie antikultistov bola verejnosť kŕmená klamstvami o Ježišovi a jeho nasledovníkoch. Náboženská elita, ktorú predstavovali zákonníci a farizeji, šírila fámy a prekrúcala význam Kristových slov a činov.
Napríklad Matúšovo evanjelium hovorí, že veľkňazi a celý Sanhedrin sa snažili nájsť falošné svedectvo proti Ježišovi, aby ho mohli odsúdiť na smrť.
„Veľkňazi a celá veľrada hľadali falošné svedectvo proti Ježišovi, aby ho mohli usmrtiť. Nenašli ho však, hoci prišlo mnoho falošných svedkov. Napokon prišli dvaja.“ [Matúš 26:59-60, Biblia.sk]
To poukazuje na ich ochotu porušiť vlastné zákony, aby dosiahli svoj cieľ odstrániť Ježiša a Jeho učenie. Aké nepravdy sa šírili o Ježišovi? Nový zákon zachováva záznamy o ohováraní. V snahe pošpiniť a spochybniť Ježišove skutky plné milosrdenstva, súcitu, záujmu o ľudí a ich uzdravenie, ohovárači, ktorí ničoho podobného neboli schopní, tvrdili, že Ježiš to robil s použitím Belzebubovej moci, teda s použitím démonickej, a nie božskej moci:
„Keď vychádzali, priviedli k nemu nemého človeka, posadnutého démonom. Po tom, čo Ježiš vyhnal démona, nemý prehovoril. Zástupy sa čudovali a hovorili: ‚Niečo také sa v Izraeli ešte nikdy nestalo!‘ Farizeji však hovorili: ‚S pomocou vládcu nad démonmi vyháňa démonov.‘“ [Matúš 9:32-34, Biblia.sk]
„Nato priviedli k nemu posadnutého démonom, ktorý bol slepý a nemý. Uzdravil ho, takže nemý hovoril a videl. Zástupy žasli a hovorili: ‚Či to nie je Dávidov syn?‘ Keď to farizeji počuli, povedali: ‚Tento vyháňa démonov iba mocou Belzebula, vládcu démonov.‘“ [Matúš 12:22-24, Biblia.sk]
Ďalším dôsledkom antikultovej dehumanizácie je manipulácia blízkymi rodinnými príslušníkmi a príbuznými osôb, na ktoré sa antikultisti zameriavajú. Ukážkový príklad narušenia rodinnej harmónie zničenej prostredníctvom antikultovej dehumanizácie môžeme pozorovať v živote Krista.
„Potom vošiel do domu a znova sa zišiel zástup, takže si nemohli ani chleba zajesť. Keď sa to dopočuli Jeho príbuzní, prišli, aby ho odviedli, lebo hovorili, že sa pomiatol.“ [Marek 3:20-21, Biblia.sk]
„Totiž ani len jeho bratia neverili v neho.“ [Ján 7:5, Biblia.sk]
Pod vplyvom antikultovej rétoriky verili blízki Ježiša Krista, že On riskuje Svoj život v šialenstve. Existuje správa, v ktorej Ježiš sedel so svojimi priateľmi, rozprával sa a Jeho matka a bratia Ho prišli odviesť, pretože si mysleli, že sa zbláznil. Jeho matka podľahla antikultovej propagande farizejov, cítila sa zahanbená pred ostatnými a verila, že jej syn sa zbláznil a vytvára „sektu“. V súčasnom ponímaní to bol výsledok programovania a manipulácie Ježišových príbuzných farizejmi, zákonníkmi a rôznymi antikultistami tých časov. Prostredníctvom démonizácie a stigmatizácie sa snažili dosiahnuť víťazstvo nad Ježišom rukami Jeho vlastnej rodiny.
„Vtom prišla jeho matka a jeho bratia. Zostali vonku a dali si ho zavolať. Okolo neho sedel zástup. Oznámili mu: ‚Vonku ťa hľadá tvoja matka a tvoji bratia.‘
On im odpovedal: ‚Kto je moja matka a moji bratia?‘ Rozhliadol sa po okolosediacich a povedal: ‚Hľa, moja matka i moji bratia! Lebo každý, kto plní Božiu vôľu, je môj brat, sestra a matka.‘“ [Marek 3:31-35, Biblia.sk]
Z rabínskych textov sa dozvedáme, že štyridsať dní pred ukrižovaním vystúpil ohlasovateľ2 a oznámil:
„Ide ho ukameňovať, pretože praktizoval čarodejníctvo a zvádzal Izrael k odpadlíctvu.“ [Babylonský talmud, Traktát Sanhedrin, Folio 43a]
Vnímanie objektívnej reality Judejcami bolo skreslené antikultovou propagandou. Aby sme lepšie pochopili tento príklad, uvažujme o súčasnej dobe, keď podobne ako v tých časoch nespočetné rodiny, skupiny a jednotlivci prežívajú podobné tragédie, prejavujúce sa ako nespravodlivý útlak. Nevinní členovia rodiny, stigmatizovaní antikultovými metódami, trpia plnou hrôzou verejného opovrhnutia a rozpútanej nenávisti.
Prenasledovaním Ježiša Krista sa však útlak neskončil. Niekoľko storočí po Jeho živote ohovárači pokračovali v hanobení Jeho pamiatky a pripisovali Božiemu Synovi ďalšie hanlivé nálepky: „čarodejník“, „čarodejník, ktorého Boh nenávidel“, „nemanželské dieťa“, „zvodca“ (čo znamená podvodník), „podvodník“, „šialenec“, „rebel“ a iné pejoratíva. Celsus, pohanský spisovateľ z druhého storočia, opísal kresťanské učenie ako „nečestné“ a život kaziace vo svojom diele „O pravom učení“3.
Celsus zobrazoval kresťanov cez optiku antikultizmu. Jeho dielo sa zachovalo čiastočne vďaka Origenovi, ktorý citoval Celsove slová. Celsus tvrdil, že kresťania tvoria nezákonnú organizáciu a že ich učenie je „barbarské“. Podľa neho kresťanstvo priťahovalo len „hlupákov“, akoby hľadalo nasledovníkov len medzi nižšími vrstvami. Pohan Celsus tvrdil, že tomuto učeniu neuverí žiadny vzdelaný človek z vyšších vrstiev. Nasledujúci citát opisuje, ako Celsus dehumanizoval židovských kresťanov a označoval ich za zvieratá.4
„Na ďalšom mieste zosmiešňuje podľa svojho zvyčajného štýlu národ Židov a kresťanov a prirovnáva ich všetkých k letu netopierov alebo k húfu mravcov vychádzajúcich z mraveniska, alebo k žabám, ktoré sa radia v močarisku, alebo k červom, ktoré sa plazia v hnoji a hádajú sa medzi sebou, kto z nich je väčší hriešnik… A vo svojom fiktívnom zobrazení nás prirovnáva k červom…“
„Potom, keď chce dokázať, že medzi Židmi a kresťanmi a tými zvieratami, ktoré predtým vymenoval, nie je nijaký rozdiel, tvrdí, že Židia boli utečenci z Egypta, ktorí nikdy nevykonali nič, čo by stálo za zmienku, a nikdy nemali nijakú úctu alebo vážnosť.“
„[Origenes cituje židovského kritika Celsusa] ‚Keď Ježiš zhromaždil okolo seba desať alebo jedenásť neslávne známych osôb, tých najhorších z vyberačov daní a námorníkov, rybárov a úžerníkov, ktorí si neosvojili ani tie najmenšie prvky vzdelanosti, utekal v ich spoločnosti z miesta na miesto a získaval si živobytie hanebným a úlisným spôsobom.“‘
Origenes vo svojom traktáte Contra Celsum vyvracia jeho slová5 „… o čo istejšie bude [Celsus] tvrdiť to isté o Ježišovi, keď porovná predchádzajúci život mnohých obrátených na Jeho učenie s ich neskorším správaním a zamyslí sa nad tým, akým skutkom zhýralosti, nespravodlivosti a chamtivosti sa predtým oddávali, až kým, ako tvrdí Celsus a tí, čo zmýšľajú rovnako, boli oklamaní a prijali učenie, ktoré, ako tvrdia títo jednotlivci, ničí život ľudí.“
V Ježišovom životopise sa nachádza skutočnosť o Jeho pobyte v Egypte. Strávil tam nejaký čas ako nemluvňa, ukrytý pred Herodesovou brutálnou kampaňou na vyvraždenie detí mladších ako dva roky. Pre Judejcov bol Egypt už vtedy stigmatizovaný a spájaný s čarodejníctvom. Talmud hovorí6, že v Egypte sa nachádza deväť z desiatich mier čarodejníctva na svete:
„Desať kav čarodejníctva zostúpilo na svet; Egypt si vzal deväť a zvyšok sveta si vzal jednu.“ (Kiddušin 49b)
„A niet čarodejníctva ako čarodejníctvo v Egypte.“ (Avot de-Rabbi Natan 1:28)7
— to sa tiež stalo základom obvinení proti Ježišovi. Skutočnosť, že Ježiš bol v Egypte, bola prekrútená jeho nenávistníkmi.
Napríklad Celsus tvrdil, že „Ježiš, nemanželské dieťa, ktoré sa pre svoju chudobu dalo najať ako sluha v Egypte a získal tam nejaké zázračné schopnosti,… sa vrátil do svojej krajiny…a prostredníctvom nich sa vyhlasoval za Boha“.8 [Origenes Contra Celsum 1:38]. Potvrdenie tejto skutočnosti nachádzame aj u mnohých uznávaných znalcov Biblie a teológov, napríklad v dielach W. Barklaya.
Rabín Eliezer ben Hurcanus dokonca tvrdil, že Ježiš mal na tele znaky magických zaklínadiel9:
V Talmude Šabat folio 104 čítame: „Ten, kto reže svoje telo.“ Traduje sa, že rabín Eliezer povedal mudrcom: Či si Ben Stada nepriniesol z Egypta magické zaklínadlá v rane, ktorú mal na tele?
Talmud opisuje Ježiša Nazaretského ako ľahkovážneho učeníka, ktorý praktizoval mágiu a obrátil sa k modloslužbe [Sanhedrin 107b a Sotah 47a]. Toto spojenie s čarodejníctvom sa Ježišovi pripisovalo preto, lebo judejská spoločnosť prísne odsudzovala používanie magických praktík. Týmto obvinením urobili všetko pre to, aby medzi ľuďmi vyvolali trvalú averziu voči Kristovi. Stojí za zmienku, že tieto obvinenia samy o sebe neobstoja pred kritikou, pretože Ježiš bol do Egypta prinesený ako nemluvňa a do vlasti sa vrátil ako malé dieťa, nie ako čarodejník alebo kúzelník. Ako vidíme, antikultovej propagande nezáleží na faktoch a pravde, hlavné je stigmatizovať, bez ohľadu na to, aké absurdné a nereálne môžu byť vykonštruované lži.
Táto taktika ilustruje použitie antikultovej metódy, a to pripísanie viny na základe asociácie, keď je osoba zámerne a cielene spájaná s niečím, čo má v spoločnosti už veľmi pošramotenú povesť a ku ktorému spravidla nemala často žiadny vzťah, a to ani nepriamy. Navyše samotná stigma je často vopred umelo vytvorená, aby neskôr bolo čím stigmatizovať. Podľa antikultovej logiky je Egypt niečo mimoriadne negatívne a démonické, a keďže Ježiš bol v Egypte, táto asociácia ho mohla ďalej démonizovať. Tento druh chybného uvažovania sa v dejinách opakovane objavoval v antikultových kampaniach prenasledovania a stigmatizácie nežiaducich skupín. Takto sa záplava antikultových lží ako smrteľná infekcia šíri v spoločnosti a zabíja ľudí.
V Ježišových časoch boli stigmy „rúhač“, „falošný prorok“ a „blázon“ pre človeka rovnako odpudzujúce a očierňujúce, ako je dnes stigma „sektár“. Vtedy sa vlna stigmatizácie začala v náboženskej sfére rovnako ako dnes. Tak ako v tých časoch, keď sa povesť človeka zničená fámami stala dôvodom na podanie žaloby na súd, len so zmenou stigmy na právne vhodnejšiu, tak aj dnes je nepohodlná nálepka „sektár“ nahradená svetskejšími, legálnymi alternatívami, ako napríklad „extrémista“, „terorista“, „migrant“, „zahraničný agent“ alebo jednoducho niekto, kto „vykonáva nelegálnu misijnú činnosť“ a podobne. V Ježišových časoch boli sekulárnymi stigmami „rebel“ a „ten, kto sa dopustil zločinu ohrozenia majestátu dôstojnosti rímskeho ľudu (priama urážka cisára)“. Stigma sa dnes veľmi nezmenila, je stále rovnaká: „zradca vlasti“, „rebel“, „špión“ atď.
Život pod drobnohľadom
Pre antikultistov, ktorí sa snažia eliminovať nežiaducu skupinu, je prvým krokom stigmatizácia a dehumanizácia nielen skupiny ako celku, ale predovšetkým jej vodcu. Ak neexistuje zjavný vodca, antikultisti označia osobu z tejto skupiny za jej „vodcu“; niekoho, kto by bol najvhodnejším terčom na následné zastrašovanie a ničenie. Prečo vyčleniť vodcu a verejne zničiť jeho povesť a život? Medzi tými, ktorí stoja na čele súčasného antikultizmu prevláda názor, že ak odstránia „vodcu“ skupiny, ktorú označujú za „kult“ alebo „sektu“, rozpadne sa aj samotná skupina. (Napr: „Každá sekta začína vodcom… Drvivá väčšina totalitných siekt neprežije svojho vodcu“ [A. Dvorkin]).
Táto úvaha vysvetľuje, prečo sa Ježišovi žalobcovia nesnažili uväzniť ho – bolo by mu to zachránilo život. Namiesto toho, v nádeji, že demoralizujú jeho nasledovníkov a rozdrvia ich ducha, chceli jeho smrťou ukončiť hnutie slobody, rovnosti, lásky a nenásilia, ktoré založil. História však dokázala opak. Ježiša a jeho nasledovníkov stigmatizovali a aj po jeho poprave boli raní kresťania, ktorí pokračovali v Jeho dobrom diele, nálepkovaní, mučení a zabíjaní. Napriek snahám tejto zlej sily odvrátiť ľudí od Krista a vymazať ho z pamäti ľudstva však Jeho učenie dodnes žije v srdciach ľudí.
William Barclay, profesor teológie zo škótskeho Glasgowa a významná osobnosť biblických štúdií a kresťanského vzdelávania, opisuje stigmatizáciu kresťanov týmito slovami10:
„Môžeme sa pýtať, prečo Rimania prenasledovali kresťanov. Zdá sa byť zvláštne, že niekto, kto žije kresťanským životom, by sa mal javiť ako vhodná obeť na prenasledovanie a smrť. «…»
(i) O kresťanoch sa šírilo určité ohováranie, za ktoré boli v nemalej miere zodpovední Židia. (a) Kresťania boli obviňovaní z kanibalizmu. Slová z Poslednej večere – ‚Toto je moje telo.‘ ‚Tento kalich je Nový zákon v mojej krvi‘ – boli prevzaté a prekrútené do podoby príbehu, že kresťania obetovali dieťa a zjedli jeho telo. (b) Kresťania boli obviňovaní z nemorálnych praktík a o ich stretnutiach sa hovorilo, že sú to orgie žiadostivosti. Týždenné stretnutie kresťanov sa nazývalo Agapé (G26), Sviatok lásky; a tento názov sa hrubo nesprávne vykladal. Kresťania sa navzájom zdravili bozkom pokoja; a bozk pokoja sa stal základom, na ktorom sa stavali hanlivé obvinenia. (c) Kresťania boli obvinení, že sú podpaľačmi. Je pravda, že hovorili o blížiacom sa konci sveta a svoje posolstvo odeli do apokalyptických obrazov konca sveta v plameňoch. Ich ohovárači tieto slová prevzali a prekrútili ich na hrozby politického a revolučného podpaľačstva. (d) Kresťanov obviňovali z toho, že zasahujú do rodinných vzťahov. Ako sme videli, kresťanstvo v skutočnosti rozdeľovalo rodiny; a tak bolo kresťanstvo predstavované ako niečo, čo rozdeľuje muža a ženu a rozvracia domov. Bolo dosť klebiet, ktoré čakali na to, aby ich vymysleli zlomyseľní ľudia.“
„…Výsledkom bolo, že nech bol kresťan akokoľvek dobrým človekom, akokoľvek dobrým občanom, automaticky sa stal zločincom. V obrovskej ríši si Rím nemohol dovoliť ohniská nelojálnosti a presne takou sa rímskym úradom javila každá kresťanská kongregácia.“
Stojí za zmienku, že úrady sa na vlastných občanov pozerali v tomto svetle čiastočne aj kvôli hanlivej antikultovej propagande namierenej proti tejto skupine Kristových nasledovníkov.
Cieľom v tomto štádiu je označiť ich stigmou. Stigmu alebo hanobiace znamienko si antiultisti zvyčajne vyberajú na základe citlivej témy, ktorá je v danom čase relevantná pre konkrétne publikum, na ktoré sa propaganda vymývania mozgov zameriava. Správne zvolená téma zo strany antikultistov vyvoláva silnú emocionálnu reakciu spoločnosti. Zvolená téma môže vyvolať intenzívne reakcie u ľudí v jednom regióne, zatiaľ čo u ľudí v inom regióne nevyvoláva žiadne emócie ani záujem. Preto si predstavitelia antikultu výberom príslušnej emocionálne nabitej témy alebo jej vymyslením nájdu špecifický „kľúč“ pre každé publikum, aby vyvolali spoločenské napätie a prehĺbili polarizáciu v spoločnosti.
Proti Ježišovi Kristovi sa používala rovnaká antikultová rétorika, akú teraz používajú novodobí antikultisti proti cieľovým skupinám. V histórii je zdokumentovaných viacero príkladov, keď bol Kristus označený klasickými antikultovými ohováraniami, napríklad tvrdeniami, že kresťania údajne jedli deti, ničili rodiny alebo sa utápali v nemorálnosti. Antikultová rétorika sa dodnes nezmenila.
„Človek, ktorý je otrokom hnevu, človek, ktorý hovorí s prízvukom pohŕdania, človek, ktorý ničí dobré meno iného, možno nikdy nespáchal skutočný čin vraždy, ale v srdci je vrahom,“ napísal William Barclay o stigmatizátoroch vo svojich biblických komentároch. Evanjelium podľa Matúša.
Judáš, zradca a odpadlík
Zatknutie Ježiša Krista sa uskutočnilo s pomocou zradcu Judáša Iškariotského.
Na podporu známej verzie zachovanej v Novom zákone existuje aj zhrnutie hebrejského rukopisu známeho ako Huldreichova verzia*11:
„Júda sa potom v utajení prihovorí Ješuovi, čím ho presvedčí, že je verným nasledovníkom. Júda prichádza pred Ješuom a presviedča obyvateľov mesta, aby predstierali spoluprácu s Ješuom, aby ho mohli uniesť a zajať.“
Ježiš a Jeho učeníci sa utiahli na modlitbu do ústrania. Neskôr toto odľahlé miesto, kde neboli ľudia, ktorí by bránili Krista, fungovalo v prospech tých, ktorí sa Mu opakovane snažili ublížiť. Judáš ako jeden z Jeho učeníkov poznal toto miesto veľmi dobre. Ako vieme z Písma, po predchádzajúcej dohode s tými, ktorí stigmatizovali a falošne obviňovali Krista, Judáš zradil Ježiša a priviedol na to miesto mnohých strážcov, aby sa Krista zmocnili:
„…prišiel Judáš, jeden z Dvanástich, a s ním veľký zástup s mečmi a kyjmi od veľkňazov a starších ľudu.“ [Matúš 26:47, Biblia.sk]. Využitím a manipuláciou odpadlíka Judáša boli tí, ktorí v očiach spoločnosti dlho dehumanizovali a démonizovali Ježiša Krista, konečne schopní uskutočniť násilnú fázu proti Nemu, tú, o ktorú sa pokúšali už skôr.
Ako vidíme v histórii aj v súčasnej praxi, princíp antikultovej činnosti zostáva rovnaký. Ukazuje, že nespokojný odpadlík sa často stáva kľúčovým nástrojom v dehumanizačnej kampani proti nežiaducim skupinám označovaným za „sekty“, „kulty“ a podobne; niekto, kto sa chce pomstiť bývalým spoločníkom. Antikultisti používajú takýchto jedincov ako baranidlo proti cieľovej skupine, na ktorú odpadlík útočí emóciami poháňanou rétorikou a nenávisťou. Tento typ jednotlivcov sa dá ľahko zneužiť, pretože ich myseľ je zakalená intenzívnymi emóciami, odporom a túžbou po pomste, vďaka čomu sú vysoko sugestibilní a náchylní na manipuláciu.
Judáš si veľmi skoro uvedomil závažnosť zločinu, ktorý spáchal na Ježišovi. Do rána chcel všetko odvolať, ale veľkňazi a starší ignorovali jeho vyznanie a námietku, lebo už dosiahli svoj cieľ: „Keď zradca Judáš videl, že Ježiša odsúdili, rozľútostený vrátil tridsať strieborných veľkňazom a starším so slovami: ‚Zhrešil som, lebo som zradil nevinnú krv.‘ Ale oni mu povedali: ‚Čo nás do toho? To je tvoja vec‘.“ [Matúš 27:3–4, Biblia.sk]. Judáš a jeho výčitky svedomia pre nich nič neznamenali a nevinné životy poškodené a zničené ich skutkami im boli ľahostajné.
Absurdnosť lží
Predstavte si absurditu tejto situácie. Ľudia milujú Ježiša Krista, rozprávajú sa s Ním, cítia útechu z pravej pravdy, ktorú On hovorí. Ľudia sú Mu vďační, veria Mu a nasledujú Ho. To je skutočná verejná mienka. Ale zrazu sa objaví malá skupina dobre organizovaných ľudí, ktorí si zmysleli, že môžu vynášať súdy nad životmi miliónov ľudí. Vyhlasujú, že budú „chrániť“ dav pred Ježišom, akoby nejako vedeli, kto je „hrozbou“ a kto nie. Namiesto ochrany však používajú svoje osvedčené metódy manipulácie, klamstva a dehumanizácie. To vyvoláva otázku: pred čím vlastne pod zámienkou údajnej „ochrany“ spoločnosti túto spoločnosť chránili? Pred útechou, pravdivosťou a pravdou pochádzajúcou od Ježiša Krista? Alebo v skutočnosti bránili svoju náboženskú hegemóniu v tomto regióne, to znamená, ich moc?
Pozrime sa na historické dôkazy o tom, čo ľudia v skutočnosti cítili ku Kristovi. V Novom zákone nájdeme nasledovné:
„Učil tam v ich synagógach a všetci ho oslavovali.“ [Lukáš 4:15, Biblia.sk]
„…A veľký zástup ho rád počúval“ [Marek 12:37 Biblia.sk]
Príbeh o úprimnej úcte jedného človeka ku Kristovi sa dostal až k nám. Cirkevné dejiny zachovali správu o liste, ktorý napísal Eusébius Ježišovi12 [Cirkevné dejiny od Eusébia, I. kniha 13. kapitola a III. kniha 1. kapitola]. V tomto príbehu sa uvádza, že v meste Edessa žil kráľ menom Abgar, ktorý bol chorý a napísal Kristovi:
„Abgarus, vládca Edessy, pozdravuje Ježiša, vznešeného Spasiteľa, ktorý sa zjavil v krajine Jeruzalem. Počul som správy o tebe a o tvojich uzdraveniach, ktoré si vykonal bez liekov a bylín. Hovorí sa totiž, že robíš slepých vidiacimi a chromých chodiacimi, že očisťuješ malomocných a vyháňaš nečistých duchov a démonov, že uzdravuješ postihnutých zdĺhavými chorobami a kriesiš mŕtvych.
A keď som o tebe počul všetky tieto veci, usúdil som, že jedna z dvoch vecí musí byť pravdivá: buď si Boh a zostúpil si z neba a robíš tieto veci, alebo ty, ktorý robíš tieto veci, si Boží Syn.
Preto som ti napísal, aby som ťa poprosil, či by si si dal tú námahu a prišiel ku mne a vyliečil chorobu, ktorú mám. Počul som totiž, že Židia proti tebe reptajú a chystajú úklady, aby ti ublížili. Ja však mám veľmi malé, ale vznešené mesto, ktoré je dosť veľké pre nás oboch.“
V tomto liste vidíme láskyplnú úctu kráľa Abgara ku Kristovi, ktorý mu ponúkol ochranu pred úkladmi ohováračov. Je zrejmé, že Abgarus neveril fámam a neodvrátil sa od Ježiša.
Historik Flavius Josephus opisuje úctu Ježišových súčasníkov k nemu takto13:
„V tom čase bol Ježiš, múdry človek, ak je dovolené nazývať ho človekom; bol totiž činiteľom úžasných skutkov, učiteľom takých ľudí, ktorí s potešením prijímajú pravdu. Pritiahol k sebe mnohých Židov aj mnohých pohanov. On bol Kristus. A keď ho Pilát na návrh popredných mužov medzi nami odsúdil na kríž, tí, ktorí ho od začiatku milovali, ho neopustili …“
Antikultizmus bol v tom čase už silný a metódy použité proti Ježišovi Kristovi boli dobre známe dávno pred týmito udalosťami. Náboženská elita si ostražito udržiavala nadvládu a výlučnosť svojho náboženstva, okrem iného, používala antikultové metódy. Ježiš bol vystavený štandardnej metóde podkopávania dôvery v neho – taktike, ktorá sa dnes už len zdokonaľuje. V celých svetových dejinách, pred Kristom i po ňom, až po súčasnosť, sa stále opakuje ten istý scenár: stigmatizácia ľudí s cieľom ich nakoniec zničiť. Tu je niekoľko príkladov.
Príklad dehumanizácie v predkresťanskom období: Prorok Jeremiáš
Rovnaká metóda stigmatizácie sa uplatnila na proroka Jeremiáša, ktorý žil približne 600 – 700 rokov pred dehumanizačnou kampaňou proti Ježišovi s cieľom zavraždiť ho. Jeremiáš hovoril pravdu, prorokoval a odovzdával judskému ľudu Božie posolstvo o dôsledkoch nespravodlivého života, varoval pred pádom Jeruzalema a o tom, ako sa môžu tomuto pádu vyhnúť.14
„… Náhlia sa za zlým, ich silou je bezprávie. ‚Veď prorok i kňaz sa znesvätili, ba aj v mojom dome som našiel ich bezprávie,‘ znie výrok Hospodina.“ [Jeremiáš 23:10-11 Biblia.sk].
„U prorokov Samárie som síce videl neprístojnú vec: prorokovali v mene Baala a zavádzali môj ľud, Izrael.“ [Jeremiáš 23:13 Biblia.sk]
Podobne ako Ježiš, aj Jeremiáš vyzýval ľudí k pokániu [Jeremiáš 3:12-13, Marek 1:15] a k návratu k spravodlivému a milosrdnému Bohu. Učil, že nešťastiu sa dá vyhnúť, ak ľudia napravia svoje cesty a obrátia sa k pravému Bohu, hoci nie každý to chcel počuť. Riešenia, ktoré navrhol, väčšina odmietla. Za to, že hovoril pravdu, čelil Jeremiáš prenasledovaniu a silnému odporu zo strany tých, ktorým jeho slová nevyhovovali, pretože sa dotýkali nielen otázok morálneho života, ale aj politiky. Napríklad Jeremiáš nabádal ľudí, aby neutekali do Egypta, aby unikli vojne, a varoval, že tam zahynú mečom, nešťastím a hladom. Oni však jeho varovania nepočúvali.
„Nie, pôjdeme do Egypta, kde neuvidíme vojnu, ani nebudeme počuť hlas trúby, ani nebudeme pociťovať hlad po chlebe…“ [Jeremiáš 42:14 Biblia.sk] „…všetci odbojní muži povedali Jeremiášovi: „Hovoríš lož! Hospodin, náš Boh, ťa neposlal s týmto odkazom: ‚Nechoďte ako cudzinci bývať do Egypta.‘“ [Jeremiáš 43:2 Biblia.sk]
Prorok ponúkol zmenu, aby sa ľuďom darilo, a nie aby zahynuli v nevyhnutných konfliktoch a katastrofách. Keďže Jeho slová boli v rozpore so slovami falošných prorokov, ktorí sľubovali bohatú budúcnosť napriek hriechom ľudí [Jeremiáš 23:17 Biblia.sk], Jeremiáš bol stigmatizovaný ako „vyvrheľ“ – čo znamenalo ten, kto bol zavrhnutý – a „blázon“, čo naznačovalo, že by mal byť držaný v cisterne a uväznený. Bol posmešne označený za „kráľa prorokov“ (stigma s dvojitým významom vrátane pejoratívneho výsmechu), ohováraný ako „dezertér“ [Jeremiáš 37:13-14 Biblia.sk] a nakoniec zadržaný.
„Zvábil si ma, Hospodin, a dal som sa zvábiť,
mocne si ma pritiahol k sebe a premohol si ma.
Celý deň som na posmech,
každý sa mi posmieva.“
[Jeremiáš 20:7 Biblia.sk]
„Povedal som: ‚Nebudem ho pripomínať
a nepoviem už nič v jeho mene.‘
V srdci ma však slovo pálilo ako blčiaci oheň,
zadržiavaný v mojich kostiach.
Snažil som sa ho v sebe zadržať,
ale nevládal som.
Počúvam zlomyseľné šepkanie mnohých:
‚Hrôza je naokolo!
Udajte ho! Udáme ho!‘
Všetci moji priaznivci striehnu na moje potknutie:
‚Azda sa dá zviesť,
premôžeme ho
a vypomstíme sa na ňom.‘“
[Jeremiáš 20:9-10 Biblia.sk]
Jeremiáš musel čeliť nepriateľskej sile za to, že hovoril pravdu:
„Kňazi, proroci a všetok ľud počuli Jeremiáša hovoriť všetky tieto slová v Hospodinovom dome. Keď Jeremiáš oznámil, čo mu kázal povedať Hospodin všetkému ľudu, chytili ho kňazi, proroci a všetok ľud a povedali: ‚Musíš zomrieť! Prečo si prorokoval v Hospodinovom mene, že sa tomuto domu stane ako Šílu a že toto mesto spustne a bude neobývané?‘ Všetok ľud, ktorý bol v Hospodinovom dome, sa zhromaždil okolo Jeremiáša.
Keď sa judské kniežatá dopočuli o týchto slovách, vybrali sa z kráľovského paláca do Hospodinovho domu a posadili sa pri vchode Novej brány Hospodinovho domu. Vtedy kňazi a proroci povedali kniežatám a všetkému ľudu: ‚Tento muž si zaslúži rozsudok smrti, pretože prorokoval proti tomuto mestu, ako ste počuli na vlastné uši.‘“
[Jeremiáš 26:7-11 Biblia.sk]
„Nato kniežatá a všetok ľud povedali kňazom a prorokom: ‚Tento človek si nezasluhuje smrť, lebo k nám hovoril v mene Hospodina, nášho Boha.‘“
[Jeremiáš 26:16 Biblia.sk]
„‚…Budú proti tebe bojovať,
ale nepremôžu ťa;
lebo ja som s tebou, aby som ťa zachránil a oslobodil,‘
znie výrok Hospodina.“
[Jeremiáš 15:20 Biblia.sk]
Jeremiáš znášal nesmierne utrpenie. Rovnako ako Ježiša Krista sa ho zmocnili kňazi, ktorí ho chceli odsúdiť na smrť tým, že jeho proroctvá a varovania vykreslili ako hrozbu pre stabilitu a bezpečnosť. Rozumní starší a iní ľudia, vrátane úradníkov, však včas zasiahli a zákonne ochránili proroka pred smrťou a nedovolili ho zavraždiť [Jeremiáš 26].
Moderná doba. Apogeum antikultového vplyvu. Príklad nacistického Nemecka
Ďalším názorným príkladom toho, ako sa skutočná tragédia odohráva pod vplyvom antikultu, je nacistické Nemecko. V tom čase bolo v rámci protestantskej cirkvi zriadené Apologetické centrum na boj proti „sektám“ („kultom“). Toto centrum zbieralo údaje o náboženských hnutiach, sektách, skupinách a iných združeniach a zostavovalo zoznam nežiaducich hnutí.
Pod vedením antisemitu Waltera Künnetha, ktorý centrum prevzal v roku 1933, začalo úzko spolupracovať s gestapom. Táto spolupráca zahŕňala odovzdávanie zoznamov „nebezpečných“ článkov v spoločnosti, ako ich vyhodnotilo centrum, štátnej polícii, zdieľanie metód terorizovania cieľových skupín a vytváranie materiálov o boji proti Židom a „sektám“.
Vyššia vrstva nemeckého vedenia, vrátane Josepha Goebbelsa a Adolfa Hitlera, sa spoliehala na toto antikultové hnutie v rámci protestantskej cirkvi. Jej vodca Walter Künneth predložil Spolkovej cirkevnej správe v Berlíne správu s názvom „Cirkev a židovská otázka“. Táto správa mala významný vplyv na konečné prijatie antisemitskej agendy v Nemecku. Neskôr Walter Künneth napísal v správe vedeniu Ríšskej protestantskej cirkvi toto:
„Gestapo prejavilo veľký záujem o archívy Apologetického centra o sektách, ako aj o našu prácu v boji proti slobodnému mysleniu, marxizmu a boľševizmu. Gestapo vyjadrilo želanie viesť v budúcnosti boj proti nezákonnému slobodnému mysleniu spolu s Apologetickým centrom. Výmena materiálov medzi gestapom a Apologetickým centrom sa už začala.“
Dobre vieme, ako sa táto tragédia v dejinách odohrala. Bližšie informácie o prepojení antikultizmu a nacizmu nájdete v článku „Nová tvár nacizmu: Antikultizmus“ a v dokumentárnom filme „IMPAKT“.
Po druhej svetovej vojne Künneth odovzdal antikultové metódy a praktiky svojmu vernému žiakovi Wilhelmovi Haackovi, ktorý ich zase zveril svojmu spoločníkovi a „bratovi vo viere“, Johannesovi Aagaardovi. Dnes nacistické antikultové dedičstvo, ktoré sa priamou líniou odovzdávalo od nacistických ideológov Johannesovi Aagaardovi, zdedil jeho obľúbený študent Alexander Dvorkin. Dvorkin vedie desaťročia antikultovú sieť v Rusku a ďaleko za jeho hranicami a zároveň pôsobil ako prezident ruskej pronáboženskej asociácie RACIRS.
Apologetické centrá a misijné oddelenia Ruskej pravoslávnej cirkvi predstavujú nový obal pre rovnaký toxický obsah. Navonok vytvárajú ilúziu „ochrany spoločnosti“, ale ich korene sú v nacistickej ideológii, ktorá ospravedlňuje nadradenosť niektorých občanov nad ostatnými antikultovou rétorikou podobnou tej, ktorá sa používala v Hitlerovom Nemecku. Kto by si bol pomyslel, že Rusko, národ, ktorý počas druhej svetovej vojny najviac trpel nacizmom a obetoval nespočetné množstvo životov, aby prispel k jeho porážke, sa dnes stane baštou jeho znovuzrodenia?
Vráťme sa však k historickému príkladu prenasledovania a procesu proti Ježišovi Kristovi.
Antikultová metóda. Druhý krok: Nespravodlivé procesy a skutoční zločinci
Na začiatku článku sme skúmali štádiá dehumanizácie tých, ktorí sa považovali za nežiaducich, ich stigmatizáciu a organizáciu ich prenasledovania. V tejto časti sa budeme zaoberať skutočnými cieľmi tejto stigmatizácie.
Vnucovaná stigma slúžila dvom hlavným účelom. Po prvé, obraz stigmy zasial pochybnosti do myslí neinformovaných ľudí, ktorí stigmatizovaného jedinca nepoznali, čím sa zabezpečilo, že verejnosť v rozhodujúcej chvíli buď podporí, alebo aspoň nebude klásť odpor blížiacej sa organizovanej poprave Krista.
Po druhé, vytvorilo to ilúziu „verejnej“ mienky, ktorá by mohla byť použitá ako nástroj na nátlak na úrady počas fázy násilia a následného súdneho procesu.
Niečo ako: „Nie sme to my, kto chce vyriešiť záležitosť s Kristom (v skutočnosti ho zavraždiť); chránime ľudí pred ‚hrozbou‘ – pred Ježišom.“ Skrývajúc sa za clonu vlastných fám a klebiet a nazývajúc ich „verejná mienka“ tlačili na úrady, aby vydali rozsudok o vine. Týmto spôsobom zlikvidovali nevinného človeka rukami iných ľudí, vrátane niektorých členov vládnucej autority, zatiaľ čo skutoční podnecovatelia a vinníci zostali v zákulisí.
Kto skutočne stál za rozsudkom smrti Ježiša Krista? Prečo sa Jeho proces nazýva najnespravodlivejším procesom v histórii?
Činnosť farizejov a zákonníkov v Sanhedrine je totožná s činnosťou súčasných antikultových teológov. Tí, ktorí sa aktívne zapájajú do antikultových aktivít, majú skôr teologické alebo náboženské vzdelanie než vedecké, nezaujaté vzdelanie v oblasti religionistiky.
Perspektíva religionistiky, zakorenená v objektívnom vedeckom prístupe, poskytuje komplexné pochopenie náboženstiev ako spoločenských a kultúrnych fenoménov s rovnakými právami na existenciu. Opiera sa o vedecké zdôvodnenie a nestrannú analýzu rôznych náboženských tradícií, ich histórie a vplyvu na spoločnosť bez toho, aby jednu tradíciu vyzdvihovala nad ostatné. Naopak, teologické alebo doktrinálne hľadisko vyzdvihuje jedno náboženstvo ako jediné pravé, podporuje lojalitu k nemu a presadzuje jeho nadradenosť nad ostatnými, pričom často hanobí zvyky, tradície a hodnoty iných náboženstiev.
Pre judskú náboženskú elitu (akýsi druh teológov minulosti) sa dodržiavanie litery Zákona považovalo za dôležitejšie ako zachovanie dokonca ľudského života. Boli to horliví prívrženci textu zákona — Mojžišovho zákona, nie sekulárneho práva. Ani ich dogmatické dodržiavanie Zákona im však nezabránilo uskutočniť plán na odstránenie Ježiša Krista. Ich nenávisť ku Kristovi a Jeho učeniu ich viedla k tomu, že opakovane porušovali zásady ich vlastného Svätého písma, aby dosiahli Jeho popravu. Toto bude podrobnejšie preskúmané v pokračovaní článku.
Ježiš čelil náboženským aj rímskym súdom. V noci Ho zatkli služobníci náboženskej elity a v tú istú noc Ho pod vplyvom antikultizmu súdil náboženský súd. Členovia Sanhedrinu, najvyššieho súdneho a náboženského orgánu v Judei, zvyčajne úzkostlivo dodržiavali stanovené zásady a pravidlá. V tomto prípade však pred a počas procesu viackrát porušili vlastné prísne zákony.
Keď sa zmocnili Krista, tak horlivo chceli zabrániť ľudu, aby sa zhromaždil na Jeho obranu, že v tú istú noc pod rúškom tmy viedli súdny proces – prax prísne zakázanú ich náboženstvom. Podľa Talmudu mali súdy zakázané viesť súdne konania v noci, v „čase temnoty a nepravdy“. Okrem toho platil zákaz konať súdne procesy v piatok alebo v predvečer sviatkov, ktorý bol v tomto prípade tiež porušený.
Podľa judejského práva bolo zatýkanie povolené iba v prípadoch závažných trestných činov, ako je ozbrojené napadnutie alebo vražda, pri ktorých hrozilo, že páchateľ ujde. Preto zatknutie Ježiša možno klasifikovať ako nezákonné, keďže nebol spáchaný žiadny zločin. Dokazuje to aj skutočnosť, že napriek nepriateľstvu náboženskej elity voči nemu sa Ježiš nedávno vrátil do Jeruzalema krátko pred svojím zatknutím. To dokazuje, že nemal v úmysle skrývať sa, pretože bol nevinný v akomkoľvek priestupku.
Sám Ježiš sa vyjadril k nezákonnosti Svojho zatknutia:
„…‚Ako na zločinca ste na mňa vyšli s mečmi a kyjmi, aby ste ma zajali? Denne som sedával a učil v chráme, a nezajali ste ma.‘“ [Matúš 26:55 Biblia.sk]
Obvinený mal byť podľa zákona umiestnený do väzby a držaný vo väzení. Bolo to potrebné, pretože judejské súdy neviedli súdne procesy tohto druhu v noci:15
„V prípadoch hrdelného práva súd súdi cez deň a pojednáva a vydáva rozhodnutie len cez deň.“ [Mišna Sanhedrin 4:5]
Ježiša však najprv odviedli do domu Annáša, bývalého veľkňaza a potom Kajfáša, úradujúceho veľkňaza. Treba poznamenať, že ak sa Sanhedrin zišiel mimo Siene z tesaných kameňov medzi múrmi chrámu, takýto rozsudok stratil svoju platnosť, to znamená, že sa stal neplatným. V tomto prípade sa proces s Kristom konal na nádvorí veľkňaza Kajfáša, nie v chráme.
„V prípadoch hrdelného práva môže súd ukončiť pojednávanie a vydať uznesenie aj v ten istý deň, aby obvineného oslobodil, ale ak má uznať obvineného za vinného, musí počkať do nasledujúceho dňa.“ [Mišna Sanhedrin 4]
Či už úmyselne alebo z dôvodu zhonu, nie všetci členovia Veľkého Sanhedrinu boli prítomní na procese, ako to vyžadoval zákon [Mišna Sanhedrin 1:5]. Súdny výsluch vedený bez úplného zákonného zhromaždenia súdu v prípade, ktorý zahŕňa trest smrti, je neplatný:
„Súd posudzuje prípady týkajúce sa celého kmeňa, ktorý zhrešil, alebo falošného proroka (pozri Deuteronómium 18:20–22) alebo veľkňaza, ktorý porušil zákaz, za ktorý hrozí trest smrti, len na základe súdu so sedemdesiatjeden sudcami, t.j. Veľkého Sanhedrinu.” [Mišna Sanhedrin 2a:1-2b:3]
Neúplné zhromaždenie súdu je závažným porušením práv obžalovaného. Tento prístup podkopáva základný princíp transparentnosti súdnictva, ktorý zabezpečuje spravodlivosť a otvorenosť súdneho konania. Takéto vypočutie sa stáva sporným a akýkoľvek rozsudok vynesený týmto spôsobom je nezákonný.
Počas procesu neboli prítomní niektorí členovia Sanhedrinu, ktorí mohli hlasovať proti odsúdeniu Krista. Najmä Nikodém a Jozef z Arimatie, „dobrý a spravodlivý muž z judského mesta Arimatie, ktorý nesúhlasil s ich rozhodnutím ani konaním“ [Lukáš 23:50-51 Biblia.sk], neboli prítomní ani iní členovia rady, ktorých prítomnosť by mohla posunúť konanie späť k zákonnému priebehu. Nikodém už predtým na inom zasadnutí jasne vyjadril svoj postoj, keď sa spýtal: „Či náš Zákon súdi človeka, skôr než ho vypočuje a zistí, čo robí?“ [Ján 7:50-51 Biblia.sk]. Tieto procesné porušenia ohrozovali nielen práva obvinených, ale spochybnili aj dôveryhodnosť celého súdneho systému v Judei.
Ďalšie porušenie sa týkalo neprítomnosti žalobcu. Ak sa žalobca nedostaví na pojednávanie, súd musí obvineného prepustiť a v konaní nepokračovať. Žalobcom bol Judáš, na súd sa však nedostavil. Okrem toho bolo Kristovi odopreté zákonné právo predvolať svedkov obhajoby, čo poukázalo na zaujatosť sudcov a nespravodlivosť celého procesu. Odopretie možnosti obžalovanému primerane a zákonne sa obhajovať na súde je ďalším charakteristickým znakom procesu ovplyvneného antikultizmom.
Judejcom bolo zakázané podplácať svedkov, aby zabránili falošným svedectvám, no vidíme, že žalobcovia stále hľadali takýchto svedkov. Nový zákon odsudzuje činy členov Sanhedrinu a opisuje svedkov, ktorých predviedli, ako falošných svedkov:
„Veľkňazi a celá veľrada hľadali falošné svedectvo proti Ježišovi, aby ho mohli usmrtiť. Nenašli ho však, hoci prišlo mnoho falošných svedkov. Napokon prišli dvaja“ [Matúš 26:59-60 Biblia.sk].
Kvôli uponáhľanosti neboli falošní svedkovia na obžalobu riadne pripravení. Ich svedectvá sa týkali rôznych údajných zločinov, ale chýbali im konzistentné podrobnosti. Nakoniec sa tieto výpovede považovali za irelevantné, pretože ani dvaja svedkovia sa nedokázali zhodnúť vo svojich výpovediach. V dôsledku toho sa všetky „svedectvá“ ukázali ako nedostatočné na odsúdenie, keďže išlo o izolované, nezhodné a protichodné tvrdenia. [Mišna Sanhedrin 5:3-4].
Nakoniec sa objavili dvaja falošní svedkovia, ktorí sa zhodli vo svojom svedectve o Ježišových slovách: „Ježiš im odpovedal: ‚Zbúrajte tento chrám a ja ho za tri dni postavím.‘“ [Ján 2:19 Biblia.sk] Tým, že tieto slová boli vytrhnuté z kontextu, obvinili ho z úmyslu spáchať to, čo by sme nazvali teroristickým činom alebo ozbrojenou vzburou. Mnohí v Jeruzaleme, vrátane tých v súdnej sieni, však vedeli, že Kristus mal na mysli zázrak obnovenia chrámu, nie jeho zničenie.
Napriek tomu stále nebolo dostatok dôkazov na odsúdenie Ježiša na smrť a súd sa dostal do slepej uličky. Podľa zákona malo byť pre nedostatočné dôkazy o vine trestné konanie zastavené a obvinený prepustený. Je však dobre známe, že Ježiš bol odsúdený na smrť dávno predtým, ako sa začalo vyšetrovanie, súdny proces alebo dokonca jeho zatknutie.
Nový zákon odhaľuje ich sprisahanie s cieľom zabiť Krista a ukazuje, že súdny proces slúžil len ako verejná zástierka zákonnosti a spravodlivosti, najmä preto, že obsahoval antikultový príbeh:
„Nato zvolali veľkňazi a farizeji veľradu a povedali: ‚Čo robiť? Veď tento človek robí mnoho znamení! Ak ho necháme tak, všetci v neho uveria, prídu Rimania a zničia nám toto miesto i národ.‘
Ale jeden z nich, Kajfáš, ktorý bol v tom roku veľkňazom, im povedal: ‚Vy nič neviete a ani nechápete, že je pre vás lepšie, aby zomrel jeden človek za ľud a aby nezahynul celý národ.‘“ [Ján 11:47-50 Biblia.sk]
„A od toho dňa boli rozhodnutí, že ho zabijú.“ [Ján 11:53 Biblia.sk]
„Blízko bola židovská Veľká noc a mnohí z toho kraja pred Veľkou nocou vystupovali do Jeruzalema očistiť sa. Hľadali teda Ježiša, a keď postávali v chráme, medzi sebou si hovorili: ‚Čo myslíte? Príde vôbec na sviatky?‘ No veľkňazi a farizeji vydali nariadenie, že ak sa niekto dozvie, kde je, má to oznámiť, aby ho mohli chytiť.“ [Ján 11:55-57 Biblia.sk]
Ako vidíme, rozsudok vyniesla jedna osoba – veľkňaz Kajfáš, predseda Sanhedrinu – ešte predtým, ako sa zistila povaha údajného zločinu. Toto bolo ďalšie porušenie Talmudu:16
„…nesúďte sami, lebo nikto nemôže súdiť sám okrem jedného.“
[Mišna Pirkei Avot 4:8]
Preto žalobcovia nemali v úmysle Ježiša prepustiť.
Zatkli Ježiša Krista v nádeji, že nájdu dôkaz, ktorý by ospravedlnil súdne konanie aj ich vlastné činy. Počas súdneho procesu potrebovali aspoň nejaké svedectvo, aby nevinného človeka dotlačili k poprave. Keďže sa počas procesu nepodarilo nájsť vinu, začal vypočúvať samotného Ježiša, čo predstavovalo ďalšie porušenie procesných pravidiel.
Ježiš sa zdržal odpovedí na otázky, aby zabránil použitiu jeho slov proti nemu. V judskom trestnom práve sa prísahy nepoužívali; boli súčasťou občianskeho súdneho konania. Veľkňaz Kajfáš však žiadal, aby Ježiš odpovedal pod prísahou.
„Tu vstal veľkňaz a opýtal sa ho: ‚Nič neodpovedáš na to, čo títo svedčia proti tebe?‘ Ježiš však mlčal. Veľkňaz sa uchýlil k inému extrému, keď protizákonne použil vzorec z občianskoprávneho konania: „‚Zaprisahám ťa na živého Boha, aby si nám povedal, či si ty Mesiáš, Boží Syn.‘ Ježiš mu odpovedal: ‚Ty si to povedal.‘“ To vytvorilo základ pre obvinenie. To sa stalo údajným dôkazom na vykonštruovanie základu pre rozsudok o vine. Oni odpovedali: „Hoden je smrti!“ [Matúš 26:62-64, 26:66 Biblia.sk]
Bez ohľadu na to, čo mohol Ježiš týmito slovami mieniť, aj keby to priamo priznal odpoveďou „áno“, judejské právo zakazovalo odsúdiť osobu výlučne na základe svedectva obžalovaného proti sebe samému. Obvinenie bolo nezákonné, pretože sa opieralo výlučne o slová obvineného bez náležitých dôkazov alebo výpovedí iných svedkov na potvrdenie alebo vyvrátenie Jeho tvrdení. Vedci upozorňujú na porušenie judejského práva, najmä na nezákonnosť vynesenia rozsudku výlučne na základe priznania obžalovaného.15 [Mišna Sanhedrin 4:1, pozn.].
Sanhedrin mal pozoruhodnú prax vo svojich súdnych konaniach, systém pripomínajúci sporové debaty. Predsedajúci sudca rozdelil sudcov na dve skupiny: jednu na podporu obžaloby a druhú na obhajobu obvineného. Avšak v procese s Kristom bolo toto pravidlo úplne ignorované. Všetci prítomní členovia Sanhedrinu podporovali veľkňaza Kajfáša [Matúš 26:66], ktorý Ježiša odsúdil ešte pred začatím procesu. Tento proces bol v podstate predstavením, ktoré malo dodať zdanie legitímnosti vopred určenému rozhodnutiu o Jeho smrti.
Judejský zákon stanovil, že každý rozsudok smrti musí byť znovu potvrdený najskôr deň po jeho vynesení [Mišna Sanhedrin 4:1].
Gemara, časť judejského ústneho zákona, ktorá spolu s Mišnou tvorí Talmud, považuje akýkoľvek zhon v súdnych procesoch s trestom smrti za krutosť. V takýchto prípadoch sa judejské právo prikláňalo k veľkej opatrnosti. Preto mal judejský súd povesť súdu, ktorý uprednostňoval milosrdenstvo a spravodlivosť. V prípade Ježiša Krista bol však aj tento postup odmietnutý.
Ježišovi žalobcovia, ktorí túžili po rýchlom rozsudku, si nemohli dovoliť odkladať konanie. Súd sa konal v noci pred piatkom a viesť súdny proces nasledujúci deň, v sobotu, bolo zakázané, pretože šabat je dňom odpočinku. Navyše po tejto sobote nasledovali sviatočné dni Pesachu (Paschy), jedného z najvýznamnejších židovských sviatkov, čo opäť znemožňovalo uskutočniť zákonom požadované druhé súdne pojednávanie v blízkej budúcnosti. Pre nich každé oneskorenie zvyšovalo riziko neúspechu tejto operácie na odstránenie Krista. Preto sa súd znovu zišiel v ten istý piatok ráno.
Podľa judejského procesného práva sa druhé zasadnutie muselo plne prispôsobiť prvému. V tomto prípade však sudcovia narýchlo dospeli k záveru vydať Krista Pilátovi:
„Hneď na úsvite sa zišli veľkňazi so zákonníkmi a staršími i celá veľrada. Ježiša spútali, odviedli a vydali Pilátovi.“ [Marek 15:1 Biblia.sk]
Judejské právo predpokladalo, že každé rozhodnutie v trestnej veci je možné preskúmať. Podľa Talmudu bolo možné zrušiť rozsudok o vine. Traktát Sanhedrin stanovil 30-dňovú lehotu, počas ktorej mohla obhajoba predložiť nové dôkazy [Mišna. Sanhedrin, 3:8]. V prípade Ježiša Krista Mu však bolo odopreté právo na obhajobu a táto lehota Mu nebola poskytnutá.
Zo všetkého uvedeného môžeme usúdiť, že k riadnemu a legitímnemu trestnému procesu nikdy nedošlo. Členovia Sanhedrinu súdili Ježiša v noci, v piatok, v predvečer Veľkého sviatku Pesach, mimo chrámu, v neúplnom zložení, v neprítomnosti žalobcu, zákonného obhajcu, s absenciou dôkazov o vine a obvinení zo zločinu, umožňujúc krivú prísahu svedkov a porušenie množstva zákonov a právnych postupov.
Viacnásobné porušenie prísnych ustanovení zákona spôsobuje neplatnosť takéhoto rozsudku. Vedeli to aj páchatelia, a preto sa ponáhľali ukončiť proces skôr, ako zástancovia spravodlivého súdnictva mohli pochopiť prípad a zastaviť zneužívanie veľkňazom a jeho stúpencov. Konanie žalobcov bolo nezákonné a rozsudok nemal právnu silu. Nakoniec bol Kristus obvinený z rúhania a odovzdaný Pilátovi, aby ho súdil rímsky súd.
Súdny proces podľa zákona? Tlak na vyšetrovanie a vydieranie úradov
V tom čase bola Judea pod rímskou nadvládou a rímsky cisár zbavil Sanhedrin právomoci vykonávať trest smrti. Akýkoľvek verdikt, ktorý Sanhedrin vyniesol, nemal priamu právnu silu. Preto, aby mohol byť niekto popravený, potrebovali judejskí sudcovia iný proces, ktorý viedol rímsky prefekt. Iba rímsky prefekt mal právomoc rozhodovať vo veciach života a smrti. V ten piatok ráno sa obrátili na rímskeho prefekta Judey, Pontského Piláta. V súlade s prispôsobivou a klamlivou rétorikou typickou pre antikultizmus vzniesli širokú škálu obvinení proti Ježišovi Kristovi – obvinení, ktoré mali vyvolať Pilátove politické obavy v nestabilnom prostredí Judey. Nikdy však nespomenuli pôvodné obvinenie z rúhania, ktoré bolo základom rozsudku smrti Sanhedrinu len pred niekoľkými hodinami.
Teológ William Barclay vo svojom komentári k Jánovmu evanjeliu píše:
„Židia neváhali prekrútiť svoje obvinenie proti Ježišovi. Pri ich vlastnom vyšetrovaní obvinenie, ktoré formulovali, bolo rúhanie [Matúš 26:65 Biblia.sk]. Dobre vedeli, že Pilát by na základe takéhoto obvinenia nepokračoval. Povedal by, že je to ich súkromný náboženský spor a že si ho môžu vyriešiť, ako chcú, bez toho, aby za ním prišli. Nakoniec to, čo Židia predložili, bolo obvinenie zo vzbury a politického povstania. Obvinili Ježiša, že sa vyhlasuje za kráľa, hoci vedeli, že ich obvinenie je lož. Nenávisť je strašná vec a neváha prekrútiť pravdu.“
Barclay, W. (n.d.). Ján 19. In Daily Study Bible Commentaries. StudyLight.org. Získané [11. nov. 2024]
Veľkňazi a ďalší členovia náboženskej elity obvinili Ježiša pred Pilátom zo vzbury a povstania. Pozrime sa však bližšie na samotných žalobcov. Nový zákon opisuje, ako bol Ježiš po svojom zatknutí najprv privedený k Annášovi – bývalému veľkňazovi, ambicióznej a autoritatívnej postave so značnou mocou – a potom bol odvedený k úradujúcemu veľkňazovi:
„Kohorta vojakov s veliteľom a sluhovia Židov Ježiša chytili, zviazali ho
a odviedli najprv k Annášovi; bol totiž tesťom Kajfáša, ktorý bol v tom roku veľkňazom.
A práve Kajfáš poradil Židom, že bude lepšie, keď jeden človek zomrie za ľud.“ [Ján 18:12-14 Biblia.sk]
Hoci Annáš v tom roku už nebol veľkňazom, mal značný vplyv, keďže bol starší ako Kajfáš a bol skúsenejší v náboženskom vedení. Bol zarytým odporcom akýchkoľvek inovácií, ktoré by mohli ohroziť piliere jeho viery. Annáš mal úzke vzťahy s rímskymi úradmi a mal vplyv na politické rozhodnutia. Jeho rodina patrila ku kňazskej dynastii, pričom každý z jeho synov zastával v určitom období úrad veľkňaza. Annáš bol zrejme medzi tými, ktorí odsúdili Krista na smrť.
Neskôr sa jeho syn, tiež menom Annáš, sám stal rebelom a spolu s ďalšími povstalcami podnietil veľké židovské povstanie (66-74 n. l.). Ako to vždy býva, kvôli niečím osobným ambíciám prišlo v tejto vojne na oboch stranách o život viac ako milión ľudí, ako to dokumentuje Josephus Flavius v knihe Židovská vojna. Annáš stál v čele tohto povstania proti Rímu a nakoniec sa stal jedným z vodcov dočasnej vlády v Judey. Nakoniec bol zabitý počas občianskej vojny, ktorú sám vyvolal17.
Pripomína to slová Ježiša Krista: Vtedy mu Ježiš povedal: „Vráť svoj meč na jeho miesto! Lebo všetci, čo sa chytajú meča, mečom zahynú.“ [Matúš 26:52 Biblia.sk]
Vo svetle vyššie uvedenej zmienky o veľkom židovskom povstaní, vráťme sa k epizóde o Kristovi a jeho dialógu s mužmi farizejmi.
„Učiteľ, vieme, že hovoríš pravdu a pravdivo učíš Božie cesty. Neberieš ohľad na nikoho, lebo sa nepozeráš na osobu človeka. Povedz nám teda, čo si myslíš: Je dovolené platiť daň cisárovi, alebo nie?“ [Matúš 22:16-17 Biblia.sk]
Keď Ježiš videl ich prefíkanosť, múdro odpovedal: „...Odovzdajte teda cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie!“ [Matúš 22:21 Biblia.sk] a podnecovatelia museli odísť s prázdnymi rukami.
Keby odpovedal „nie“, takéto slová by boli interpretované ako vzbura proti rímskej autorite. Pokus priviesť Ježiša do pasce, aby porušil rímsky zákon, zlyhal. Napriek Kristovej odpovedi žalobcovia počas procesu pred Pilátom znovu nastolili túto otázku, ohovárajúc Ho:
„a začali ho obžalúvať: ‚Tohto sme pristihli, ako rozvracal náš národ, zakazoval dávať dane cisárovi a hovoril o sebe, že je Mesiáš, kráľ.‘“ [Lukáš 23:2 Biblia.sk]
Ježišove slová boli prekrútené a prezentované na súde, akoby vyzýval ľudí, aby odmietli platiť cisárovi dane, hoci v skutočnosti hovoril opak. To, že bola v rozhovore s Kristom nastolená téma daní, proti nemu neskôr na súde použili antikultové sily. A ako vždy, to, čo osoba označená antikultistami skutočne povedala, bolo vnímané ako úplne neopodstatnené.
Prečo otvorili tému daní? Pretože to bola veľmi citlivá, búrlivo diskutovaná a veľmi bolestivá otázka v rámci judskej spoločnosti, ktorá bola pod rímskou nadvládou. Nie všetci Židia boli za platenie daní cisárovi. To vyvolalo debaty a nepokoje, ktoré nakoniec viedli k židovskému povstaniu, rebélii, ktorú musel Rím potlačiť veľkou silou. Jeho protivníci ktorí sa pokúšali dostať Ježiša do pasce, otvorili túto emocionálne nabitú otázku, ktorá bola bolestivá pre židovský národ aj pre rímsku moc. Tým sa ešte viac zvýrazňuje antikultová metóda v ich konaní, to znamená, že využívajú a manipulujú citlivú otázku v dehumanizačnej kampani zo strany tých, ktorí sú zapojení do antikultizmu.
Neskôr sa otázka daní a neochota Židov platiť daň cisárovi stala katalyzátorom a jednou z hlavných príčin veľkého židovského povstania, ktoré prerástlo do krvavej vojny. A zároveň vieme, že povstanie viedol syn žalobcu Ježiša Krista, veľkňaza Annáša.
Pokiaľ ide o postavu Annáša, treba spomenúť ešte jeden dôležitý fakt. V priebehu času náboženské postavy priamo zapojené do antikultových bojov prejavujú túžbu po pomste a krviprelievaní. Výrazný príklad toho, akí nemilosrdní vedeli byť títo prenasledovatelia vo svojej nenávisti a pomstychtivosti, možno vysledovať v ďalšom tragickom príbehu, ktorý súvisí s veľkňazom Annášom.
Pred povstaním bola situácia taká, že vtedajší rímsky miestodržiteľ Festus zomrel a nový miestodržiteľ Albinus do Judey ešte nedorazil. Len čo sa Annáš (syn Annáša, veľkňaza, ktorý súdil Krista) sám ujal úradu veľkňaza, využil príležitosť, ktorú poskytla neprítomnosť riadiacej rímskej autority a usporiadal nezákonný proces s Jakubom Spravodlivým, bratom Ježiša, a odsúdil ho na smrť. Podľa niektorých historických prameňov bol potom Jakub ukameňovaný.
Takýto čin by bol pod kontrolou rímskeho miestodržiteľa nemožný. Sanhedrin nikdy nedostal súhlas od judského kráľa Albinusa na Jakubovu popravu. Za tento strašný zločin bol Annáš zosadený z úradu a občania ho odsúdili za jeho nezákonný a hanebný čin.18 [Židovské starožitnosti, Flavius Josephus].
„…preto zhromaždil Sanhedrin sudcov a priviedol pred nich Jakuba, brata Ježiša, ktorého volali Kristus, a niektorých ďalších [alebo niektorých z jeho spoločníkov]; a keď proti nim vzniesol obvinenie ako na porušovateľov zákona, vydal ich na ukameňovanie: ale tým, ktorí sa zdali byť najspravodlivejšími z občanov a ktorí boli z porušovania zákonov najviac znepokojení, sa nepáčilo čo sa stalo…“ [Židovské starožitnosti, Flavius Josephus, kapitola 9:23]13
Josephus Flavius v knihe Židovská vojna opísal Annášovho syna, vzbúrenca a vraha Ježišovho brata, takto:
„...bol bystrý v rozprávaní a presviedčaní ľudu a už ovládol tých, ktorí boli proti jeho plánom.“19
A v knihe Starožitnosti Židov ho Flavius nazval: „odvážny muž vo svojej povahe a veľmi drzý“.20
Antikultoví stigmatizátori často obviňujú iných z toho, čím sa sami previnili. Pri pozornom skúmaní súčasných zástancov antikultovej rétoriky a toho, z čoho obviňujú ľudí, sa človek nemôže ubrániť otázke: sú sami vinní práve z tých previnení, ktoré pripisujú iným? Antikultová rétorika, ktorá presadzuje ideológiu nadradenosti jedných nad druhými, je nebezpečným spoločenským prvkom. Jej dôsledky ukazuje história na príklade druhej svetovej vojny. Vráťme sa však k príbehu Pilátovho súdu.
Keď Pilát preskúmal obvinenia, ktoré proti Ježišovi vzniesli Judejci, nenašiel na Ňom žiadnu vinu. Ježiš urobil na Piláta silný dojem a nechcel ho odsúdiť na smrť. Najprv sa Pilát pokúsil vyhnúť prípadu, a keď sa mu to nepodarilo, ponúkol Ježišovi prepustenie na počesť nadchádzajúcich veľkonočných sviatkov. Judejci však naďalej trvali na poprave. Kňazi poštvali dav a ten žiadal prepustenie iného väzňa, ktorý už bol odsúdený na smrť – Ježiša Barabáša – namiesto Ježiša Nazaretského [Marek 15:11-15 Biblia.sk] Judskej elite sa napokon podarilo zmanipulovať dav, aby dosiahli svoj cieľ:
„Veľkňazi a starší však naviedli zástupy, aby si žiadali Barabbáša a Ježiša zahubili.“ [Matúš 27:20 Biblia.sk]
Spomeňte si na prvú fázu, keď je nevinný človek dehumanizovaný a stigmatizovaný pred davom, aby sa o ňom vytvoril negatívny a nenávistný obraz pre neinformovaných ľudí, vykreslil sa ako hrozba, ktorú treba odstrániť. Tento obraz bol nanútený ľuďom umelým vytváraním verejnej mienky, aby tieto „verejné“ nálady potom mohli ovplyvniť sudcu. Napokon to boli Kristovi žalobcovia, ktorí podnecovali ľudí, aby kričali pred Pilátom: „Ukrižuj Ho! Ukrižuj Ho!“
Pilátove vypočúvanie Ježiša sa točilo hlavne okolo obvinenia, že údajne tvrdil, že On je kráľ Židov [Marek 15:2, Matúš 27:11, Lukáš 23:3, Ján 18:33]. „Pilát teda … opýtal sa ho: ‚Ty si kráľ Židov?‘ Ježiš odpovedal: ‚Hovoríš to sám od seba, alebo ti to o mne povedali iní?‘“ [Ján 18:33-34 Biblia.sk] To zdôrazňuje vplyv tretej sily, ktorá pripisuje slová a činy tým, ktorí to nikdy nepovedali ani neurobili, a ktorých táto sila stigmatizovala a dehumanizovala.
Presne to urobili Kristovi žalobcovia počas procesu, keď vydieraním, vyhrážkami a zastrašovaním tlačili na prefekta Judey, Piláta. Obvinili ho zo zrady proti rímskemu cisárovi, ak sa nepodrobí ich požiadavkám:
„Od tej chvíle sa Pilát usiloval prepustiť ho, ale Židia kričali: ‚Ak tohto prepustíš, nie si cisárov priateľ. Lebo každý, kto sa robí kráľom, protiví sa cisárovi.‘“ [Ján 19:12 Biblia.sk]
Toto je zaznamenaný dôkaz nátlaku na úrady na základe falošných dôkazov o Ježišovej vine. Manipulácia s úradmi „Nie si cisárov priateľ“ mala jasný význam: ak by Pilát prepustil Ježiša, vyzeral by ako zradca cisára, pretože by oslobodil niekoho, kto údajne predstavuje hrozbu pre rímsku nadvládu.
Pripomeňme si, že Ježiš bol obvinený z toho, že sa údajne vyhlásil za kráľa Židov. „… Lebo každý, kto sa robí kráľom, protiví sa cisárovi.“ [Ján 19:12 Biblia.sk]. Podľa rímskeho práva sa nikto nemohol nazývať kráľom, pretože by sa to považovalo za otvorenú vzburu proti rímskej moci. Takéto samozvané vyhlásenie by mohlo viesť k občianskej vojne, keďže Judea už mala vládcu menovaného Rímom a len Rím rozhodoval o tom, kto tam má vládnuť.
Ak by Pilát chránil takého „narušiteľa“, sám by bol považovaný za zradcu Ríma. Náboženská elita vydierala Piláta obvineniami zo zrady, čo bol zločin, za ktorý hrozil prísny trest. Bola to aj hrozba zo strany žalobcov: ak Pilát nevyhovie, riskuje stratu svojho postavenia a podpory cisárovej priazne, na ktorú sa spoliehal. Išlo o priamy nátlak na predstaviteľa rímskej moci, na vyšetrovanie a na súdny proces zo strany nábožensky zaujatých žalobcov.
„Každý, kto sa robí kráľom“ sú skreslené slová predstaviteľov antikultu, ktorí podľa rímskeho zákona označili Ježiša za zločinca. V skutočnosti Ježiš o Sebe nikdy netvrdil, že je kráľom Židov.
Židovský národ v tom čase čakal na Mesiáša zasľúbeného v ich Písme [Matúš 21:9] a keď bol svedkom zázrakov, ktoré Ježiš vykonal, pýtali sa medzi sebou, či On je Syn Dávidov – či On pochádza z kráľovského rodu – pretože On robil také zázraky, uzdravoval ľudí a prejavoval veľkú múdrosť [Matúš 12:23]. Ježiš hovoril o Božom kráľovstve ako o inom, nehmotnom svete, a preto si nerobil žiadne nároky na pozemskú moc. Tieto zvesti však prekrútili antikultisti, ktorí ich použili proti Ježišovi. Očiernili Ho počas Jeho procesu, keď tieto chýry predložili ako údajný dôkaz Jeho viny – zrady cisára tým, že údajne Seba vyhlásil za kráľa Židov.
Problémom nebola podstata obvinenia, ale následný trest za porušenie tohto zákona. V tomto prípade išlo o najextrémnejšiu formu trestu – popravu, ku ktorej smerovali predstavitelia tejto moci. Ak by bola poprava určená za iný trestný čin, predložili by iné obvinenie.
Judské úrady tlačili na Piláta vydieraním a zahnali ho do kúta:
„Keď však Pilát uvidel, že už nič nepomôže, ba že pobúrenie ešte silnie, vzal vodu, umyl si ruky pred zástupom a vyhlásil: ‚Ja nemám vinu na tejto krvi. To je vaša vec!‘ A všetok ľud odpovedal: ‚Jeho krv na nás a na naše deti!‘“ [Matúš 27:24-25 Biblia.sk]
Pilátov vnútorný kruh si neželal, aby Ježiš zomrel. Jeho manželka, ktorá vycítila nespravodlivosť, ho nabádala, aby Ježišovi odpustil: „Keď Pilát sedel na súdnom stolci, odkázala mu jeho žena: ‚Nemaj nič s tým spravodlivým! Mnoho som dnes vo sne pre neho vytrpela.‘“ [Matúš 27:19 Biblia.sk]
Sám Pilát nechcel popraviť nevinného človeka, „Vedel totiž, že ho vydali zo závisti.“ [Matúš 27:18 Biblia.sk]. Zákon bol na Ježišovej strane a právom ho chránil. Zostala však jedna sila, sila nenávisti, provokácie a ničenia, ktorá chcela Ježišovu smrť – antikultová sila.
Záver
Ježiš bol nevinný; neporušil žiadny zákon, ktorý by sa trestal smrťou. Okrem toho Ho ľudia milovali a vážili si Ho. Napriek tomu malá skupina navonok nábožensky založených jednotlivcov, zapojených do antikultovej činnosti, sa domnievala, že rozhodne za ľudí, za celú spoločnosť a dokonca aj za budúce generácie – až dodnes – či Ježiša popravia, alebo Mu odpustia, či zničia Jeho učenie, alebo dovolia, aby sa šírilo vo svete.
Stigmatizátori a žalobcovia, vedení svojou extrémnou nenávisťou ku Kristovi, opakovane porušovali Zákon a úplne zabudli na milosrdenstvo a spravodlivosť, vrátane toho, ktoré im prikazoval Talmud.
Dnes vidíme rovnakú taktiku, len vo väčšom meradle. V súčasnosti sa nespočetné množstvo nevinných ľudí, prenasledovaných a dehumanizovaných predstaviteľmi antikultizmu počíta na milióny. Sú to ľudia z rôznych národov. Milióny ľudí znášajú to, čím prešiel Kristus pred dvetisíc rokmi a čím trpeli prví kresťania.
Antikultoví agenti, rovnako ako v minulosti, pokračujú v manipulácii s masami a stále sa im darí podnecovať dav, aby kričal: „Ukrižuj! Ukrižuj!“ Nútia súdnictvo, aby sa stalo ich bábkami, ktoré vynášajú rozsudky, ktoré potrebujú. Ak ľudia a zákon nezastavia tento antikultový stroj represie a ničenia, skôr či neskôr sa dostane ku každému.
Predstaviteľom antikultizmu je predsa jedno, či človek žil podľa zákona alebo ho porušoval, či bol príkladom etického života alebo zatvrdilým hriešnikom. Antikultisti sa nestarajú o skutočné fakty, o existenciu nejakej činnosti (či už legálnej, nezákonnej alebo dokonca úplne chýbajúcej), o čokoľvek zo života ich cieľov. Na ničom im veľmi nezáleží. Majú jeden cieľ: ničenie a majú metódy na dosiahnutie tohto cieľa.
Dnes žijeme vo svete, ktorý stratil Krista kvôli činom predstaviteľov antikultizmu. Sme spokojní so svetom, kde antikultizmus pôsobiaci z tieňa rozhoduje o tom, kto má žiť a kto zomrie? Sme spokojní so svetom, ktorý už dvetisíc rokov vyháňa Krista a ukrižováva Jeho učenie? Aký by to mohol byť svet, keby spoločnosť nepodľahla antikultovej manipulácii a urobila by inú voľbu, voľbu v prospech Ježiša Nazaretského, nie zločinca Barabáša?
O aký svet sme prišli?
Zdroje:
1. https://www.biblegateway.com/
2. https://www.halakhah.com/pdf/nezikin/Sanhedrin.pdf
3. https://ia802302.us.archive.org/17/items/a-discourse-against-christians-celsus/A%20Discourse%20Against%20Christians%20%28Celsus%29.pdf
4. https://web.archive.org/web/20060427150628/http://duke.usask.ca/~niallm/252/Celstop.htm
5. https://www.newadvent.org/fathers/04161.htm
6. https://www.sefaria.org/Kiddushin.49b.9?lang=bi&with=all&lang2=en
7. https://www.sefaria.org/Avot_DeRabbi_Natan.28.1?lang=bi&with=all&lang2=en
8. http://khazarzar.skeptik.net/books/origenes/cc/gr/01.htm
9. https://www.jstor.org/stable/pdf/27900232.pdf
10. https://www.dannychesnut.com/Bible/Barclay/Gospel%20of%20Matthew%20Part%20I.htm
11. https://en.wikipedia.org/wiki/Toledot_Yeshu
12. https://www.newadvent.org/fathers/250101.htm
13. https://www.gutenberg.org/cache/epub/2848/pg2848-images.html#link182HCH0001
14. https://bible.usccb.org/bible/jeremiah/0
15. https://www.sefaria.org/Sanhedrin.4a-4b?lang=bi
16. https://www.sefaria.org/Pirkei_Avot.4.8?lang=bi&with=all&lang2=en
17. https://en.wikipedia.org/wiki/Ananus_ben_Ananus
18. https://en.wikisource.org/wiki/The_New_International_Encyclop%C3%A6dia/Annas
19. https://www.perseus.tufts.edu/hopper/text?doc=Perseus%3Atext%3A1999.01.0148%3Abook%3D4%3Asection%3D314
20. https://sacred-texts.com/jud/josephus/ant-20.htm
Pridaj komentár