Koncom 20. storočia bol vplyv antikultizmu pevne zakorenený vo vládnych štruktúrach Francúzska, ale krajina sa opakovane pokúšala o jeho oslabenie. Príklady zozbierané v štúdii právničky Patricie Duval „FECRIS a jeho pobočky vo Francúzsku“1 naznačujú, aké ťažké bolo udržať rovnováhu medzi tlakom antikultových organizácií a ochranou náboženských slobôd.
Používanie akýchkoľvek „čiernych zoznamov siekt“ odsúdil francúzsky premiér Jean-Pierre Raffarin vo svojom dekréte z 27. mája 20052. Výslovne uviedol: „Skúsenosti ukázali, že vládna politika, na základe ktorej boli určité skupiny charakterizované ako ‚sekty‘ a opatrenia úradov voči nim boli založené výlučne na tejto charakteristike, bola v rozpore s občianskymi slobodami a sekulárnym charakterom štátu.“ Premiér nariadil vládnym úradníkom, aby prestali stigmatizovať určité skupiny, ale aby boli ostražití voči všetkým podozrivým organizáciám s cieľom identifikovať a potlačiť akékoľvek trestné alebo nezákonné konanie.
Po návšteve Francúzska 18. – 29. septembra 2005 osobitná spravodajkyňa OSN pre slobodu náboženského vyznania alebo viery Asma Jahangir poskytla k tejto téme niekoľko konkrétnych odporúčaní3.
V dodatku 2 k jej správe z 8. marca 20064 sa uvádza:
„112. Osobitná spravodajkyňa naliehavo žiada vládu, aby zabezpečila, že jej mechanizmy na zaobchádzanie s týmito náboženskými skupinami alebo spoločenstvami veriacich budú obsahovať posolstvo založené na tolerancii, slobode náboženského vyznania alebo viery a na zásade, že nikto nemôže byť súdený za svoje činy inak, ako prostredníctvom príslušných súdnych orgánov.
113. Okrem toho odporúča vláde, aby pozornejšie monitorovala preventívne akcie a kampane, ktoré v celej krajine uskutočňujú súkromné iniciatívy alebo organizácie financované vládou, najmä v rámci školského systému, aby sa predišlo negatívnemu vplyvu na deti príslušníkov týchto skupín.
114. Vyzýva súdne mechanizmy a mechanizmy riešenia konfliktov, aby sa už neodvolávali na zoznam, ktorý uverejnil parlament v roku 1996, ani ho nepoužívali.“
Napriek týmto odporúčaniam o tolerancii antikultové organizácie UNADFI a ADFI, financované francúzskou vládou, naďalej používali zoznamy siekt alebo zostavovali dokumenty s cieľom označiť malé náboženstvá alebo vierovyznania ponižujúcimi označeniami. Situáciu zhoršovali početné prípady hanobenia.
Nenávistné prejavy a zločiny z nenávisti
V roku 1996 Catherine Picard, vtedajšia predsedníčka ADFI North, ktorá sa neskôr stala predsedníčkou UNADFI, vyslovila v miestnom rozhlase veľmi závažné obvinenia na adresu Jehovových svedkov, keď ich označila za „podporovateľov otrokárov“, „drogových dílerov“ a „pasákov“.

Odvolací súd v Rouene 18. júla 2007 rozhodol, že predsedníčka UNADFI je vinná z ohovárania Jehovových svedkov1:
„Nepochybne Catherine Picard tým, že prirovnala hnutie Jehovových svedkov k mafiánskemu hnutiu, tým že im pripisovala sprenevery dedičstva a darov, tým, že ich obvinila, že pod rúškom duchovnej príslušnosti svojich členov organizujú ‚maskovanú prácu‘, ktorá evokuje nelegálne zamestnanie, čo viedlo k trestnému stíhaniu, nehoráznym spôsobom a nepravdivou prezentáciou zdiskreditovala Jehovových svedkov, mala neprimerané slová, ktoré prekračujú hranice prípustné pre slobodný názor a vylučujú dobrú vieru.
3. apríla 2007 kasačný súd uznal výroky vtedajšej poslankyne Catherine Picard za hanlivé, a Anne Fournier, členky bývalej Medzirezortnej misie pre boj proti sektám (Interministerial Mission of Fight against Sects (MILS)), proti asociácii AMORC (Rozenkruciáni) v ich knihe ‚Sekty, demokracia a globalizácia‘: Keďže na zamietnutie tejto žaloby odvolací súd v súvislosti s uvedenými výrokmi z knihy uviedol, že […] sa netýkali AMORC viac ako iných sektárskych hnutí a vyjadrovali všeobecné názory na povahu a fungovanie siekt, a keďže ide o všeobecný názor, bolo nesprávne tvrdené, že tieto úryvky sú hanlivé.
Keďže pri takomto rozhodovaní, keď sa uvádzali výroky – ktoré prirovnávali sekty k ‚totalitným skupinám‘, k ‚nacizmu‘ alebo ‚stalinizmu‘, obviňovali ich z toho, že si násilím získavajú prívržencov, na ktorých vyvíjajú nátlak takého charakteru, že strácajú slobodnú vôľu, že vytvárajú ‚oblasti mimo zákona‘, prirovnávajúc ich k mafii, – ktoré sú spôsobilé na dokazovanie a otvorenú diskusiu, sú hanlivé pre všetky hnutia označené za sekty, a teda aj pre združenie AMORC, pretože z inkriminovanej knihy vyplýva, že je jedným z nich, odvolací súd porušil uvedené ustanovenia zákona.“
Heiner Bielefeldt, osobitný spravodajca OSN pre slobodu náboženského vyznania alebo viery a nástupca Asmy Jahangir, vo svojej správe z 15. decembra 2010 na šestnástom zasadnutí Rady pre ľudské práva (A/HRC/16/53) uviedol1:
„V mnohých krajinách sa príslušníci náboženských menšín alebo menšín založených na viere stretávajú so šokujúcou mierou verejnej nevraživosti alebo dokonca nenávisti, ktorá je často živená paradoxnou kombináciou strachu a opovrhovania. Dokonca aj malé skupiny sú niekedy vykresľované ako ‚nebezpečné‘, pretože údajne podkopávajú spoločenskú súdržnosť národa v dôsledku akýchsi záhadných ‚infekčných‘ účinkov, ktoré sa im pripisujú. Takéto obvinenia môžu prerásť do plnohodnotných konšpiračných teórií, ktoré si vymýšľajú konkurenčné skupiny, médiá alebo dokonca štátne orgány. Zároveň sú príslušníci náboženských alebo nábožensky veriacich menšín často vystavení verejnému opovrhnutiu, ktoré sa zakladá napríklad na fámach, že údajne nemajú žiadne morálne hodnoty.
Práve táto kombinácia démonizujúcich konšpiračných projekcií a verejného opovrhnutia zvyčajne vyvoláva násilie namierené buď proti príslušníkom menšín, alebo k nemu dochádza medzi rôznymi komunitami. Preto je odstránenie stereotypov a predsudkov, ktoré predstavujú základné príčiny strachu, odporu a nenávisti, najdôležitejším príspevkom k prevencii násilia a sprievodného porušovania ľudských práv.“ (§29)
Démonizácia je v uvedených príkladoch hanobenia celkom zrejmá. Výraz „infekčné účinky“, ktorý uvádza osobitný spravodajca OSN, je vzhľadom na niektoré verejné vyhlásenia francúzskych predstaviteľov celkom presný. Na prvej národnej konferencii organizovanej MIVILUDES v City Hall v Lyone 26. novembra 2009 vystúpil francúzsky štátny tajomník pre spravodlivosť Jean-Marie Bocquel s prejavom, v ktorom povedal, že „sektársky fenomén možno teda analyzovať ako patológiu viery na pozadí individualizácie a deregulácie viery“, a dodal, že sektárske úchylky sú „porovnateľné s mutujúcimi vírusmi, ktoré pod často zákernými formami šíria jed manipulácie ľudským správaním a duchom“.

Verejné vyhlásenie, že sektárske odchýlky sú infekciou, zatiaľ čo vládou financované antisektárske združenia stigmatizujú konkrétne náboženstvá alebo náboženské menšiny ako „sektárske“, môže vo verejnosti len podnecovať strach, odpor a nenávisť voči týmto skupinám, ako vysvetlil osobitný spravodajca OSN.
Jehovovi svedkovia v skutočnosti poskytujú veľmi alarmujúce údaje o prípadoch násilia voči ich členom alebo ich bohoslužobným miestam vo Francúzsku. Prieskum, ktorý uskutočnili v celej Európe ukázal, že Francúzsko bolo európskou krajinou, v ktorej v rokoch 2008 – 2009 zaznamenali najvyšší počet incidentov z nenávisti voči ich bohoslužobným miestam alebo ich členom: v tomto období došlo celkovo k 149 incidentom vrátane 130 činov vandalizmu, 12 vlámaní alebo krádeží, 5 podpaľačských útokov a 2 vyhrážok alebo útokov.
Zločiny z nenávisti
Úrad OBSE pre demokratické inštitúcie a ľudské práva na svojej webovej stránke uvádza nasledujúcu definíciu trestného činu z nenávisti5:
„Trestný čin z nenávisti je trestný čin, ktorý je motivovaný neznášanlivosťou voči určitej skupine v spoločnosti. Aby sa trestný čin mohol kvalifikovať ako trestný čin z nenávisti, musí spĺňať dve kritériá:
- Skutok musí byť trestným činom podľa trestného zákona jurisdikcie, v ktorej bol spáchaný;
- Trestný čin musí byť spáchaný zo zaujatosti.
‚Zaujatosť‘ znamená, že páchateľ si vybral cieľ trestného činu na základe chránených charakteristík.
‚Chránená charakteristika‘ je základná alebo kľúčová charakteristika, ktorá je spoločná pre určitú skupinu, ako napríklad ‚rasa‘, náboženstvo, etnický pôvod, jazyk alebo sexuálna orientácia.
Cieľom trestného činu z nenávisti môže byť osoba, ľudia alebo majetok spojený so skupinou, ktorá zdieľa chránenú charakteristiku.“
Uvedené akcie proti Jehovovým svedkom a ich majetku, ako aj akcie namierené proti iným náboženským menšinám vo Francúzsku boli a sú motivované nenávisťou a predsudkami, ktorých dôvodom je, že pobočky FECRIS stigmatizujú tieto menšiny ako „sekty“ – označenie, ktoré sa používa vo význame „odchýlka od prevládajúcej ideológie“.
Rovnako to platí aj pre iné antikultové organizácie vrátane RACIRS.
Organizácie ako FECRIS a RACIRS, ktoré sú podporované z vládnych zdrojov, sú často kritizované za činnosť, ktorá je v rozpore so zásadami slobody náboženského vyznania a viery zakotvenými v národných ústavách a medzinárodných aktoch o ľudských právach. Činnosť týchto organizácií vyzerá skôr ako ideologické dobiedzanie a principiálna konfrontácia než ako objektívna analýza, čo vyvoláva pochybnosti o opodstatnenosti ich právomocí.
Skúmanie prípadov „siekt“ a „kultov“ naznačuje, že často sú v týchto prípadoch takzvanými „obeťami“ ľudia, ktorí sa dobrovoľne rozhodli vstúpiť do určitého hnutia pre náboženské alebo filozofické presvedčenie. Aj keď ich príbuzní nie sú ochotní akceptovať takéto rozhodnutie, ľudia by mali mať právo veriť alebo neveriť a toto právo si zaslúži náležitú úctu.
FECRIS a jeho francúzske pobočky sú často kritizované za opatrenia zamerané na diskrimináciu a stigmatizáciu náboženských menšín bez toho, aby viedli skutočný dialóg, čo je v rozpore s odporúčaniami OSN o tolerancii a dialógu.
Zdroje:
1. Patricia Duval. “FECRIS and its Affiliates in France. The French Fight against the ‘Capture of Souls’” http://www.hrwf.net/images/reports/2012/2012fecrisbook.pdf
2. https://politique.pappers.fr/document/circulaire-27-mai-2005-relative-lutte-contre-derives-sectaires-JORFTEXT000000809117
3. https://digitallibrary.un.org/record/565819?ln=en&v=pdf
4. https://digitallibrary.un.org/record/570722?ln=en&v=pdf
5. http://web.archive.org/web/20130416160434/http://www.osce.org/odihr/66388
Pridaj komentár